Wibergské tajomstvo I.
http://citanie.madness.sk/view-18362.php
Keď pútnik v severnom Dánsku na križovatke pri Skagene zle odbočí, nečakane sa ocitne vo vyprahnutej a desivej dedine. Zatiaľ, čo príroda okolitých krajín prekvitá svojou pestrosťou a optimizmom, tá vo Wibergu pripomína skôr opak. Vylesnené kopce bez akýchkoľvek známok života, neúrodné pôdy a vysušené konáre v období leta, môžu pôsobiť na návštevníka nepríjemným dojmom. Nepravideľne rozptýlené domy sú buď na prahu zrútenia, alebo bez ľudskej duše. Všetkú túto biedu napráva len honosný kostol umiestnení na samom konci dediny a veľmi starý hostinec, nedávno zreštaurovaný, prozaicko nazvaný „Červený Lev". Miestni znetvorení ľudia, s dlhou premrštenou tvárou a neochotným výrazom, vám len sťažka poradia cestu, ktorá by viedla z tohto tajomného sveta. Po zotmení krajinu zaplavia výreční krkavci so svojím protivným spevom, ktorým nepustia k spánku jedinú živú dušu. Pri návšteve okolitých dedín budete od každého počuť len tie najstrašlivejšie zvesti. Niektorí o Wibergu hovoria ako o mieste spolčenom s démonom, ostatní o Wibergčanoch ako ľuďoch, ktorí po smrti neopustili sféry tohto sveta a zostali na tomto pekelnom kúsku Zeme. Či to je už tak, či onak, Wiberg naďalej zostával zahalený rúškom tajomstva. Prvá zmienka o tomto podivnom mieste pochádzala z 15. storočia, keď anglický cestovateľ opísal oblasť ako prekrásne miesto neďaleko Baltského mora, ktoré prekvitalo v ťažbe dreva a poľnohospodárstve. Situácia sa rapídne zmenila až v roku 1625, keď Wiberg postihla zničujúca búrka, po ktorej väčšina obyvateľov zomrela pod nánosmi bahna, blesky zničili takmer všetko rastlinstvo a obrovské, ba až gigantické krúpy, ktoré podľa záznamov dosahovali neuveriteľných 30 cm, zdevastovali ľudské príbytky. Od tejto chvíle Wiberg nadobudol dnešnú podobu. Vtedajší protestanský kňaz napísal:
„Vo Wibergu sa už Slnko chýlilo k svojmu západu, keď k nám spoza hôr prišli obrovské mračná. Takéto oblaky som za svojho života nevidel, oblaky plné nenávisti a hnevu, sfarbené na čierno. Kvapky, ktoré v nepatrnom odraze Slnka vytvárali červený odtieň ako sama krv, prudko padali na našu pôdu. Ľudia z polí sa čo najrýchlejšie snažili dostať do svojich domov. Neskôr sa k dažďu pridali aj krúpy nadprirodzeného tvaru a blesky, ktoré po zasiahnutí vydávali démonické hrmenie ba až húronský smiech. Po nekonečných 2 hodinách búrka konečne utíchla a tým, čo prežili na naskytol nepredstaviteľný pohľad. Úroda bola zničená, domy boli na pokraji zrútenia, stromy obhoreté od bleskov a zranení ľudia, ktorí dožívali svoj život v utrpení a bolestiach. Nech to bolo čokoľvek, rozhodne sa to nepodobalo ničomu pozemskému. Život vo Wibergu sa od tejto udalosti zmenil k nepoznaniu."
Protestanský kňaz krátko na to zmizol a vo Wibergu sa už nikdy viac neukázal. Jeho slová našťastie zostali zaznamené vo wibergskej skromnej knižnici. Ak by ste strávili čas nad hľadaním ďalších svedectiev z osudného dňa, nenašli by ste ani jeden jediný, ale za to kopu kníh so statkárskymi radami, knihu o čarovných účinkoch byliniek, pár doničených kníh, ktorým chýbal obal, poprípade strany, alebo knihu zachytávajúcu históriu Wibergu, v ktorej sa písalo:
„Wiberg, prosperujúca dánska dedina, slúžila na začiatku 17. storočia ako domovina pre viac než 500 obyvateľov, ktorí spočiatku vyznávali katolícku vieru, avšak rýchlo širiacemu Lutherovmu učeniu sa nevyhli ani tu. Kvôli náboženským presunom nastala v dovtedy pokojnej dedine nepriateľská atmosféra. Protestantská a katolícka časť prakticky neprichádzala do kontaktu, čo nakoniec spôsobilo, že Wiberg sa rozdelil na západnú a východnú časť. Západná časť bola výlučne protestanská a východná čisto katolícka. Zatiaľ, čo západný Wiberg naďalej prekvital v ťažbe dreva a v poľnohospodárskych prácach, východný sa mu mohol len zťažka vyrovnať. Aj v dôsledku toho sa protestanská časť rozrastala a katolícka pomaly, ale isto zanikala. Všetko sa zmenilo až po wibergskej katastrofe v lete 1625..."
Tu sa kniha končila, pričom zvyšné strany kroniky boli vytrhnuté. Nech sa už vo Wibergu udialo čokoľvek, z úspešnej dediny sa behom pár rokov stala zatrpknutá osada obývaná čudákmi.