What is lost, is lost...
Spisovateľ/ka: Laterie | Vložené dňa: 18. decembra 2008
http://citanie.madness.sk/view-18871.php
http://citanie.madness.sk/view-18871.php
Aký je to pocit? Stáť tam? ...stáť tam hore a dívať sa na všetkých z výšky? Aký je to pocit byť na vrchole? Dívať sa na všetkých s nadhľadom? Aký je to pocit vidieť tie tváre? Tie prekvapené, závistlivé a smutné tváre?
Ako sa cítiš? Keď tam tak stojíš? Celkom sám...dívaš sa na ostatných ktorých si opustil pre svoje vyššie ciele, pre svoju povýšenosť a egoizmus. Nechápem kde sa berú tie spomienky. Prečo som si vtedy vôbec myslel, že sa niečo zmení? Prečo som si myslel, že stáť hore, nachádzať sa vyššie, byť nad vecou, je to hlavné čo v živote môžem dosiahnuť? Stáť tam a dívať sa na to čo som opustil kvôli svojmu cieľu... predsa, vždy je iná cesta... teda, mala by byť aj iná cesta. Neverím, že život je vopred určený. Že niekto vyberie cestu! Hlúpo a škodoradostne ma na ňu sotí a zamáva na rozlúčku. Neverím, že človek sa nemôže vrátiť. Nemyslím, že vrátiť sa, spomínať je zbabelectvo. Neverím, že niekto dokáže zlomiť ducha človeka, ktorý má stanovený jasný cieľ... neverím...
Ciele... prechádzať cestami a rútiť sa za svojim cieľom stoj čo stoj... to je to, prečo teraz ty stojíš hore a dívaš sa... to je to prečo ja som smutný a nechápem... to je to prečo to tak bolí... prečo mám ten zvláštny pocit... i keď som ti to vždy prial, chcel som aby si si vyplnil ten svoj sen, byť niekým, dostať sa na vrchol... prial som ti to, ale nechápem ako si dokázal tak chladne všetko odhodiť? Lámať svojich priateľov, ich srdcia, ich mysle, tak ľahko ako sa lámu zápalky. Nechápem ako sa môžeš s nimi hrať túto stupídnu hru na faloš a zradu. Nechápem ako si môžeš vôbec myslieť, že veci sa nezmenili, a nikdy sa nezmenia... nechápem ako si môžeš myslieť, že je všetko v poriadku. Len tak niekomu vhrnúť tie veci do tváre... len tak niekomu ublížiť... len tak si odísť a zanechať za sebou potoky krvi... rozlámané srdcia a hnev.
Čo si vlastne myslíš? Kto si myslíš, že si?! Kto ti dal právo sa s nimi hrať ako s bábkami? Kto ti dal právo ťahať za nitky? Kto ti dal právo vôbec z niekoho si urobiť bábku?! Kto do čerta si myslíš, že si?!
Tak aký je to pocit? Stáť tam hore, byť niekým dôležitým? Cítiš sa dobre? Áno? Tvoj výraz tváre hovorí áno. Tvoj postoj hovorí áno... ale si spokojný i tam vnútri? Cítiš sa dobre? Áno? Ale ako to dokážeš? Nie je ti ľúto, že sa nemáš s kým o to podeliť? Nie je ti ľúto tých spálených spomienok, momentov a zážitkov ktoré si tak ľahkovážne zapálil? Nie je ti ľúto cesty späť ktorú si za sebou zničil? Nie je ti ľúto, ich tvári? Ich sĺz? Ich hnevu, ich nenávisti, ich závisti?! Nie je ti ľúto, že si ostal napriek všetkému sám? Že i keď si tak úžasná osoba, s tak impozantnými vedomosťami a skúsenosťami, opovrhujú tebou? Nie je ti ľúto, že tam stojíš sám a vždy budeš? Nie je ti ľúto... že si ich tu zanechal...? všetky svoje pocity...všetky svoje spomienky... svoje srdce...
Bojím sa... chcel by som vykročiť k tebe, ale bojím sa... bojím sa tej straty, bojím sa následkov môjho rozhodnutia. Nájdem si snáď potom nový domov? Nových priateľov? Nových... mám strach, že sa zmením... nechcem tu všetko zanechať. Spáliť svoj život. Áno, ten život je možno mizerný, za veľa nestačí... ale je to môj život, a milujem ho. Milujem ľudí, ktorí mi ho naplnili. Tých ľudí, ktorý z neho dokázali vyrobiť zmysluplnú živú bytosť s myšlienkami a momentmi, za ktoré sa oplatilo trpieť. Ten život, ktorý mám len jeden a je naplnený... nechcem ho odhodiť... nechcem všetko spáliť len pre ten pocit víťazstva a sily... nechcem zanechať za sebou spúšť zlámaných životov. Vytrhnúť sa z niekoho sveta, tak necitlivo, nevkusne tak tvrdo ako si urobil ty. Nasilu sa vyrezať z každého obrazu. Nasilu trhať a rezať kým všetko neupadne a neumrie...
Mám strach, že ten pocit nestojí za to...
Áno, myslím, že nestojí za to...
Čo je preč, je preč... ty tu už nie si... tie prázdne miesta po tvojej existencii v ich životoch sa celia. Pomaly ale určite... raz zostane po tebe len spomienka... ale povedz, stálo ti to za to? Byť sám v tom perfektnom svete...? Ubiehajú ti dni tak rýchlo ako pred tým... ubiehajú ti vôbec? Či ani necítiš že žiješ?
Tak predsa, čo je preč, je preč...
Ty si preč z ich životov, a oni z tvojho, tak si to predsa chcel... čo je raz preč, už sa nevráti...
Som jediný, kto ti stojí otočený tvárou. Som jediný, ktorý sa ešte radí k tvojim priateľom. Som jediný, komu sa to miesto ešte nezacelilo... tak mi povedz, nie je ti ľúto, že tak trpím? Nie je ti ľúto, že som jediný? Už odchádzam...
Sayonara...
Ako sa cítiš? Keď tam tak stojíš? Celkom sám...dívaš sa na ostatných ktorých si opustil pre svoje vyššie ciele, pre svoju povýšenosť a egoizmus. Nechápem kde sa berú tie spomienky. Prečo som si vtedy vôbec myslel, že sa niečo zmení? Prečo som si myslel, že stáť hore, nachádzať sa vyššie, byť nad vecou, je to hlavné čo v živote môžem dosiahnuť? Stáť tam a dívať sa na to čo som opustil kvôli svojmu cieľu... predsa, vždy je iná cesta... teda, mala by byť aj iná cesta. Neverím, že život je vopred určený. Že niekto vyberie cestu! Hlúpo a škodoradostne ma na ňu sotí a zamáva na rozlúčku. Neverím, že človek sa nemôže vrátiť. Nemyslím, že vrátiť sa, spomínať je zbabelectvo. Neverím, že niekto dokáže zlomiť ducha človeka, ktorý má stanovený jasný cieľ... neverím...
Ciele... prechádzať cestami a rútiť sa za svojim cieľom stoj čo stoj... to je to, prečo teraz ty stojíš hore a dívaš sa... to je to prečo ja som smutný a nechápem... to je to prečo to tak bolí... prečo mám ten zvláštny pocit... i keď som ti to vždy prial, chcel som aby si si vyplnil ten svoj sen, byť niekým, dostať sa na vrchol... prial som ti to, ale nechápem ako si dokázal tak chladne všetko odhodiť? Lámať svojich priateľov, ich srdcia, ich mysle, tak ľahko ako sa lámu zápalky. Nechápem ako sa môžeš s nimi hrať túto stupídnu hru na faloš a zradu. Nechápem ako si môžeš vôbec myslieť, že veci sa nezmenili, a nikdy sa nezmenia... nechápem ako si môžeš myslieť, že je všetko v poriadku. Len tak niekomu vhrnúť tie veci do tváre... len tak niekomu ublížiť... len tak si odísť a zanechať za sebou potoky krvi... rozlámané srdcia a hnev.
Čo si vlastne myslíš? Kto si myslíš, že si?! Kto ti dal právo sa s nimi hrať ako s bábkami? Kto ti dal právo ťahať za nitky? Kto ti dal právo vôbec z niekoho si urobiť bábku?! Kto do čerta si myslíš, že si?!
Tak aký je to pocit? Stáť tam hore, byť niekým dôležitým? Cítiš sa dobre? Áno? Tvoj výraz tváre hovorí áno. Tvoj postoj hovorí áno... ale si spokojný i tam vnútri? Cítiš sa dobre? Áno? Ale ako to dokážeš? Nie je ti ľúto, že sa nemáš s kým o to podeliť? Nie je ti ľúto tých spálených spomienok, momentov a zážitkov ktoré si tak ľahkovážne zapálil? Nie je ti ľúto cesty späť ktorú si za sebou zničil? Nie je ti ľúto, ich tvári? Ich sĺz? Ich hnevu, ich nenávisti, ich závisti?! Nie je ti ľúto, že si ostal napriek všetkému sám? Že i keď si tak úžasná osoba, s tak impozantnými vedomosťami a skúsenosťami, opovrhujú tebou? Nie je ti ľúto, že tam stojíš sám a vždy budeš? Nie je ti ľúto... že si ich tu zanechal...? všetky svoje pocity...všetky svoje spomienky... svoje srdce...
Bojím sa... chcel by som vykročiť k tebe, ale bojím sa... bojím sa tej straty, bojím sa následkov môjho rozhodnutia. Nájdem si snáď potom nový domov? Nových priateľov? Nových... mám strach, že sa zmením... nechcem tu všetko zanechať. Spáliť svoj život. Áno, ten život je možno mizerný, za veľa nestačí... ale je to môj život, a milujem ho. Milujem ľudí, ktorí mi ho naplnili. Tých ľudí, ktorý z neho dokázali vyrobiť zmysluplnú živú bytosť s myšlienkami a momentmi, za ktoré sa oplatilo trpieť. Ten život, ktorý mám len jeden a je naplnený... nechcem ho odhodiť... nechcem všetko spáliť len pre ten pocit víťazstva a sily... nechcem zanechať za sebou spúšť zlámaných životov. Vytrhnúť sa z niekoho sveta, tak necitlivo, nevkusne tak tvrdo ako si urobil ty. Nasilu sa vyrezať z každého obrazu. Nasilu trhať a rezať kým všetko neupadne a neumrie...
Mám strach, že ten pocit nestojí za to...
Áno, myslím, že nestojí za to...
Čo je preč, je preč... ty tu už nie si... tie prázdne miesta po tvojej existencii v ich životoch sa celia. Pomaly ale určite... raz zostane po tebe len spomienka... ale povedz, stálo ti to za to? Byť sám v tom perfektnom svete...? Ubiehajú ti dni tak rýchlo ako pred tým... ubiehajú ti vôbec? Či ani necítiš že žiješ?
Tak predsa, čo je preč, je preč...
Ty si preč z ich životov, a oni z tvojho, tak si to predsa chcel... čo je raz preč, už sa nevráti...
Som jediný, kto ti stojí otočený tvárou. Som jediný, ktorý sa ešte radí k tvojim priateľom. Som jediný, komu sa to miesto ešte nezacelilo... tak mi povedz, nie je ti ľúto, že tak trpím? Nie je ti ľúto, že som jediný? Už odchádzam...
Sayonara...
Kate 
19. decembra 2008 15:44:07
