Prípad Záhumenné pri Blatitráve

 

V Jožinovom živote muselo mať všetko zmysel. Nič neznášal väčšmi než pocit nezmyselnosti. Zmysel priraďoval každej životnej situácii počnúc svojím narodením až po tú podivnú príhodu na poli za Záhumenným.

 

Jožin Skovajsa bol typický produkt svojej doby. Chorľavý a útlocitný intelektuál. Od detstva ho sprevádzalo množstvo civilizačných chorôb, syndrómov a alergií, ktoré v ňom formovali veľký duševný potenciál a zároveň ho odsudzovali do roly večného neduživého mudrlanta. Aj toto si Jožin v podstate uvedomoval, ba čo viac, videl v tom úplne jasný zmysel: kultúra a kulturistika sa navzájom vylučujú. To sa skôr z neho stane fyzicky zdatný jedinec ako z nejakého blbého svalovca inteligent.

Grécku kalokagatiu neuznával. Z princípu. Buď znamenala naivný sen chytrých mužov po telesnej dokonalosti alebo ešte naivnejší – sen silných hlupákov vyrovnať sa svojim bystrým kamarátom. Skrátka, v jeho predstave boli fyzická a duševná krása dva komplementárne stavy s jednosmerným prechodom.

 

Raz sa v jednom televíznom dokumente dozvedel, že ľudský mozog – pýcha našej doby – vôbec nevyhovuje tradičnej darwinovskej evolučnej teórii o víťazstve silnejšieho. Vedci po určitých dômyselných testoch prišli na dve zásadné veci:

1. Ženy uprednostňujú silné a drsné typy mužov len krátkodobo, a to predovšetkým v čase ovulácie.
2. Z dlhodobého hľadiska ženy podvedomo priťahujú muži s väčsou duševnou kapacitou, takí, ktorí na ne vedia zapôsobiť svojím humorom a citlivosťou.

 

Aby si Jožin tento poznatok vedecky overil, rozhodol sa sledovať vplyv ženskej periódy na správanie svojej staršej sestry. Po štyroch mesiacoch bolo jeho pozorovanie náhle prerušené a jeho výsledok trochu rozporuplný. Nielenže u sestry odhalil určité náznaky frigidity, zároveň sám upadol do nemilého podozrenia z deviácie, keď ho matka načapala, ako zo smetného koša v kúpeľni loví sestrinu použitú vložku.

 

Aj to malo pre Jožina svoj zmysel. Matka ho vzala na vyšetrenie k jednej veľmi sympatickej psychologičke, ktorá v ňom po niekoľkých sedeniach a testoch odhalila skrytého génia bez akýchkoľvek výrazných sklonov k sexuálnym úchylkám či iným výstrednostiam.

A práve raz v čakárni u pani Sympatickej si Jožin všimol malý plagátik, pozvánku na akési podujatie, prednášku o mimozemskom živote.

 

Účasť na tomto podujatí znamenal v jeho živote zvrat. A to ani nie preto, že sa dozvedel o šesťdesiatich troch mimozemských civilizáciach, o tom, že nás navštevujú od nepamäti, že si nás vlastne vypestovali, či o tom, že už čoskoro prídu „oficiálne“, ale najmä preto, lebo práve tu spoznal Hanu.

 

Hana Kosiková mala dlhé plavé vlasy a žiarivo azúrové zreničky rozliate v miestach, kde zvyknú byť oči. Jej nadpozemský zjav Jožina v tej chvíli úplne ochromil.

Stalo sa to celkom prozaicky, ako sa už také veci stávajú. Hana sedela priamo pred ním, všimol si ju vlastne až v momente, keď si nečakane strašne silno kýchol a ani pri najväčšom úsilí sa mu nepodarilo zabrániť tomu, aby kus jeho sopľa nepristál na Haninej blúzke.

Bože, len nech sa neotočí! Jožinovi nevdojak preletela hlavou predstava, že hrá v televíznej epizóde nemotorného pána Fazuľu.

Výborne, oklepal sa, keď zistil, že ani ľudia vedľa neho nič nespozorovali. Načiahol sa teda po kolu, ktorú mal odloženú na zemi, a nalial si. A vtedy sa to stalo. Ani si nestihol priložiť pohár k perám a kýchol si znova. Tentoraz však s oveľa ničivejšími následkami. Plavovlasá slečna pred ním už nemala na blúzke len jeho sopeľ, ale aj lepkavú tmavú tekutinu.

 

„Hrozne ma to mrzí,“ povedal bezradne Jožin, a ani sám nevedel, ako sa mu takéto slová dostali na jazyk. Zrejme ich použil prvý raz v živote.

„Toto je dámske vécko,“ upozornila ho Hana a zavrela pred ním dvere.

Ocitol sa na chodbe sám napospas svojim myšlienkam.

Som úplný idiot, vyslovil Jožin nahlas, akoby v domnení, že zvuková podoba jeho jedinej momentálnej myšlienky dáva celej tej hroznej situácii väčší zmysel.

Som príšerná kombinácia Woodyho Allena, Pierra Richarda a Rowana Atkinsona, povzdychol si. Večný smoliar. Večný kokot.

„Nie si náhodou alergický na mačky?“ spýtala sa ho, len čo sa znovu objavila vo dverách záchoda.

„Č-čože?“ zajachtal Jožin vyrušený zo svojich temných úvah, vôbec nečakajúc takúto otázku. „Na mačky? Som... od malička.“

Pozrel sa Hane do očí a bol v sekunde zhypnotizovaný.

Hana sa mu tiež pozrela do očí, poznala ten výraz už veľmi dobre. Prišlo jej ho ľúto, po matke totiž zdedila ohromný dar empatie, ktorý jej bol niekedy až na obtiaž.

„Poď sem,“ povedala mu. Jožin nechápal, čo sa deje, tak sa ani nepohol. Hana teda podišla k nemu. Stála pri ňom tak blízko, ako ešte nikdy žiadna baba. Opatrne sa nadýchol jej vône, ktorá bola ako... Hm, nedokázal ju k ničomu prirovnať.

A v tom okamihu ho to zasialo znova. A ešte raz. A znova a znova a znova. Kýchal a nedokázal prestať.

Teraz sa začala ospravedlňovať Hana.

„Prepáč, preboha, prepáč! Utekaj na záchod a opláchni si tvár,“ radila mu a podávala mu pritom papierové vreckovky. Uvedomujúc si možné nebezpečenstvo, ju však Jožin od seba jemne odstrčil, pričom sa jej nechtiac zľahka dotkol ľavého prsníka. Potom kýchajúc a držiac si pravou rukou usoplenú tvár vtrhol na pánsky záchod, kde strčil hlavu do umývadla a pohol pákou, aby pustil vodu.

No boh zlomyseľnosti sa v ten deň rozhodol baviť na Jožinov účet, a tak zariadil, aby voda na pánskom netiekla. Jožin vybehol na chodbu a vtrhol na dámske. Najprv tam dostatočne vyplašil akúsi postaršiu pani, potom si umyl ruky a poriadne prepláchol tvár.

Keď vyšiel von, úplne vyčerpaný, ale už bez dráždenia v nose, zistil, že dievča tam nie je. Trochu sa mu uľavilo, hoci zároveň strašne zatúžil vidieť ju znova.

 

Prešiel celý mesiac, počas ktorého bol Jožin hrozne nesvoj a podráždený, až si jeho matka začala opäť robiť výčitky, či v jeho výchove niečo nezanedbala. Psychologička ju však cez telefón ubezpečila, že v takom veku sú podobné výkyvy nálad úplne bežné. Podstatné je vytvoriť príjemné domáce zázemie, kde je každý voči každému celkom otvorený. Skrátka úplné sajnsfikšn, pomyslela si Jožinova mama a len len, že si nepoklepala prstom po čele, vo voľnej ruke totiž držala horiacu cigaretu.

 

Na ďalšiu prednášku prišiel Jožin polhodinu pred začiatkom. Posadil sa do posledného radu a nervózne skúmal každého, kto vošiel do miestnosti.

Nemá to zmysel, mrmlal si sám pre seba a v rukách žmolil krabičku od Zyrtecu, ktorý do seba preventívne napchal.

Všetko má zmysel, začal sám sebe oponovať, až si uvedomil, že vedie vnútorný dialóg.

Som psychopat, vediem dialóg sám so sebou. Nie si. Som. Nie si. Som. Nie...

„Ahoj,“ oslovil ho odrazu známy hlas a zasiahla ho známa vôňa. Dve modré žiarovky ho okamžite znehybnili.

„Skús,“ naklonila sa k nemu, „vidíš – už ťa nedráždim,“ povedala úplný nezmysel a usmiala sa.

„A-ahoj,“ vydral zo seba Jožin a pokúsil sa usmiať.

„Poď, vypadneme odtiaľto,“ povedala mu Hana, „spravím ti vlastnú prednášku o mimozemšťanoch.“

 

Mohla mu tiež povedať, aby sa dal na štyri, brechal ako pes a lízal podlahu. Spravil by v tej chvíli pre ňu čokoľvek.

 

Hana ten výraz dokonale poznala. Naučila sa ho nevnímať, ale niekedy to skrátka nešlo a kládla si otázku, prečo práve ona musí mať také príšerne žiariace oči.

„Vyzeráš... vyzeráš ako živá Fremenka z Duny,“ povedal jej Jožin, keď chlípali horúcu čokoládu v jednej kaviarni starého mesta.

„To preto, že som mimozemšťanka,“ vysvetlila mu s vážnou tvárou.

Mimo-zem-šťanka, tlačil sa Jožinovi do mysli fór z detských čias. „Chceš vidieť mimozemšťanku?“ znela otázka. „Tak nešti na zem ale do hajzla...!“ znela odpoveď.

„Neveríš? Prečo sa usmievaš?“ spýtala sa ho.

„Lebo ak si mimozemšťanka, tak vieš čítať myšlienky a tvoja otázka je celkom zbytočná,“ povedal jej.

„Tak dobre. Sústreď sa a mysli na niečo,“ vyzvala ho. „A nešvindľuj!“

Jožin zaklonil hlavu, zavrel oči a do mysle vpustil jedinú myšlienku, ktorej v tej chvíli dovolil ovládnuť celú svoju hlavu. Dokonca celé svoje telo.

„Fuj,“ povedala mu odrazu. „Nevadí mi, že myslíš na sex. Vadí mi, že to v tých predstavách robíš so mnou.“

„Ale ja...“ začal Jožin habkať a červenať sa.

Uf, pomyslela si s uspokojením Hana. Spoľahlivý trik. Muži na to jednoducho myslia stále.

 

Otto Fehér bol chudák celý svoj život. Celý svoj skúvený život, akoby povedal on. Bol si vedomý svojho statusu, alebo ho aspoň tušil, aj keď verejne by to nikdy nepriznal.

Narodil sa do jednej z najnižších kást a bol ochotný urobiť čokoľvek, ale naozaj čokoľvek, aby sa prebojoval vyššie.

Jeho boj bol však márny, vopred prehratý. Pani psychologička Kosiková by zrejme povedala, že Ottovi v detstve chýbali pevné vzory, osobnosti, na ktoré by sa mohol upnúť.

Otto by na nejakú skúvenú psychologičku mohol jebať, jeho také pindy nikdy nezaujímali. Zaujímali ho ženy, ktoré si musel kupovať a hracie automaty, ktoré si zas kupovali jeho.

Áno. Upol sa na peniaze, ktoré nemal. A tiež na slepú vieru, že raz sa z tých sračiek dostane.

 

„Ty nevidíš, jak žiješ, ty kokot?“ povedal mu raz jeho dobrý kamoš, keď ťahali v krčme ďalšiu nočnú zmenu.

„Čo sa do mňa jebeš?“ nedal sa Otto.

„Zle dopadneš, to ti hovorím ja. Biele kone končia na bitúnku, pamätaj si.“

„Piču o tom vieš,“ mávol Otto rukou, akoby chcel tú tému zahnať preč.

„Možno,“ pripustil dobrý kamoš a zapálil si cigaretu. „Ale ako tvoj kamoš, ti to povedať musím. Kamoši si hovoria pravdu, aj keď je tvrdá,“ súkal zo seba pivné múdrosti. „Kurva,“ odpil si a po chvíli dodal: „A tá pravda je aj v pive, nielen vo víne.“

„Skúvená puavda,“ pritakal pripito Otto.

 

Dobrý kamoš mal pravdu. Teda až na ten bitúnok. Otto mal skonať v jednu teplú letnú noc uprostred poľa kdesi medzi Záhumenným, Huncovcami a Blatitrávou.

„Panebože, keď ma z toho dostaneš, zmením sa, prisahám!“ vyjednával Otto v duchu cestou na popravisko.

Zvláštny sprievod pozostavajúci z odsúdeného Otta, dvoch katov a sporo odetej šľapky sa predieral obilím.

„Stoj,“ povedal jeden z katov.

„Tu?“ spýtal sa roztrasený Otto. „Tu je to ešte dosť blízko, bude to počuť.“

„Čo ťa do toho, ty kokot. Máme predsa tlmiče,“ povedal druhý kat.

„Jebem vám ja vaše tlmiče, mňa bude počuť!“

„Nerob si starosti zlatko,“ povedal prvý kat, pristúpil k nemu a prelepil mu ústa lepiacou páskou. Potom sa otočil na šľapku a žmurkol na ňu.

„Si na rade, pusinka,“ povedal jej a gestom ruky ju nasmeroval k Ottovi.

Nebolo jej veľmi povôli fajčiť čuráka niekomu, kto tu o chvíľu otrčí kopytá, ale kšeft je kšeft. A tento kšeft si navyše objednal a zaplatil Starý. Starý bol známy tým, že žiadnemu odsúdenému neodmietol posledné želanie, teda samozrejme, pokiaľ to bolo v jeho možnostiach. A zohnať Ottovi nejakú lepšiu šľapku nebol pre Starého ani najmenší problém.

„Hmmmmmmm!“ vydal zo seba Otto a očami žiadal, aby mu dali dole pásku.

„Čo ešte chceš?“ spýtal sa ho kat keď mu ju rýchlym pohybom odlepil.

„To tu budete stáť a čumieť na nás?“

„My si to radi priplatíme,“ odpovedal mu ten druhý a obaja sa rozrehotali.

„Kokoti,“ zamrmlal si Otto pre seba a rozhodol sa sústrediť na svoju poslednú fajku. Žena mu už medzitým stiahla nohavice a profesionálne prekonávala odpor voči špinavým a smradľavým trenírkam.

„No neviem,“ povedala, keď chytila do rúk Ottovho červíka. Bol scvrknutý a vyzeral, akoby mal už svoju popravu za sebou.

„Len do toho,“ povedal jej kat, „a švihni si, nech tu nestrávime celú noc.“

Šľapka sa dala do práce: hladila, hnietila, masírovala, lízala, cmúľala, sala. Ale všetko bez najmenšieho účinku. Zmŕtvychvstanie sa nekonalo.

„Tak čo je?“ spýtal sa po chvíli už trochu nervózne jeden z katov.

„Neviem,“ povedala šľapka, „nestojí mu.“

„Piči,“ zasipel kat.

„Ani vám by sa nepostavil, keby na vás pri tom niekto zízal,“ bránila šľapka Otta. Zrazu jej ho prišlo ľúto.

„Kurva, dobre, ideme kúsok ďalej, ale nech to potom frčí, počuješ?“ povedal druhý.

„Vďaka,“ povedal jej Otto, keď zostali sami, a do očí sa mu pritom tlačili slzy.

„Drž piču a snaž sa, nech to máme rýchlo za sebou. Dobre, holúbok?“

„Hm,“ dostal zo seba, aj keď vedel, že boj je márny. V smrteľnom strachu by sa nepostavil ani Casanovovi. Nejaké pojebané vojérske gorily s tým nemali v tej chvíli nič spoločné.

 

Zoltán Kosik pracoval ako paparazzi už v čase, keď ešte slovné spojenie „investigatívna žurnalistika“ neznelo ako nadávka. Tá práca ho už roky nebavila, pripadal si ako lovecký pes. Ale živila ho dobre a on nemal silu ani odvahu púšťať sa do niečoho iného, neistého.

Teraz si už ani poriadne nespomínal na svoje mladícke ambície stať sa umeleckým fotografom, uznávanou osobnosťou, fotiť holé baby pre tie najprestížnejšie časopisy. Jediné, čo si uvedomoval, bolo to, že má svoj život už viac menej za sebou. Rezignovane si začínal zvykať na predstavu o svojej neperspektívnosti.

„Ja už od života nič neočakávam,“ povedal raz v slabej chvíľke Zoltán svojej žene.

„Ani sa ti nečudujem. Premrhal si každú dobrú príležitosť, ktorá sa ti v živote naskytla.“

„Každú nie,“ usmial sa Zoltán a chytil ju za ruku. Vzal som si ťa predsa za ženu, povedal jej svojimi azúrovými očami.

 

Zoltán bol fotografovaním pre bulvár doživotne poznačený. Došlo mu to, keď si raz prezeral fotky z dovolenky. Nebola medzi nimi ani jedna normálna snímka. Všetko samé zväčšeniny z aspoň stometrovej vzdialenosti. Zopár fotiek rodiny a desiatky polonahých opaľujúcich sa dievčat.

„Ty sa k človeku nevieš priblížiť,“ povedal mu na to jeden starý dobrý kamarát. „Bojíš sa ľudí. Podvedome sa ich bojíš, myslíš si, že ťa za tvoju prácu nenávidia.“

„Ale na druhej strane,“ dodal úprimne kamarát, „tiež ťa nemajú prečo milovať, to je pravda.“

 

Je to zvláštne, uvažoval Zoltán, ako ľudia túžia vedieť o tých druhých čo najviac. Ich vlastný život ich vôbec nezaujíma, myslia si o ňom, že je fádny. Ale ak je fádny, môžu si za to len a len sami. Môj život je tiež obyčajný, možno naozaj premrhaný, lenže ja na rozdiel od nich netúžim vedieť, s kým spáva nejaká blbá rosnička. Teda, pokiaľ nespáva práve so mnou, všakže, usmial sa Zoltán pri tej predstave.

 

„Asi som v prechode,“ zveril sa raz Zoltán kamarátovi.

„Hovno v prechode. Musíš zmeniť zamestnanie, alebo si aspoň vymyslieť nejakého koníčka. Niečo, čo si vždy túžil robiť.“

„Chcel by som fotiť ženské akty,“ povedal Zoltán spontánne a jeho modré oči ožili.

„Tak predsa si v prechode,“ uzavrel to kamarát.

 

Jediné, v čom bol Laco Dokáš majster sveta, bolo predvádzanie sa. O toto prvenstvo by ho iba ťažko niekto pripravil. Je však len pochopiteľné, že bol v tejto disciplíne taký dobrý, mal na to všetky predpoklady: bol jedináčikom zazobaných rodičov, pre ktorých boli peniaze jednotkou času a lásky.

 

Lacova schopnosť túžiť po niečom bola úplne zdeformovaná. Po materiálnej stránke mal všetko, o tej duchovnej zase nemal poňatia.

Dokášovci bývali v rodinnom sídle v Huncovciach, len pár kilometrov od Blatitrávy, kúsok od štátnej hranice. Laco mal kopec kamošov z chudobných častí známeho blatitrávskeho sídliska, ktorí väčšinou pochádzali z ešte biednejších pomerov ako Laco. Práve oni boli v Lacovom živote akýmsi pevným bodom, ich kamarátstvo bolo neustále na predaj.

 

„Tak čó Lacike,“ spustil familiárne kamoš Feri, „čo dnes večer pódnikneme? Fikačku álebo rely?“

„Kokot, ty by si len jebal,“ odstavil ho Laco. „Sú aj ine chrumkave veci, nélen tie čájky.“ Čájky boli prítulné babenky, inventár každého poriadneho podniku. Vlastne to boli také lepšie prostitútky, ktoré mali stabilnú klientelu, takže nemuseli šľapať chodník.

„Jój,“ povedal na to Feri, „mínule som videl jédnu babenku v Záhumennom, to bola kosť. Táke modre oči mala jak oné. A postavíčku ham-ham.“

Jebem ti ja na nejakú modrookú piču, pomyslel si Laco. Aj tak vám tie kurvy kupujem len preto, aby ste neprišli na to, že som buzerant.

„Zajazdíme si,“ vyhlásil Laco. „Kým na pole nenabehnu kómbajny.“

 

Bola teplá augustová noc. Obilie na poliach pri Záhumennom ticho dozrievalo. Obloha bola jasná ako číre sklo, vzduch nehybný a ťažký. Po ceste na kraji poľa kráčali dve postavičky. Jedna z nich bola ham-ham. Tá druhá...

 

„Tak podobnú kravinu som ešte nepočula,“ povedala mu Hana.

„Prečo by to mala byť kravina?“ hájil sa Jožin.

„Chcela by som vedieť, ako na to prišli. To akože tým ženám každý deň priviedli tucet chlapov a ony si mali vybrať s kým sa vyspia?“

„Hm, možno. A prečo nie? Ty by si sa do takého testu neprihlásila?“

„Ja nie, ale ty ako chlap určite áno.“

Mňa by to ako jedného z tucta, nestálo zrejme vôbec nič, zamyslel sa nad tým Jožin. V perióde žiadnej ženy neexistuje deň, ktorý by ju prinútil vrhnúť sa práve na mňa.

„Kde sme?“ spýtal sa miesto reakcie. Hana sa pozrela na prístroj a povedala mu súradnice.

„Tak teraz ešte asi tristo metrov týmto smerom,“ povedal Jožin a ukázal prstom kamsi do útrob poľa.

Hana vedela, že je to všetko len Jožinova habaďúra, ale páčilo sa jej to. Zatiaľ to bol ten najoriginálnejší nápad, aký kedy niekto z tých truľkov vymyslel a zrealizoval.

 

 

Laco Dokáš s kamarátmi Ferim a Dušim už brázdili na svojich štvorkolesových mašinkách nepokosené pole pri Huncovciach a smerovali k Záhumennému. Jedno prdítko patrilo Lacimu, druhé jeho otcovi a tretie Lacovi ktosi kedysi kdesi ukradol.

Bola teplá augustová noc. Ako stvorená na milovanie pod hviezdami. Alebo aspoň na jazdu skrz záhumenské pole.

 

„Kúúúúrva!“ zvolal odrazu Feri. „Videli ste to?“

„Čóó?“ zareval Duši.

„Stóójte!“ kričal Feri.

„Jebe ti?“ spýtal sa Laci. „Čo je?“ dodal a zastavil.

„Ste névideli tú pipku s tým kokotkom?“

„Ja som žiádnu nevidel,“ dušoval sa Duši.

„Nórmalne mu ho tam fájčila.“

„Neojebaváj,“ brzdil ho Laci.

„Sa póťe kuknuť, keď neverite,“ navrhol Feri a už otáčal štvorkolesovú motorku.

„Kokot,“ poznamenal Laci, ale otáčal sa tiež.

 

Hana s Jožinom boli na mieste. Podľa Jožinových výpočtov mali onedlho vytvoriť mimozemšťania svoje piktogramy v okruhu dvesto metrov od ich stanovišťa. Nachádzali sa na ťažisku pomyselného trojuholníka, ktorý spájal Freistadt, Kaposvár a Zywiec – tri mestá susedných štátov, kde sa v minulosti v pravidelných časových intervaloch objavili gigantické obrazce v obilí. Ich spoločným znakom bol práve trojuholník so zvýrazneným ťažiskom.

 

„A čo teraz?“ spýtala sa Hana.

„Teraz budeme čakať,“ odpovedal Jožin, vytiahol z batoha deku a rozložil ju na zem.

„Sadni si,“ vyzval ju.

„Postojím,“ povedala Hana, ale sadla si. Postrehla, že Jožin sa nepatrne trasie. Určite nie od zimy, pomyslela si a usmiala sa.

„Šťastie, že tie výpočty vyšli na piatok,“ povedala Hana.

„Hej.“

„Myslíš, že niečo uvidíme?“ spýtala sa ho, ale na odpoveď nečakala. „Keď už nič iné, aspoň sa môžeme pozerať na hviezdy. Poznáš súhvezdia?“

„Ani moc nie,“ odvetil Jožin stuhnuto. Prirodzene, že poznal. O vesmíre mal doma všetky dostupné encyklopédie.

Hana začala kĺzať zrakom po oblohe.

„Aha, našla som Malý voz,“ ukázala kamsi prstom. „Alebo je to Veľký voz? Nikdy to neviem, kým nenájdem oba a neporovnám ich.“

V tej chvíli už mala Hana položenú hlavu v Jožinovom lone, ešte stále sa však dívala na oblohu.

„Hviezdy sú tu také jasné,“ vyhlásila.

Skutočne, uvedomil si to aj Jožin, keď sa díval do Haniných azúrových očí.

„Sú úžasne jasné,“ povedal. A potom veľmi pomaly a jemne zaboril ľavú ruku do jej plavých vlasov.

 

„Už je to tu,“ ozvalo sa v Zoltánovej vysielačke. „Vyrážame.“

Zoltán spolu s pilotom naskočili do vrtuľníka a ten sa o krátku chvíľu odlepil od zeme. Preleteli ponad nočnú Blatitrávu a smerovali k Záhumennému. Miesto činu poznali len veľmi približne, takže sa rozhodli spraviť najprv jednu slučku nad poľom a sledovať, či sa niekde niečo hýbe.

 

Náhly a nečakaný ruch dal Ottových katov do pohybu. Vytiahli svoje pracovné nástroje a smerovali k milostnému páriku. Miesto Otta tu však stáli traja noví zákazníci na štvorkolesových motorkách.

„Čo tu chcete, fagani?“ spýtal sa jeden.

„A kde je ten kokot?“ zisťoval druhý.

Laci, Feri a Duši boli pri pohľade na dve hlavne s tlmičmi, ktoré na ne mierili, celkom paralyzovaní.

„Zdrhol,“ hlesla šľapka, ktorá ešte stále kľačala na zemi, takže ju cez motorky nebolo vidieť.

„Idemééé,“ zavelil odrazu Laci a vyrútil sa vpred. Feri a Duši vyrazili za ním. Vzápätí sa však Laci chytil za nohu a hlasno zareval od bolesti. Gorila ho trafila pomerne presne.

 

„Počul si?“ strhla sa Hana.

„Vrany,“ povedal otrávene Jožin. Už bol tak blízko, tak blízučko!

„Vrany,“ zopakovala Hana. „Už si videl niekedy vrany v lete?“ Postavila sa.

„Je tam nejaký človek,“ povedala po chvíli. „Akoby sa blížil sem.“

„Veľká hlava a telo s dlhými končatinami?“ spýtal sa Jožin.

„Nie. Vyzeral úplne normálne. Ale už zmizol.“

„Ktosi tam svieti,“ povedal Jožin, keď vstal aj on. „Ako nejaké auto či čo.“

„Zalez,“ zavelila odrazu Hana stlmeným hlasom. „Dole, rýchlo dole!“

„Čo je?“ spýtal sa jej šeptom.

„Neviem, mám pocit, akoby ten človek pred niekym utekal.“

„Máš strach?“

„Trochu. Otec mi raz vravel, že tu občas mafiáni popravujú ľudí.“

Výborne, povedal si Jožin a objal ju. Strach dokáže robiť s ľuďmi zázraky.

 

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo, prakticky v niekoľkých minútach.

Otto Fehér svojim katom ušiel, presnejšie, bol zachránený vďaka investigatívnemu vrtuľníku.

Špeciálne jednotky boli na nesprávnom mieste, takže aj keby boli chceli, neboli by mohli zasiahnuť.

Laco Dokáš mal postrelenú nohu, jeho dvaja spoločníci vyviazli bez zranenia. Lacovu motorku našli o niekoľko dní rozmlátenú v akomsi jarku.

Hana a Jožin boli vystrašení k smrti, keď na nich počas ich prvej pusy spadol akýsi človek.

Zoltán Kosik takmer odpadol, keď zistil, že nakrúca vlastnú dcéru, po ktorej sa váľajú dvaja neznámi muži.

Na žiadnom z dvoch komerčných televíznych kanálov sa o prípade nič neobjavilo.

Poľnohospodári zo Záhumenného podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za ničenie úrody.

Kati Otta Fehéra boli disciplinárne potrestaní za svoju neschopnosť. Totiž, ako vraví Starý: dobre mierená rana je stokrát účinnejšia než dobre mienená rada.