Letný dážď

Prší. To asi obloha plače nad každou nebeskou slzou, čistejšou, ako je slza nevinného dieťaťa. Letná búrka v sebe nesie prísľub niečoho nádherného. Vo vzduchu je cítiť mágiu dažďa. Svetlým dňom prebleskne ostré svetlo ktoré oslepí. Svetlo v ktorom príroda ukazuje svoju neskutočnú silu a vysmieva sa našej bezcennosti. Sme len krátko žijúce mušky, ktoré nad všemocným časom a hrozbou prírody, nemajú moc. Blesk po sebe zanecháva príchuť kyslých jabĺk, ktoré ešte nestihli dozrieť a už boli zo stromu obité nenásytným ľudským druhom.

Prší a hrom ohluší môj krehký sluch. Pes zaskučí úzkosťou a verný pohľad je prosebný, prosí o uistenie, že bude všetko zase v poriadku a príroda sa zasa utíši, nebude nám trhať uši zemetrasením, ktoré hrom zo sebou prináša. Každý hrom po blesku zanecháva vôňu blata a černíc.

Po búrke vykukne slnko a všetky náznaky malých jazierok v ktorých sa skrývajú nekonečné tmy oceánov, jazierok, bez stĺpov soli morí, sa vyparia do tvarou rozprávkových drakov.

Po letnej búrke zostáva vo mne pocit nostalgie s melanchóliou, ako keď si prezeráme staré fotky na ktorých sú ľudia, ktorých už neuvidíme. Po búrke cítiť jazmín a vzduch chutí zelením čajom.