Kostol

Kostol

     Doktor vystupoval po schodíkoch dreveného kostola tak ako mal vo zvyku každú nedeľu.

     Slnko mu spoza rohu okna nepríjemne svietilo do očí celú omšu, ale napriek tomu príjemne ohrievalo tvár. Myslel na svoju novú prednášku. Kým doznela posledná organová skladba všetci ľudia sa z kostola vytratili a on zostal v kostole sám.

     Z jeho úvah ho vyrušil hlasný zvuk zatvárajúcich sa dvier a závan prekvapivo studeného vzduchu zvonku. Rýchlo vstal z lavice a sprevádzaný ozvenou svojich krokov prišiel ku dverám, ktoré boli na jeho zdesenie zamknuté.

     Z nejakého neurčitého dôvodu zostal v kostole sám. Kostolníčka mohla zavrieť skôr, ale bolo čudné, že si nedala záležať ani na tom aby sa presvedčila či niekto v kostole nezostal. Znova si len sadol a s chladnou hlavou rozmýšľal o jednoduchom rozuzlení tejto trápnej situácie.

     Po dvoch hodinách čakania bolo doktorovi veľmi otupno a v kostole sa veľmi ochladilo. V záchvate nudy a nervozity vyšiel na poschodie, sadol si za organ a začal hrať nejakú šialenú skladbu.

     Prišla noc. Doktor prikrytý svojim vlastným sakom ležal na tvrdej lavici a rozmýšľal aká je jeho žena neuvedomelá. Dalo sa predsa predpokladať, že ak jeho žena nahlási pani kostolníčke Wagnerovej, ktorá býva len jeden dom od nich, že jej manžel sa nevrátil z kostola, že kostol prehľadajú, ale prešlo už desať hodín.

     Kvap...kvap...kvap... Doktor sa strhol z nepokojného spánku, pozrel na podlahu a uvidel niečo veľmi čudné. Zo škár medzi doskami na podlahe presakovala voda a kvapkala aj z parapety na okne. Posadil sa a nepokojne si prehrabol vlasy. Nevedel, čo si má myslieť, tak prisunul k oknu stoličku a vyzrel malým oknom na pravej lodi.

     Naskytol sa mu výhľad, ktorý nečakal ani v najbláznivejších snoch. Kostol plával uprostred nepokojného mora ako akási paródia Noemovej archy. Kostol sa prudko zakýval a on spadol zo stoličky. Hororový pocit umocňoval ešte zvon, ktorý začal biť práve vtedy, keď doktorova tvár vyzerala von oknom. V záchvate hrôzy sa vrhol ku dverám, tie síce boli už akýmsi zázrakom otvorené, ale vlna, ktorá olízala kostolnú podlahu ho prinútila aby ich okamžite zavrel. Šok, ktorý sa ho zmocnil ochromil všetky jeho končatiny. Kostol naozaj plával na mori a po meste nebolo ani chýru ani slychu.

     Pulzujúca tepna na krku, ochromený mozog a pískanie v ušiach boli jedinými doktorovými spoločníkmi. Nesnažil sa už rozmýšľať. Ako zmyslov zbavený si sadol opäť do lavice sprevádzaný čľapotom a pohojdávaním podlahy. Zahľadel sa na oltár a sledoval ako z Kristových rán namiesto krvi vyteká voda.

     Tri roky v uzavretom priestore bez spoločnosti, pohojdávanie a dlhé plavby doktora načisto zbavili zdravého rozumu. Kostol sa už rozmáčal a rozpadal, teraz už len sledoval ako sa drevené steny rúcajú a pod sebou vidí nekonečnú hĺbku mora. Doska, ktorú zvieral v rukách sa mu vyšmykovala a rozpadávala sa. Nakoniec zostal plávať bez podpory lebo kostol sa potopil a dosky sa rozišli na márne triesky.

     Zostal len on a jeho úzkosť ako posledná troska kostola.

*         *         *

     Majiteľ perfektne vyleštených topánok zastal.

- Dobrý deň pani Wagnerová.- Stará pani pozrela na doktora spoza okuliarov trošku skúmavo, ale srdečne.

- Doktor, vaša žena volala na políciu a to ste preč len tri hodiny.- Pani Wagnerová ako správna suseda musela vedieť čo sa deje v jej okolí.

- To je v poriadku, tú skúsenosť som potreboval na moju novú prednášku.-

     - Samozrejme... zastavíte sa na šálku čaju, alebo si zahráte na organe?- Doktor sa pousmial, radšej odmietol, pozdravil a pobral sa domov.