Gabriel

V ktorejsi ďalekej-preďalekej hudobnej krajine žili raz traja bratia.

Všetci traja boli vychýrenými hudobníkmi.

Najstarší z nich bol vynikajúcim klaviristom. Jeho prsty dopadali

na šachovnicové klávesy zľahka ako jarný dážď. Prostredný brat dokázal svojim sláčikom dokonale roztancovať veselé struny na drevených husliach. Najmladší z nich oplýval neobyčajným flautistickým talentom. Prv než vylúdil ranné tóny, všetko navôkol stíchlo a spevavce z celého okolia ticho načúvali jeho prekrásnym melódiám.

Bývali v malom domčeku na predmestí. Na ich koncerty prichádzali ľudia zo široka-ďaleka, ba i zo vzdialenej cudziny. Dostávali rozmanité ponuky zahrať si na rôznych zábavách a veseliciach. Ich rodičia mali zo synov radosť, ale boli už vo vysokom veku. A tak sa jedného smutného roku stalo, že náhle osireli. Hrávali síce stále spolu, ale už to nebolo tak ako predtým, pretože starší bratia začali na mladšieho hľadieť so závisťou

a robili mu napriek. Stále mu hovorili, že nemá ten správny tón a kazí im hru. Nešťastný Gabriel sa utiahol na samotu a posadil sa do tieňa pod košatý strom. V korune toho stromu bývali jeho spevaví kamaráti

a radostne ho privátali. Lenže Gabriel im namiesto pozdravu zanôtil iba smutnú melancholickú pieseň. Jej žalostná melódia sa niesla horami a dolinami a mnohí ľudia sa odrazu rozplakali. V jej ozvenách sa niesla Gabrielova bolesť po šírej krajine. Vietor ju priniesol až do komnát Panelákového kráľovstva ku panelákovej princeznej.

Tá princezná náhle zosmutnela: ,,Ako si niekto môže nôtiť takú smutnú pieseň, veď mi srdce pukne od tej nesmiernej žalosti." Keďže mala otvorený oblok zreteľne počula a cítila každý melancholický záchvev.

,,Kiežby si bol radšej poľným slávikom, možno by si už nebol taký nešťastný, nech si kto si!" vyslovila svoje vrúcne želanie. Odrazu sa strhol akýsi hukot

a jej prianie sa telepaticky prenieslo až ku Gabrielovi a premenilo

ho na slávika.

V tom okamihu bol Gabriel slobodní a vzlietol až ku hviezdam.

S bratmi ho už nič nespájalo, slávne trio práve v tej chvíli zaniklo

a on si s chuťou poletoval po krajine.

Spoza hory náhle vykukol súmrak a malému slávičkovi sa zazívalo.

Ustatý sa uložil na spánok v tŕňovom kríku.

Len čo sa ukázali prvé ranné zory otvoril malé čierne očká a vydal sa na nový let za dobrodružstvom. Avšak akísi zlí chlapci cez noc naťahali po lúke siete ,a tak sa stalo, že Gabriel sa do nich zamotal. Bol sám a stratení. Cítil obrovský strach a ubíjal sa úzkosťou.

Zdivoka mával drobnými krídlami, no zakaždým sa zamotával stále viac

a viac. Jeho malé srdiečko sa triaslo ako hrkálka v rukách dieťaťa.

Ešte hodnú chvíľu sa mykal do všetkých strán, no napokon padol úplne vysilený na chladnú zem. Padol naňho celý svet. Jeho trasúce sa telo si našťastie všimol malý chlapec, vymotal ho zo siete a opatrne ho odniesol domov. Musel byť veľmi opatrný, aby sa o jeho novom priateľovi nedozvedeli rodičia.

Najprv sa dôkladne pozamykal, potom pozabíjal všetky muchy, ktoré mu strpčovali život a naservíroval ich priamo na tanierik. Spevavca potom sám napojil čerstvou vodou a uložil ho do krabičky. Z poličky vytiahol veľkú stavebnicu lega a pustil sa do práce. Prikladal kocku po kocke a za pár hodín mal dielo hotové.

Vystaval krásnu priestrannú klietku a v nej potom ubytoval svojho

opereného priateľa.

Prešlo pár dní a Gabriel vyzdravel. Vonku sa konečne oteplilo,

a preto ho jeho malý opatrovateľ častejšie nechával na balkóne.

Gabriel odrazu zatúžil po slobode a zatrilkoval zúfalú melódiu.

Obloky na paneláku sa razom rozleteli dokorán a každý sa do nej

s obdivom započúval. Dokonca aj paneláková princezná sa zadivila nad tou clivotou. Aj ona vyšla na balkón a pozorovala odkiaľ sa ozýva ten plačlivý vtáčí spev. Netrvalo dlho a zbadala legovú klietku a rozhodla sa, že toho spevavca musí mať. Zviezla sa teda výťahom dolu, prešla k susednému vchodu a po miernom stúpaní po schodoch sa dostala na tretie poschodie odkiaľ sa šíril ten spevavý nárek.

Zazvonila na zvonček a čakala.

Prišla jej otvoriť chlapcova mama, ktorá práve zistila, že v dome majú čierneho nájomcu. Tvárila sa veľmi neurčito a chystala sa ho jednoducho vyhodiť.

,,D..dobrý deň, prišla som si po svojho slávika, viete on patrí mne." trochu klamala, ale zachránila mu tým život, pretože ešte nebol celkom

v poriadku a padol by na betón ako kameň.

,,No..veď je to len celkom obyčajný vták, takých je veľa, berte si ho!

To operené strašidlo nemá čo hľadať na našom balkóne!" a strčila jej do rúk škatuľku s Gabrielom.

,,Chúďatko moje, čo ti len tá stará ježibaba spravila, neboj sa,

keď vyzdravieš, pustím ťa!" prihovárala sa mu.

Gabriel akoby zázrakom silnel a čoskoro bol schopný lietať.

Bolo leto a paneláková princezná sa s ním rozlúčila:

,,Leť môj najmilší, leť a buď šťastný..." volala za ním kým sa v diaľke mihala malilinká bodočka.

Gabrielovi sa bezstarostné lietanie vcelku páčilo, lenže priveľmi si navykol na panelákovú princeznú, a tak sa rozhodol vrátiť. Sadol si na zábradlie balkóna a díval sa, či ju neuvidí.

Keď ju zbadal, vôbec ju nespoznával. Bola strašne nešťastná a plakala.

Cítila smútok nad smrťou svojich najbližších a chladné panelákové múry

sa jej ovíjali okolo srdca akoby boli z reťazí.

,,Kiež by si bola radšej poľným slávikom a už nikdy viac sa netrápila!"

preblesklo Gabrielovi hlavou a v tej chvíli sa jeho prianie stalo skutočnosťou. Paneláková princezná sa skutočne premenila na slávika

a vyletela oblokom ako šíp za Gabrielom.

Už prešlo mnoho rokov, ale krajší slávičí spev odvtedy nikto nikdy nepočul. Títo dvaja slávici sa stali symbolom toho, že aj napriek mnohým ťažkostiam sa oplatí žiť a pomáhať druhým. Stačí len zmeniť pohľad

na život, dívať sa na problémy z lepšej perspektívy a oslobodiť

sa z pút utrpenia.