Erich Maria Remarque - Na západe nič nové ( vojna očami Paula Bäumera )

Tak som tu. Trčím v zákopoch so zbraňou v ruke a vedľa mňa sa čoraz bližšie ozývajú výbuchy a neľútostný rev ranených. Vždy som si myslel, že brániť vlasť je šľachetné, ba priam nevyhnutné, ale realita je skutočne strašná!! Tuším je to Kantorekova vina. Stále do nás hustil, až nás úplne zmagoril, a my ovce sme to ani nepostrehli! Ale nie.... nie je to jeho vina, aj on sa len stal obeťou tých prázdnych ideálov o vlasti a víťazstve..... Keď sme sem prišli, tým 'my' myslím seba a mojich dobrých priateľov Alberta, Müllera, Kammericha, Deteringa, Tjadena a nesmiem zabudnúť ani na Westhusa, mali sme skutočne šťastie, pretože sa nás 'ujal' starý Kat. Bol to skutočne dobrý chlap. Zabili ho. Ale prečo vlastne?! Len preto, že chcel niekto zásluhy a moc? To sa mi tak hnusí! Prečo sa vlastne muselo preliať toľko krvi? Len kvôli zbabelosti jedného človeka, ktorý sa nedokázal postaviť tvárou v tvár svojim problémom. Ale to je vlastne jedno. Dôležité je, aby som to prežil a nezbláznil sa. V tom mi najviac pomáhajú chalani a tá malá iskierka nádeje v duši, že sa raz dočkáme mieru. Ale potom sa to akosi zvrtlo. Mám taký pocit, že zasiahla vyššia moc alebo niečo podobné. Moji priatelia, moja jediná opora v tomto pekle, sa stali ďalšou obeťou tejto nezmyselnej frašky zvanej vojna. Zomierali jeden po druhom, mne doslova pred očami. Spolu s nimi akoby odišla aj moja duša. Už som ostal celkom prázdny...... neschopný akéhokoľvek citu. Nebyť tej nádeje, ktorá skutočne zomiera posledná, asi by som to už dávno vzdal. Jedného dňa, tuším to bolo niekedy v jeseni ( ani neviem, akosi som prestal vnímať čas ), keď som otvoril ťažké viečka a opäť sa zahľadel na tú spúšť okolo, ma premkol veľmi zvláštny pocit. Taký povznášajúci...... akoby mi narástli krídla. Vedel som, že sa konečne dočkám. Bude mier..... I keď ten nič nevyrieši, ale predsa..... A vtom sa to stalo. Ani neviem ako, či dokonca odkiaľ. Pomaly už necítim žiadnu bolesť...... Moje ústa sa  zapĺňajú tou životodárnou tekutinou a ja klesám nekompromisne k zemi. Moje posledné myšlienky patria mame a priateľom, s ktorými sa po dlhšom čase opäť stretnem. A potom už nič...... len čiernočierna tma obostierajúca moju myseľ a spokojný úsmev na perách...