Starobylý duch Žiliny

Otvára sa predo mnou brána večernej Žiliny. Padla strieborná opona a naplno sa rozžiarilo námestie.

Cez deň sú tu ľudia nezastaviteľní, rýchli, apatickí. No večer, keď "prišelci" oddychujú vo svojich skromných, či menej skromných obydliach vystupuje s múrov kostola starý dobrý duch Žiliny.

Nikoho nevyľaká. Príde potichu a ostrie jeho pokoja prenikne všetkým.

Na námestí za kostolom /a nemám poňatia ako sa volá/ obaľuje častičky tmy do ťahavej melódie muž v deke, bez tváre. Nik ho nepotrebuje vidieť. Čo z jeho tela? Dôležitá je jeho hudba, ktorá tak príjemne sadá na dušu. Ľudia krotko počúvajú, ako vtáčatá chytené do sieťky. Nie, to nie je presné. Z tejto sieťky sa dá uniknúť, len to nikto neskúša.

Hudba ťahá z človeka srdce k srdcu iného, blízkeho. A v tejto atmosfére svetlá mesta akosi ticho plnia poslanie. Nevypaľujú oči, neprotestujú. Len tíško visia s večnou túžbou nenechať nás blúdiť.

Aj napriek zime a premrznutým tváram by básnik iste napísal: "Žilina- Slovenský starobylý Jeruzalem."