Čo je to sneh?

(úryvok)

   -Chyť ma, Nuru!- zvolal Michal. -Tak poď, chyť ma!- pohol sa k mohutným stromom na dvore a sledoval, ako sa malá so smiechom rozbehla za ním. -Ak ma dobehneš, mám pre teba taký keks, ako včera!- volal na ňu a dal sa  bežať pomedzi budovy, pričom sa ubezpečil, či má okrúhlu sušienku vo vrecku košele. Bolo predsa vopred jasné, kto vyhrá.

   -Mám ťa!- zvýskla o chvíľu a potom k nemu vystrela ruku. -Pozri!

   Po malej dlani liezol obrovský čierny škorpión.

   -Nuru, preboha!!- zreval Michal, bleskovo ju chytil za ruku a otriasol príšerný hmyz na zem. Tam po ňom dupal toľkokrát, až kým sa článkovité nohy a chvost prestali hýbať.

   -Mike, čo to robíš? To nie je zlý škorpión, neublíži ti,- smiala sa na jeho zblednutej tvári. -Zlý škorpión má inú farbu, ukážem ti.

   -Neviem, či chcem,- nasucho prehltol a ešte sa mu triasli kolená, vybral z vrecka keks a podal jej ho.

   Nuru sa veselo rozosmiala a zahryzla do sušienky.

   -Mike, môžem byť tvoja?- spýtala sa zrazu.

   -Moja?

   -Keby si bol môj otec, bola by som iba tvoja, že?

   Vyschlo mu v krku druhýkrát. Predstavil si seba, ako otca. Seba, ako drží za ruku HIV pozitívne černošské dievčatko a vystupuje doma z lietadla. No doparoma!

   -Nuru, to nie je také jednoduché,- vzal ju na ruky.

   -Prečo, lebo ja som čierna a ty si *mzungu?

   -Vieš, Svetielko, som tu len na krátko a...,- premýšľal, prečo aj odpovede na detské otázky nemôžu byť rovnako prosté.

   -Keby si tu bol natrvalo, chcel by si byť mojím otcom?

   -Keby som zostal v Keni navždy, zmenilo by sa veľa vecí.

   Objala ho okolo krku.

   -Mám ťa rada, Mike,- povedala mu do ucha.

   -Aj ja teba, dievčatko moje,- postískal ju. -Ako sa to povie po swahilsky?

   -Čo?

   -Ľúbim ťa, alebo mám ťa rád.

   -Nakupendo,- malými dlaňami ho chytila za líca.

   -Nakupendo, Nuru,- povedal a znovu ju objal. -Celkom, akoby si bola moja dcéra.

    Po ďalších mesiacoch bez dažďa, sa v pazúroch sucha začala zmietať aj Taaluma. Neznesiteľná páľava zovrela krajinu v dusivom objatí, žmýkala ju z posledných kvapiek vody so silou neľútostného netvora. Ľudia putovali desiatky kilometrov k ešte nevyschnutým studniam, spolu s dobytkom sa zhlukovali pri jamách, čo na dne udržali zopár hltov kalnej, špinavej vody.

   A potom, celkom neodvratne, prišla epidémia. Na pacientov nestačili priestory nemocnice, a pomaly sa nimi zapĺňal aj dvor. Symptómy boli u všetkých rovnaké, najprv vysoká horúčka, zvracanie, bolesti hlavy, potom kŕče v bruchu a vodnatá hnačka. Počet chorých sa neustále zväčšoval, na Michalovej novozriadenej pediatrii v Taalume, pribudlo v jeden deň vyše dvadsať malých pacientov. Matky s nimi prekonávali veľké vzdialenosti pešo a keď dorazili na kliniku, zrútili sa vyčerpané, po niekoľkých hodinách obyčajne ochoreli tiež.

   -Mike, zvládaš to ešte?- s obavami sa pýtal šéf.

   -Mhm,- Michal si pošúchal unavené oči. Nespal celú noc a deň, nadchádzal ďalší večer.

   -Bol som v Nakuru,- povedal Max. -Pomoc nám poskytne aj WHO a UNICEF. Stany, prikrývky a vodu. Studňa v dedine nám všetkým nepostačí. Je to nejaký druh úplavice, shigella, alebo lamblia, ale pôvodcu nedokážem určiť, nemáme dostatočné vybavenie na zložitejšie rozbory. Musíme o pomoc požiadať Nairobi, tamojšie laboratóriá sú lepšie vybavené a sú zvyknuté pracovať pre nás.

   -Míňajú sa nám lieky.

   -Napíš mi zoznam všetkého, čo potrebujeme, len čo budem môcť, vyrazím na cestu. Rozdelíme pacientov, deti zostanú tebe, pre ostatných si nechám Anabel.

   Mlčky prikývol. Bol rád, že budú s Anabel pracovať každý oddelene. Pochytili sa kvôli jeho novej pediatrii a mal pocit, že Anabel ho odvtedy nenávidí. Ale vari on môže za to, že šéf ho uprednostnil pred jej internou?

   Nechal Maxa a znovu sa vrhol do práce, vyšetroval, odoberal vzorky krvi a stolice, zavádzal infúzie a zarábal roztoky, vysvetľoval matkám, ako ošetrovať choré deti a držať ich v čistote. Všade, na každom voľnom kúsku zeme sa jarabeli šaty a prikrývky chorých, medzi nimi sa pohybovali lekári z kliniky a dobrovoľníci.

   Do tmy okolo Taalumskej kliniky sa ozvali prvé cikády, keď sa Max posadil do rovera, na zadné sedadlo hodil pušku a náboje a zvíril kolesami mrak červeného prachu na ceste smerom do Nairobi.

   Michal mal okolo seba predovšetkým deti. Stonajúce, plačúce v bolestivých kŕčoch, kedykoľvek zdvihol hlavu od jedného ošetreného, mal ich v rade pred sebou ďalších desať. Snažil sa obrniť proti vzlykom a úpenlivým prosbám matiek, ale darilo sa mu to iba slabo.

   Nad ránom bol dvor nemocnice posiaty svetlami petrolejok a malých pahrieb, všade ležali, alebo posedávali chorí, do cvrlikania cikád a stromových žiab sa miešali ich stony. Všetko sa mu začalo zlievať do jednej masy. Deti, ženy, starci, opäť deti. Vychudnuté tváre, končatiny, nafúknuté brušká. Apatické, mĺkve oči, so zastretými pohľadmi, žily, ktoré boli také tenké, že sa pred ihlou samé strácali. Ľudia, ktorí začínali zomierať.

   Od únavy ledva stál na nohách. Vyrátaval detské dávky morfia, opatrne ho rozdeľoval medzi najviac trpiacich. Obchádzal a kontroloval už stokrát skontrolované. Pot sa z neho len tak lial, máčal mu vlasy, bradu, košeľu, stekal mu do očí a zliepal mu mihalnice. Neplakal. Na to, čo sa dialo rovno pred ním, by nikdy dosť sĺz nenašiel. Pozrel na hodiny. Koľko? Panebože, koľko ešte?

   Svitlo. Slnko nemilosrdne stúplo nad horizont a pribudli ďalší pacienti. Obrovské celtové stany, rozmiestnené už aj pozdĺž cesty pred klinikou, boli nabité. Tiesnili sa tu všetci rovnako, rôzne kmene a rodiny, rôzne kultúry a vyznania, oblečení viac i menej, no všetci mali toho istého menovateľa - chorobu. Spoločne dúfali v jedno - v pomoc.

   Zavrel tuho oči a znovu ich otvoril. Hlava na hlave, farby oblečenia, všetci mu splývali do jedného hrozivého ľudského koberca. Pozrel si do náručia, v ktorom držal kojenca, nie staršieho, ako dva, tri mesiace, s telíčkom vyciveným, s rúčkami a nôžkami, ako paličky. Malá kostrička, potiahnutá sivastou pokožkou, ktorá mala kedysi zdravú, ebenovú farbu. Tvárička už vôbec nebola detská, bol to malý mrzutý starček, s výrazom - dajte mi pokoj a nechajte ma zomrieť. Uložil ho do jednej postele, k ďalším štyrom chorým dojčatám.

   -Minul sa nám Ringer, aj dextróza a betadin, mám posledné zásoby dopaminu a morfia,- povedala ticho Lara, domorodá ošetrovateľka.

   -Musíme vydržať, pokým Max privezie pomoc,- vzdychol si. -Ktovie, či to vydržia aj tie deti?

   Nepamätal si, kedy niečo naposledy zjedol, alebo vypil. Zo zvyku zašmátral vo vrecku na košeli, no bolo prázdne, sušienky sa mu minuli už dávno. To nič. Vydrží! Keď vydržia chorí, musí to zvládnuť aj on, zdravý biely muž. Pre nich priam ako Boh. Keby vedeli, aký je bezmocný, neupierali by na neho tak úpenlivo oči.

   Mávnutím ruky rozohnal žlté šmuhy, čo sa mu začali robiť pred očami a opäť sa pohrúžil do kolotoča pomoci živým i polomŕtvym. Ďalší deň pomaly vstúpil do svojej druhej polovice a po ňom ešte jeden.

   -Daktari! Daktari!- začul za sebou krik.

   Obzrel sa a uvidel Laru, ako na neho máva z dvora, pri nej stál Mtembu a na rukách držal zamdletú čiernu ženu, so sukňou od krvi. Prekonal nevoľnosť z únavy a rozbehol sa k nim.

   -Čo sa stalo? Má príznaky ako ostatní?

   -Nie,- povedala Lara. -Ona je ťarchavá.

   -Nenoste ju teda sem! Medzi infekčných nie! Vezmite ju do budovy, k Anabel.

   -Doktorka Kehlerová nás poslala preč, vraj patrí na pediatriu, keď ide o pôrod.

   Michal si strhol rukavice a natiahol si pár nových. Dotkol sa žene brucha.

   -Nie pôrod, to je potrat, nemohla byť viac, ako päť mesiacov gravidná. Poďte za mnou!- vykročil rázne k hlavnej budove, otvoril dvere a nechal vojsť Mtembua dovnútra.

   V jednej z troch ambulancií, oddelených iba plachtami, sa ozval Anabelin hlas.

   -Povedala som vám jasne, že tá žena sem nepatrí!

   -Anabel,-  pretlačil sa Michal dopredu,- nemôžem ju vziať medzi pacientov infikovaných dyzentériou!

   -Bude mať dieťa, tak spadá pod tvoje oddelenie,- odsekla najedovane.

   -Ona nebude mať dieťa, plod je dávno mŕtvy, potratila. Bol by som rád, keby si sa o ňu postarala ty.

   -Aj tak mám už plno, nemám ju kde dať.

   S Michalom sa začal točiť svet. Všade na svete budú takéto tvrdohlavé semetriky, ktorým nie je prednejší pacient? Čo je slepá? Nevidí, čo sa deje okolo nej?

   -Prosím ťa o pomoc,- povedal prekvapivo ticho,- pretože táto žena by mohla teoreticky patriť na moje oddelenie, ale v stave, v akom je, ju tým môžem rovno zabiť. Záleží len na tebe, Anabel, prosím ťa...

   -Kam ju položiť?- ozval sa Mtembu.

   Michal sa obrátil k nemu, ale celá miestnosť mu splynula v jeden zrýchlený film. Potriasol hlavou a pretrel si oči. Premietačka v jeho hlave sa zastavila a v celom kine zavládla tma, nohy mal zrazu ako z vaty, mäkké a studené. Sadol si, ale na kolotoč.

   -Mám lístok do prvého radu.- zašepkal.

   Vo chvíli, keď sa znovu rozsvietilo, videl značne rozmazane a ešte stále sedel na tom prekliatom kolotoči, ale rozoznával ženskú siluetu nad sebou a aj hlas.

   -Mike, počuješ ma? Mike!- hladila ho Anabel dlaňou po líci.

   Pohol viečkami, ale mal ich ťažké ako centy a zdalo sa mu, že na tvári cíti dotyk hebkých tmavých kučier.

   -Princezná moja,- zašepkal,- ako si ma tu našla?- spokojne si vydýchol a zamračené čelo sa mu vyjasnilo. Potom zrazu otvoril oči. -Dočerta, kde som?

   -Si v malej ošetrovni,- Anabel prudko odtiahla ruku.

   Spomienky sa mu začali vracať a zvonkohra v ušiach prestávala hrať.

   -Čo tá tehotná?- vyhŕkol.

   -Potratila, ale už jej je lepšie, leží vedľa.

   -Prečo som tu?

   -Kolaps z vyčerpania.

   -Aký kolaps? Nič mi nie je,- prudko sa posadil a zacítil, ako sa mu na ramene niečo hompáľa, začudovane šiel zrakom po infúznej súprave, až k vaku v stojane nad hlavou. -Toto je zase čo?

   -Liter Ringerovho roztoku, pán doktor! Lara priniesla tuším posledný,- povedala stroho. -Mal by si vedieť, čo je to rehydratácia, keď si už sám nevieš dávať pozor na prísun tekutín v tejto horúčave.

   -Šľak aby to trafil!- jedným myknutím si vytrhol hadičku z ruky, zoskočil z postele a vybehol von.

   -Mike! Nemôžeš hneď vstať!- počul za sebou Anabelin krik.

   Vonku sa nič nezmenilo, Max sa ešte nevrátil, vonku bolo o niečo pokojnejšie, počiatočný ruch sa menil na letargiu a stále prichádzali noví pacienti.

   Čas sa premenil na pomalú, lepkavú hmotu, čo obalí ruky, nohy, ba aj mozog. Páľava, strach a beznádej na dvore kliniky rástli a prechádzali v zúfalstvo. Darmo Michal tlačil očami slnko za obzor, deň akoby nemal konca. Dovyšetroval ďalšie dieťa a zašiel na verandu ubytovne, aby pohľadal svoju fľašu vody.

   -Nevyzeráš dobre, Mike, mal by si si odpočinúť.- povedala Lara.

   -Vyzerám lepšie, ako väčšina ľudí tu na dvore.

   -Pamätaj si, že všetkých naraz zachrániť nemôžeš.

   -S tým by som sa mal akože zmieriť?

   Poobzeral sa okolo seba a hrôzou sa mu zježili vlasy. Hotová spúšť, všade ležali deti a ich matky, ďalej muži, starci a ďalšie ženy. Medzi nimi sa pomaly pohyboval páter Paul z katolíckej misie a kľakal si k ľuďom, pery sa mu hýbali v modlitbách a ruky udeľovali posledné rozhrešenia. Nad tým všetkým sa vznášal zápach zvratkov, stolice a smrti.

   Zomierali najmä deti. Padali ako muchy, jedno za druhým. V jednu hodinu ich zomrelo až deväť, po horúčkach a strašných kŕčoch krvavých hnačiek upadali do milosrdného bezvedomia a zakrátko prišla smrť.

    Vždy sa bál, že nedokáže odvrátiť predčasný koniec sotva začatého ľudského života, tu bol zrazu postavený pred mnohonásobnú trvalú stratu zverených detí. Smrť mu ľadovou rukou nemilosrdne zovrela srdce a nechala jeho dušu zúfalo plakať. Striedavo sa ho zmocňovala panika a rezignácia.

  Po ďalších nekonečných hodinách, keď už bola opäť noc a svetlá petrolejok blikali do tmy ako svätojánske mušky, sa v diaľke ozval temný huk motorov. Reflektory džípu a ďalších desiatich nákladniakov preťali tmu a zastavili pred nemocnicou.

   -Mike, je to šigela!- vyskočil Max z rovera a mával nejakými papiermi. -Ofloxacin, norfloxacin, ringerov roztok, dextróza, glukóza, analgetiká, vitamíny a tiež dojčenská strava a doplnkové prístrojové vybavenie, až teraz budeme klinika s poriadnym laboratóriom!

   Michal pocítil, ako mu neviditeľná sila prestala zvierať hruď a zhlboka sa nadýchol.

   -Najdlhší deň v mojom živote je za mnou,- obzrel sa k hlavnej budove, kde stála Anabel, usmiala sa na neho a zakývala mu.

*Nuru - swahil. - svetlo, svetielko

*mzungu - swahil. beloch, európan