Moja tvorba

Smetisko dejín.
Cez trávnik vyšliapaný chodník.
Ešte včera vyleštený pomník,
dnes zapadnutý prachom.
Svet vyplnený strachom.
A pušným prachom.
Bum! Bác!
Salvy z diel, či ohňostroje?
Nechápem, čo sa to deje.
Ešte včera potlesk a podávanie rúk,
dnes kabátov otáčanie a prežívanie múk.

Už vyrástli chlapci a dievčatá,
sú z nich ženy a muži.
Cesta je stále kľukatá,
ľudia sú stále drzí.
Po jari príde leto,
po lete jeseň,
lásky už nikde nieto,
ale zostala nám pieseň.
A v srdciach tieseň.

Ďakujem za ráno, lebo je krásne,
ďakujem za to, že píšem básne.
Ďakujem za slnko, za ten dar zlatý,
ďakujem za život, aj keď je krutý.
Ďakujem za svet, aj keď je vyplnený desom,
ďakujem za lásku, ktorou si istá nie som.
Ďakujem za to, že žijem,
ďakujem za vodu, ktorú pijem.
Ďakujem za vzduch, ktorý dýcham,
ďakujem za tŕnie, aj keď sa ním pichám.
Ďakujem za priateľov a všetko ostatné,
ďakujem za nebo aj veci menej podstatné.
A až raz budem zomierať,
nebudem smútiť - budem ďakovať.

Slnko sa na mňa usmieva
vetrík ma plášťom ovieva.
Vtáčik mi do kroku vyspevuje
a dúha mi cestu ukazuje.
Kvetinky ma uspávajú vôňou,
keď kráčam po lúke domov.
Aj stromy sa ku mne nakláňajú
na pozdrav mi ruky podávajú.
Ja kráčam bosá trávou deň čo deň
a viem, že krajšiu cestu nenájdem.