Návšteva

Vošla do miestnosti, hodila kufrík na stôl a snažila sa zapísať údaje po výjazde. Pero držala nemotorne, akoby mala prsty zmrznuté od zimy. Ruky sa jej triasli, dlane a tiež aj nástroj na písanie boli celé popráškované bielou múčkou z gumených rukavíc. Stále cítila ich pach. Jej útroby už boli úplne chladné k týmto podnetom, už dávno znecitliveli a city otupeli. Pach spotených pazúch, nôh a moča im už nič nehovoril.
Spomenula si, ako raz na hodine výtvarnej výchovy dostali za úlohu namaľovať, čím chcú byť. V hlave sa jej vyrojilo množstvo lákavých povolaní ako: letuška, speváčka, tanečnica, herečka, alebo archeologička. Po minúte úporného rozmýšľania bolo rozhodnuté. Herečka. A keďže bežal seriál, Nemocnica na okraji mesta, na výkrese sa objavila mladá doktorka Čenková v operačnej sále, v spoločnosti pacienta, sestier a doktora „Štrosmajera", tesne pred infarktom. Dostala jednotku. Nanešťastie, z toho všetkého vzniklo jedno veľké nedorozumenie. Nikto sa jej totiž neopýtal, aké povolanie zobrazila. A tak si učitelia v škole a celá jej rodina mysleli, že sa od malička chcela stať lekárkou.

Od rána bol úplne obyčajný deň. Ani obloha ráno nič zvláštne nevravela. Akoby sa hrala na skrývačku a naschvál sa prihovárala obrazom stereotypu.
Aj pacienti boli rozumní a prichádzali pekne po jednom. V čakárni sa nehádali, kto bude prvý, ale poslušne klebetili o svojich susedoch a moderátoroch z televízie. Rady lekárky naoko počúvali a tvárili sa, že ich aj zrealizujú. Keď prišiel čas obedňajšej prestávky, iba im oznámila, že musia počkať. Vôbec sa nehnevali a s nevinným úsmevom ju ubezpečili, že im to nevadí. Na chvíľu sa zľakla, či nevyzerá choro, alebo nejako inak zúbožene. Ale do zrkadla sa aj tak neodvážila pozrieť, veď akoby to mohla zmeniť?! Večne nevyspaté oči a okolo vejáriky prvých vrások.. "Vydržať do konca pracovnej doby...mala službu, čo znamenalo pracovať celé pobedie, noc, a ešte nasledujúci deň.
Cestou na pohotovosť LSPP si kúpila noviny, čo keby bolo málo pacientov (žiadna robota?)? O chvíľu po izbe rozvoniavala káva. Predstavovala si, že je niekde na pobreží Portugalaska, a v záhrade popíja lahodný nápoj, číta noviny a tvár jej ovieva slaný vánok s vôňou mora a rýb. Chvíľku pohody náhle preťalo zvonenie telefónu. Zvuk jej prebehol celým telom a zapichol sa do ucha. Striaslo ju. Pozorovala svoje telo ako reaguje na prílev vyplaveného adrenalínu. Zrýchlil sa jej dych, rozbúšilo srdce, mráz na chrbte. Cestou k telefónu tri krát zaklopala na drevo–len tak , pre istotu.. Cestou k aparátu si vzala pero a papier.
Na druhej strane sa ozvalo dýchanie: „Sestrička, môžem hovoriť s lekárom?" ozvala sa niečia babička, podľa hlasu trochu pri tele, prieduškárka. „ Viete, môj muž.. (zakašľala) je veľmi chorý..(znovu kašeľ, tentokrát sa jej z dýchacích ciest uvoľnilo klbko hlienu a konečne sa jej ho podarilo vypudiť, videla ju ako ho vypľúva do servítky), musíte prísť k nám domov, on nevládze, je po porážke, odvtedy už nechodí... (odmlčala sa a Viera takmer cítila jej hlasný dych na svojom líci, striaslo ju) a teraz má teploty, asi tak 39st.C." Zapísala si meno, adresu, rodné číslo a poisťovňu–týchto časoch nepostrádateľný údaj.
O chvíľu už sedela v sanitke a sledovala stromy a lúky bežiace popri aute, akoby ona stála a oni sa hýbali, alebo akoby niekto otáčal kotúčom s obrazom zlených polí a lesov. Krajina bola až gýčovito krásna. Jej dokonalé tvary, s trochu prižmúrenými očami, vyzerali ako maketa. Zalesnené kopce v diaľke pripomínali jemný mach. Privrela oči a uvidela prst obra, ktorý tie kopce hladí a oni sa mäkké ohýbajú, akoby boli zo zamatu.

Zaškrípanie bŕzd asi 30 ročnej sanitky ju vrátilo späť. Ocitla sa pred starým a ošúchaným, ale veľmi útulným domčekm neurčitej farby s drevenými okenicami, obklopeným prekrásnou, kedysi upravenou záhradou. Teraz bol dvor zarastený nepokosenou trávou, lúčnymi kvetmi a divokými ružami, ktoré akoby chceli celý príbytok obliecť aby ani jemu, a ani jeho obyvateľom nebola zima.
Vo dvore bola aj iná vôňa ako na ceste. Aróma mokrej hliny a zarosenej trávy sa miešala s omamnou vôňou ruží, stromov a kvetov. Čas tu stál a nemíňal sa.
Na schodoch pred dverami na ňu vystrčil pazúriky strapatý kocúr a s naježenými chlpami, sledoval votrelca pohľadom pána celého teritória. Z dverí vykukla najprv bielosivá hlava, zažmurkala živými očami a zašvitorila. "Už som sa bála že neprídete, viete bojím sa, som tu sama.. ťažko dýcha a stále má vysokú teplotu.. Vymeníme mu močový katéter? V nemocnici vraveli, že keď bude mať teplotu treba mu ho vymeniť."
V duchu si predstavila výmenu močového katétra, ale vedela, že to nebude možné, nemala so sebou potrebné pomôcky. Zahanbila sa, že v tejto veci, nie je pripravená, ale na ambulancii LSPP, nič také nemali. Viera sa usmiala na starkú, aby ju upokojila, a prešmykla sa, aj s kufríkom prvej pomoci, cez ťažké dubové dvere. Túto fázu mala celkom rada, vojsť k druhým a nazrieť do ich súkromia. Čo asi tak robia, keď sú doma? Ako žijú? Byty starších ľudí boli najzaujímavejšie, plné všelijakých vecí, drobností, spomienok, fotografií, talizmanov, darčekov a obrázkov. Domček bol zariadený ako vo filme z pred 30 tich rokov. Rohy izieb zdobili kachľové piecky, drevená podlaha romanticky vŕzgala pod nohami a zo skríň sa šírila aróma naftalínu, ktorá sa miešala s vôňou starého dreva a potom chorého človeka.
Na okraji izby pod maličkým okienkom rozdeleným dvoma paličkami na 4 časti, s muškátmi na parapete trónila veľká železná nemocničná posteľ, ktorá v tomto prostredí vyzerala cudzo. V nej, takmer skrytý pod paplónom, ťažko oddychoval starkin manžel. Jeho mútne oči ostro kontrastovali s čipernými očkami babičky. Bezzubé ústa mal pootvorené, trčal mu z nich jazyk suchý a drsný, dýchal s prestávkami a nepravidelne. Jeho krehké telo celé obložené vankúšami a prikrývkami, bol čerstvo oholený a ostrihaný. Na prvý pohľad bolo vidno, že sa o neho s niekto s láskou stará.
Položila si kufrík k posteli, pomaly ho otvorila a ešte pomalšie vyťahovalala tlakomer a fonendoskop, aby získala čas na rozmýšľanie. Celé to trvalo možno 30 sekúnd, ale jej sa to zdalo ako minúty.
Hneď ako zbadala pacienta , vedela že je zle. Otočila sa k babičke, aby jej povedala, že jej muž práve zomiera. Neverila. Začala nahlas dýchať, chytila sa za srdce a oči naplnili slzami, musela si sadnúť. " Nie to nie je možné, veď pred chvíľou pil vodu, veď len teraz jej niečo vravel, nevie síce čo, lebo od porážky sa mu nedá rozumieť, ale snažil sa. Nie, to nemôže byť pravda." A svižne priskočila k deduškovi. Medzitým, akokeby bol starček iba na to čakal, aby na chvíľu ochabla jej pozornosť, aby ho už pustila, využil túto chvíľku a tíško /skoro po špičkách/ a nenápadne sa vytratil s miestnosti. Ostali tu len jeho vychudnutá telesná schránka, z ktorej akoby niekto slamkou vysŕkal to, čo ho robí živým.

Prešlo pár sekúnd, kým si lekárka všimla, čo sa stalo. Zrazu už nebolo počuť ťažké odfukovanie, pokožka mu o odtieň viac spopolavela, jazyk zmizol niekde v hĺbke úst, ktoré sa otvorili ešte viac pri uvoľnení svalstva tváre.
Obliala ju horúčava. Nezomiera, už je mŕtvy, nemala by ho resuscitovať? Vzhľadom na vek a pridružené ochorenia by to bolo neetické. Udrela ho raz po hrudi. Vtedy sa spamätala aj babka, nemusela nič hovoriť, jej oči to povedali za ňu. Už nechcela aby šiel znovu do nemocnice, aby mu znovu podávali infúzie a injekcie, aby znovu trápili jeho zúbožené telo, ktoré sužovali bolesti z preležanín.
Pohladila ho po vlasoch, zavrela mu oči a pobozkala na čelo, akoby ho dávala spať. Potom sklonila hlavu a položila mu ju na hruď, čo keby predsa len žil? Priniesla aj malé zrkadielko, či sa náhodou nezarosí, čo ak dýcha tak tichučko a tak slabučko, že ho ani nepočujeme?

Babička ho začala tíško oplakávať. Ešte raz ho pobozkala, pohladkala, uviazala mu vreckovkou ústa akoby ho bolel zub a on sa pri tom usmieval. Potom vybrala niekoľko fotiek, z čias keď bol ešte mladý. Aký to bol dobrý človek, všetko porobil okolo domu, a ako sa staral o záhradu, kým vládal. To všetko on.. tie kvety .. teraz tu bude úplne sama..
Cestou k bráničke chcela odtrhnúť lekárke zdivenú bordovú ružičku do vázy. Rukou ju nalomila a potom ťahala. Čerstvá stonka pustila šťavu, zaryla sa jej do dlane, tŕne sa poodlamovali a pozapichovali do stvrdnutej ruky. Rastlina sa jej kĺzala pomedzi prsty a zanechával za sebou krvavú stopu zmiešanú so zelenou dužinou. Ruža pevne držala. Bezradne sa pozrela za lekárkou. Vyzerala ako veľké zostarnuté dieťa, čo sa obracia k mame o pomoc. Viera pohladila starkú po ruke. "Ďakujem" takmer zašepkala a pomaly kráčala k sanitke. Mohla vybrať z kufríka nožnice a odstrihnúť tú neposlušnú ružu, ale neurobila to. Keby ešte niečo povedala, hlas by sa jej roztriasol a keby ešte raz žmurkla na oku by sa pretrhla hrádza. Cítila sa slabá a unavená, nohy za sebou vliekla akoby na nich mala závažie, kufrík sa jej zdal ako z olova. Keď zatvárala bráničku, ešte raz sa obzrela. Babička stála zhrbená, mávala a vedľa nej sa hompáľala nalomená ružička, akoby aj ona kývala na rozlúčku.