Deň prvý

Spisovateľ/ka: Wero | Vložené dňa: 13. novembra 2008
http://citanie.madness.sk/view-18211.php
Deň prvý sa začal naozaj skvele a to tým, že som vypla ICQ a išla spať. Bola som unavená, veľmi unavená a tešila som sa do postele...tak som si teda ľahla. Ležím. (Je asi štvrť na jednu ráno.) No tak dobre, rozmýšľam, hádam ma to uspí... (Je jedna hodina ráno.) Asi by som nemala rozmýšľať, ruší to moju koncentráciu na spánok. (Je pol druhej ráno.) V hlave si premietam pesničky od Richarda M.- zaručená metóda- to už musí zabrať. (Je štvrť na tri ráno.) Kurnik, začínam byť nervózna, ráno predsa skoro vstávam! A ešte som aj vypla počítač... (Je trištvrte na tri ráno.) Bože, ja som taká hladná... ja asi skapem! (Sú tri hodiny ráno.) Čo to má byť? „Nechráp!" zavrčím a som čím ďalej, tým nervóznejšia. (Je pol štvrtej ráno.) Koniec. Už ma to nebaví. Idem do obývačky, asi je tu príliš teplo. (Sú štyri hodiny ráno.) Konečne sa strácam... (Je asi pol piatej ráno.)
Ani som si nestihla pospať a už je tu moja madre, aby ma s radostným úsmevom a čoraz narastajúcou nervozitou zobudila. „No vstávaj, už je šesť!". Ach, áno, idem...
Rýchlo-rýchlo si pobalím veci, čo som zabudla a v noci jednoducho MUSELA napísať do telefónu a vycapiť na display a utekám do kúpeľne. „Chceš aj trochu čaju?" pýta sa ma madre. Vyvalím na ňu oči: „Ja chcem aj jesť, vieš, aká som hladná?!". „No ale to som nevedela, už som všetko zabalila..." Grrrr. Ponáhľam sa. Aby moju madre netrafil šľak, ale zdá sa, že to nefunguje. Je čoraz nervóznejšia. „Vypi už ten čaj, nemáme čas, o tri minúty musíme ísť..." „Bože, mami, nestresuj, ešte máme kopu času..." „akú kopu času? Veď kým sa tam s tými taškami doteperíme...!". pozriem sa na chodbu a tam obrovská cestovná taška nemenovanej značky Reebok, plná do prasknutia. Preboha, čo tam vlečie celú našu domácnosť?! Okrem toho tam stála aj veľká igelitka plná jedla a taška s notebookom. Môj ruksak čupel obďaleč a vyzeral, že on s nimi nič nemá... (lol)
Prešla som na chodbu a začala sa obúvať. „Ty si ten čaj ešte nevypila?!" Chytila som šálku a odpila si riadny dúšok. Jémine, ešte tie blbé šnúrky...a madre už stojí v otvorených dverách a netrpezlivo poklepkáva nohou. Rýchlo bunda, šál, ruksak, taška s notebookom...a môžeme vyraziť. (Pre istotu mi ešte spadli kľúče na zem.)
Šmýkame sa po zamrznutom chodníku čo najrýchlejšie, lebo moja madre má stále pocit, že nestíhame. (Podľa môjho skromného- a pravdaže správneho- názoru máme čas a pokojne môžeme ísť ľudským tempom.) Prichádzame na zastávku. Je šesť tridsaťosem. Madre sa šmýka k tabuli s cestovným poriadkom. Vyzerá ako kačica (hahaha- to sa v duchu smejem). „Ide štyridsať...ale nie sú tu žiadne autobusy...žeby som sa spýtala ľudí?". „Ako chceš...". A znova sa šmýka smerom preč. (Niežeby sa opýtala celkom blízko stojaceho chalana, ona musí ísť dopredu, opýtať sa nejakej serióznej tety.) Ale v tej chvíli už prichádza náš autobus. Horko-ťažko sa dostaneme dnu a prejdeme uličkou k výhodnejším sedadlám. Tá cestovná taška je naozaj ťažká. Cesta sa zdá nekonečná, nechápem, prečo musí toľko ľudí chodiť ráno do práce, keď je dvadsiateho ôsmeho decembra. To majú ľudia sedieť doma a napchávať sa koláčmi...! Poprípade spať.
Nejakým zvláštnym spôsobom sme sa dostali von z autobusu a tak sa teraz pre zmenu ponáhľame na autobusovú stanicu. Náš autobus tam už stojí, tak sa poteším (madre zastresuje) a odovzdáme našu batožinu šoférovi. Nech trochu pomôže slabým ženám! Natešene sa nahrnieme do tmavého autobusu, kde väčšina osadenstva tuho spí. Máme miesta 47 a 48...to bude niekde vzadu. Márne hľadáme čísla na sedadlách, sú rafinovane uložené na mieste, kde by sme ich najmenej čakali...vtom prichádza akýsi pán s minibaterkou a osvetlí nám ich. Konečne zistíme, že sme sa chceli práve usadiť o sedadlo dozadu. Šťastne si vydýchneme a moja madre prestáva byť nervózna. Prichádza šofér, aby skontroloval naše lístky (vôbec mu nepríde vhodné skontrolovať, či som naozaj študent alebo len bohapusto klamem) a ja sa môžem konečne najesť! Madre vyťahuje chlieb a podáva mi ho...odbalím ho...a je to tu! Najlepšia chvíľa dnešného rána...
Vyrážame. Cesta je vcelku príjemná, kúria nám, dokonca nám aj pustili rádio s čudnou hudbou...dá sa to. Po istej dobe (už niekde v Čechách) usúdim, že by bolo dobré prestať len tak čumieť do blba a myslieť na Erika a niečo zmysluplné si prečítať. Vzala som si Román môjho života od Márqueza. Kúpila som si ho už strašne dávno a stále som ho nedočítala. Dostala som sa síce už po nejakú tristošesťdesiatu stranu, ale veď prečo nezačať od začiatku? Už som sa do toho dlho nepozrela... Samozrejme, v tej chvíli to v rádiu strašne zaduní a začne sa z neho šíriť podivná americká hudba a lá americká blonďavá speváčka. No fuj. Ešteže to hneď prestalo. Chvíľu bolo ticho...a zadunelo to znova. Tentoraz však nebolo počuť žiadnu speváčku, ale zvučku ohlasujúcu začiatok filmu. Pozriem sa dopredu a čo nevidím? LCD telka sa sklopila zo stropu a začína sa nej nejaký americký film. Skepticky sa pozerám a keď vidím titulky, okamžite je mi jasné, čo to bude zač: thriller, zrejme o vode. A áno, volá sa Poseidon a je o lodi. Utrúsila som: „Príde im tam búrka alebo majú šialeného vraha." A čo sa nestalo? Po trápnom začiatku malých bezvýznamných epizód malých bezvýznamných ľudí sa na loď prihnala obrovská vlna a obrátila loď naruby. Kapitán povedal: „Táto vlna je zriedkavá, vzácna a veľmi silná. (A prihodila sa práve im.) My sme však vyslali SOS. Čakajte na záchranu. No to viete, že čakali. Odvážny Kurt Russel sa spolu s nejakým zakomplexovaným chudákom, neohrozeným povaľačom a krásnou matkou malého chlapca (aj s chlapcom) vydal hľadať svoju dcéru, ktorá bola v tom čase na diskotéke. Cestou prestáli veľa nebezpečenstiev, ale našli aj ju, aj jej chlapa (ktorý ju medzitým stihol požiadať o ruku). Potom sa odvážny Kurt Russel obetoval pre šťastie svojej dcéry, ale aj tak to prežil (veď je hádam nejaký superman, nie?). Viac som popri čítaní nezachytila, iba to, že zakomplexovaný chudák spadol do vody a umrel. No, asi som práve mala hlboký umelecký zážitok.
Za Brnom bola zastávka a mohla som si kúpiť v automate kávu (juchú). Síce ma vôbec neprebrala, skôr uspala, ale bola to aspoň aká-taká chuť kávy...
No a sme v Prahe. Moja madre vymýšľa, ako sa dostaneme na zastávku číslo dvadsaťpäť. Obrátim sa a čo nevidím? Zastávku číslo dvadsaťpäť. Zaradovali sme sa a odteperili sa ta. Po príchode sme zistili, že keby sme sa toľko neobzerali, stihli by sme autobus do Mostu, ale ďalší ide až o hodinu. Tak som sa vybrala na vedľajšiu zastávku (aj keď tomu madre nedávala veľké šance). Ale bolo to tam čierne na zelenom: ide už o pol hodinu. Tak sme sa znovu zaradovali mojej genialite a na oslavu som sa vybrala hľadať záchod, keď už som taký priekopník a strašne sa mi chce. Normálne že som ho po malej chvíli našla a o trochu dlhšiu chvíľu som už veselo kráčala k madre, aby som jej vysvetlila, ako sa tam dostane. Kým som na ňu čakala, prišiel autobusár, nastúpil do autobusu (ktorý stál na zastávke) a zavrel za sebou dvere pred očami nás, mrznúcich chudákov. Ale madre nám priniesla šťastie. Chvíľku nato, ako sa vrátila, otvoril dvere, batožinový priestor, hodil tam (s citom, prosím!) našu cestovnú tašku a veľkodušne nás pozval dnu. Dozvedeli sme sa, že karta ISIC síce je medzinárodná, ale pre ich podnik neplatí, čo nás mimoriadne potešilo. Poskočili sme si a prešli dozadu. Čakali sme tam ešte hodnú chvíľu, kým sa dvere konečne zavreli a my sme vyrazili smerom na Litvínov. Po ceste ma napadlo, že si trochu pospím, keď už je také nanič počasie (zamračené a polotma). Pomaly sa strácam v trmácaní autobusu...a naraz začne niekto za mnou neznesiteľne chrápať! Grrr najradšej by som ho prefackala! A ako odporne! Naproti tomu je Erikovo chrápanie milá uspávanka a matkino len také pradenie mačičky...! Zvyšok cesty som bola nepríjemne podráždená.
Našťastie to netrvalo až tak dlho a o nejaký čas sme pristáli v Moste, na akomsi čudnom mieste. Madre sa chvíľu zmätene obzerala a potom vyhlásila, že vie, kde sme a musíme ísť hore do kopca. Napadlo ma, že po nás mohol prísť aj ujo... a vtedy sme počuli trúbenie auta! No kto iný to mohol byť, ako ujo Honzo? Kýval nám, aby sme šli za ním. Tak sme prešli cez nebezpečne vyzerajúci prechod (rozhodla som sa, že autá nás ochotne pustia) a o chvíľočku sme sa už viezli hore kopcom v ujovej starej Toyote. „No vítejte, tak nám zrušili nádraží, hrůza tohle, žádné informace tady a Aničko, ty nemáš aktivovanej roaming?" Ja som bola príliš unavená a vymrznutá, aby som čokoľvek povedala, tak som sa len klepala a snažila sa usmievať.
Dorazili sme pred starú komunistickú bytovku, ujo zaparkoval auto do garáže (či čo to je) a šli sme dnu. Vo dverách nás čakala rozradostená teta a vlažný bratranec. Hneď som sa aj zvítala, ako sa patrí a po menších problémoch s priestorom som sa aj vyzliekla a vyzula.
Po rozprávaní o tom, aká bola cesta (hovorila madre), sme sa navečerali a ujo urobil kávu. Madre pocítila neodolateľnú túžbu ukázať family fotky z mojej stužkovej a odfotiť nás všetkých na webkamere. Po rôznych manévroch sa jej úspešne podarilo zachytiť aj Luboša (bratranec) a už bola spokojná a šťastná.
Strávili sme večer rozprávaním o všeličom možnom, od autobusov, cez rodinu a spoločnosť (s ujom Honzom je naozaj zábava, mám ho rada), takže mi napokon bolo aj dobre, síce Luboš odišiel kamsi na billiard, ale nevadí. Po celý čas som bola na prahu spánku, takže keď o deviatej prepli Marečku, podejte mi pero! na nejaký program o osobnostiach, šla som radšej spať (alebo skôr písať toto :D). Tak tak.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
hovado
...skor by som to zaradil medzi nezaradene... :) ...vcelku prijemne citanie, spociatku mi prekazali tie zatvorky, ale po case som si zvykol... ...slusne to postupovalo a sposobovalo mierny usmev ma ksite mojom, ku koncu trosku sa to zabrzdilo a potom to skoncilo... (? ):) takze tak...  
Spisovateľ/Autorhovado Pridané dňa16. novembra 2008 00:18:55
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8