Alill Éthain /časť 1./

Sedela uprostred svojho kráľovstva vankúšov a sviečok. Mlčala. Bolo tomu tak už niekoľko hodín. Niežeby som nebol rád, že som s ňou. Spôsobovalo mi radosť, že sa môžem kochať jej krásou, sledovať tajomný pohľad, ktorý bol zarytý do jedného z vyčačkaných vankúšov, no akoby ho ani nevnímal.Inými slovami, čumela doblba a bola hlboko zahrabaná vo svojich myšlienkach, vo svojom vlastnom svete.
Trocha popola spadlo z vonnej tyčinky do misky držiaka. Trocha ju to prebralo. Prisunula sa ku mne a pobozkala ma na líce. Stále nič nehovorila. Miesto toho sa mi radšej pozrela do očí. Hlboké hnedé oči vykúkajúce spomedzi prameňov neposlušných vlasov sa stretli s mojimi modrými. Rozumeli sme si...
Ziapanie mobilného telefónu prerušilo čaro okamihu... či skôr celej večnosti strávenej v tejto miestnosti, v pološere, v ktorom svietili len jej oči a rubín vsadený v chladnom kove jej prívesku.
„Áno?" zdvihol som. Bol to šéf. Snažil som sa pri tom ignorovať ublížený pohľad malej šelmy, ktorá sa bleskovo akoby urazene zvinula do klbka. Nešlo to. Spod hustej štice tmavých kaderí na mňa vyčítavo hľadeli dve bezodné jamy.
'Niééé' v duchu som zaúpel. Nechcelo sa mi odísť... Hlavne kvôli nej. Ale musel som. Mám Zmluvu so šéfom. Pracujem v Spoločnosti, z ktorej sa človek len tak ľahko nedostane. A tiež nie je zrovna bezpečné odporovať šéfkom. Sám neviem prečo. Nedávno som dostal ponuku na dobrú prácu, čo je to zač som sa dozvedel až neskôr. Teda... ešte som sa to nedozvedel.
„Áno, áno, dobre." Zložil som telefón a skľúčene som pozrel na to moje malé zvieratko. Vycítila môj pohľad a prvý raz po dlhej dobe prehovorila: „Čo?" keď som jej prezradil, že musím odísť, priam som videl, ako sa jej oči zaplnili smútkom. Nemohol som povedať, že sa vrátim. Nemohol som jej klamať, že to len na chvíľu. Verila by mi.
Nikdy o mne nevedela všetko. Snáď ani sám som to nevedel.

 

Náhlil som sa po chladnej ulici. Naposledy som sa pozrel naspäť. Stála na balkóne, dlhé červené šaty na nej viali, no tmavé kadere tentoraz poslušne splývali okolo tváte. Keď videla, že som sa obzrel, zakývala mi. Zafúkal vietor a vohnal mi vlasy do tváre. Kým sa mi podarilo rozohnať strapatú šticu, nebolo jej.