Rozprávka o bolesti

Kedysi dávno pradávno boli dve kráľovstvá. Banícke, na čele s kráľom Radomírom, bolo malé. Človek ho na koni mohol prejsť za štyri dni, no zato tu boli zlaté a strieborné bane. Močiarne zas siahalo od pobrežia juhu, až k severnému moru. Boli tu veľké hrady i malé zámky, dediny učupené v kopcoch a mestá na rovinách. Lenže močiar tu bol len jeden, napriek menu, aké mala táto krajina. Jej králi boli totižto odjakživa veľkí bojovníci. Napádali okolité kráľovstvá, žili a starli vo vojnách a zajatcov nikdy domov nepúšťali. Iba ak by sa dostali von zo stredu močiara, do ktorého ich zaviedli. To sa ale nikomu nepodarilo.

Prednedávnom tu nastúpil na trón mladý princ, Michal. Mal v sebe ešte vriacu krv a túžbu vyrovnať sa svojim predkom. Poraziť silného súpera, vyhrať, vychutnať si víťazné trúbenie so zástavami vejúcim po bokoch a ováciami od ľudí, kde len oko dovidí. A vybral si na to Banícke kráľovstvo.

Ich hranicu tvorilo vysoké pohorie, cez ktoré sa skoro tretinu roka nedalo prejsť. Prechodov cez hory bolo len pár a chytrý kráľ Radomír to využil. Bránil ich zubami, nechtami, od jari až do zimy. Dokiaľ sa Michalovo vojsko nedostane cez hranicu, žiadna ozajstná vojna nebude.

Prešli dva roky. Mladý kráľ bol netrpezlivý, a tak vymyslel plán. Rozhodol sa predstierať, že mu ubúdajú sily. Že ustupuje. Nepriateľ by zatúžil poraziť ho, vošiel by na jeho územie a tu by sa z lesov vynorili nové posily. Zima by zabránila vojsku návrat domov, ostalo by odrezané od sveta a on by sa stal víťazom. Pri troche neopatrnosti by zajal aj kráľa Radomíra.

Ibaže kráľ sa nedal nalákať. Ani nemohol. Dostihla ho správa o tom, že jeho žena, kráľovná, ťazko ochorela. Prikázal brániť prechody, nejsť dopredu a on sa vydal naspäť k svojej rodine.

Venoval sa manželke a mladej princeznej, zháňal lekárov, kde sa len dalo, no nič nepomáhalo. Chorá sa im strácala pre očami a princezná Júlia sa čoraz častejšie prezliekala za slúžku, aby sa dostala von zo smutného prostredia. Urobila tak aj teraz, ibaže dnes sa pohádala s akýmsi šťachticom, ktorý ju za sluhu naozaj považoval. Ušla mu, keď ju naháňal po parku, neschopný prijať jej štipľavé poznámky.

Ten opovážlivec bol ale kráľ Michal. Spolu so svojim priateľom Jurajom sa rozhodli prejsť cez hranice ako obchodníci. Podplatili nepriateľských vojakov v horách a tu sa snažili nájsť spôsob, ako by donútili Radomíra pokračovať vo vojne. Keď sa Michal dozvedel, kým slúžka naozaj je, rozhodol sa ju uniesť. Nepovedal to však Jurajovi, ktorý už aj tak považoval ich cestu za chybu a bol priveľmi slušný na to, aby dopustil únos člena kráľovskej rodiny. Michal si počkal na princeznú, chytil ju, skryl do vreca a s vozom, ktorý kúpil, šiel na dohovorené miesto. Jeho priateľ už nemohol protestovať, nebolo cesty späť. A tak sa aspoň snažili dôjsť k hraniciam čím skôr, kým ich nájdu a potom najskôr postavia pred šibenicu.

Kráľovnej sa však, len čo sa dozvedela o princezninom zmiznutí, veľmi priťažilo. Hľadali Júliu všade, no nebolo jej. A matka sa stále dovolávala dcéry. Navyše prišli zlé správy od ďalšej hranice. Kráľ Milan, z Chudobného kráľovstva sa tiež chcel na nich priživiť a vypovedal im vojnu. Už čoskoro mal dôjsť k územiu, kde začínajú bane. A po ceste len plienil a vypaľoval dediny.

V tú noc, keď sa dozvedeli o vojnových plánoch ďalšieho panovníka, kráľovná zomrela. Radomír ju dal v ten istý deň pochovať a do izby sa vrátil so zvláštnou prosbou na perách. Prosil o odchod z tohto sveta, kde už nenachádzal nič, čo by ho tešilo. Alebo aspoň nech mu niekto pomôže zabudnúť na tú bolesť, ktorú neprestajne cíti. Ktorá múti jeho myseľ a oslabuje jeho telo.

Keď sa na druhý deň zobudil, potkol sa na koberci a spadol. Nič ho však nebolelo. Spomenul si na svoju ženu, dcéru a okrem nehy a lásky k nim, nič iné v sebe nenachádzal. Jeho želanie sa mu splnilo. Nepoznal, ani nedokázal precítiť žiadne utrpenie, žiadnu bolesť, ani nešťastie.

Neodčerpávali mu viac síl, a tak sa cítil, akoby omladol. Ako prvé sa rozhodol vyhnať samozvancov z Chudobného kráľovstva. Pozbieral narýchlo armádu, postavil sa na jej čelo, a hlavne vyhrával. Nik ho nespoznával. Dni pochodu ho netrápili, rany nepálili.

Onedlho Milana vyhnal až za hranice jeho zeme a nakoniec porazil. Vyhral nad ním v boji muža proti mužovi, a pokračoval ďalej až do kráľovského mesta ako nový panovník tejto zeme. Tu už naňho čakala kráľovská vdova Anna. Aj napriek svojmu veku dokázala Radomíra zaujať viac, než všetky ostatné krásky. Bola jemná, citlivá a donedávna len ťažko znášala život pri svojom mužovi, ktorý bol jej pravým opakom. Prešiel mesiac, bol tu január a slávila sa svadba. Kráľ Radomír mal novú manželku, Annu. Pýšil sa jej krásou, bol nadšený jej povahou, vycibreným vkusom. Trávili spolu všetok čas, ako mladí zaľúbenci. Prechádzali sa po záhradách, počúvali hudbu púšťali sa do dlhých vychádzok na koni.

Lenže po čase si kráľ uvedomil, že jeho manželka má prvé vrásky. Jej pokožka už nie je taká hladká, jej pery také nežné, ako tanečníc, ktoré ich zabávali. Nedokázala sa mu vyrovnať v nadšení životom, ktorým oplýval. Nedokázala zabudnúť na to, že v niektorých kútoch panuje bieda a hlad a zabudnúť na to. Vyčítal jej, že nevládze, že často chce odpočívať. Bez schopnosti precítiť bolesť zabudol na to, ako vyzerá. Aké to je, keď človek skloní hlavu, aby zakryl stopy ľútosti a sklamania, nad urážkou od milovanej osoby. Zdalo sa mu, že je lepší ako ostatní, dokonalejší, že si zaslúži viac. Dokázal sa zbaviť pliagy ľudstva, bolesti, a preto si môže dovoliť čo len chce....

Zatiaľ sa Michalovi nedarilo všetko tak, ako si naplánoval. Prvý sneh prišiel príliš skoro, spomalil ich, a kým došli k prechodom, bol už ťažko chorý. Len zázrakom sa dostali na druhú stranu bez toho, aby u vojakov vzbudili pozornosť. Našťastie sa im princeznú podarilo dobre zviazať a nik im do voza nepozeral. Horko ťažko došli do najbližšej opustenej dediny a rozhodli sa tu počkať, kým neprejde zima.

Michal blúznil, mal horúčku a Juraj si oňho robil starosti. Dokonca aj princezná, ktorá ho na začiatku neznášala, sa nad ním zľutovala a starala sa oň. Snažila sa zabudnúť na neistotu ohľadom matky, na bolesť, ktorú jej spôsobil a strach, ktorý jej nedovolil spať. Verila, že ak kráľ vyzdravie, všetko sa vyrieši. Dôjdu do jeho zeme, nakoniec aj do kráľovského mesta a jej otec sa dozvie, kde je. Príde po ňu, zaplatí každé výkupné a konečne sa vráti k matke.

Lenže kým sa Juraj brodil po okolitých kopcoch, aby niečo ulovil, mladí sa do seba zahľadeli. Ticho, nebadane, potichučky začali mať slabosť pre toho druhého. Venovali mu pohľady, myšlienky a v noci svoje sny. Keď sa sneh začal topiť a Michal bol dosť zdravý na to, aby mohli pokračovať, boli do seba zaľúbení.

Keď došli do kráľovského mesta, boli presvedčení, že chcú celí svoj život stráviť spolu. Utrpenie, hlad a všetko to, čo museli prežiť, dávalo ich láske výnimočnú hodnotu.

Ibaže Radomír sa dozvedel, že jeho dcéra žije. Prvotnú radosť vystriedal hnev. Opustil svoju ženu, ktorý už aj tak nemohol zniesť a jej trápenie považoval za jej vlastnú nedokonalosť, neschopnosť poradiť si s osudom. Spojil armády oboch krajín a vyrazil do Močiarneho kráľovstva.

Deň pod dni sa dobýjal ďalej. Už dávno prekročil hranice a teraz obsadzoval dediny a mestá jedno po druhom. Michal sa mu snažil postaviť, spolu s Jurajom sa púšťali do bojov, nechávali lúky pokryť mŕtvymi vojakmi a ešte stále dúfali, že môže nastať mier. Vysielali poslov, ktorí sa však nevracali. Radomír totiž nechcel o vyjednávaní ani počuť, kým Michal túžil len po dohode. Júlia sa už aj tak trápila pre matkinu smrť a otcovu by mu nikdy neodpustila.

Pri jeden z ďalších bitiek pred bránami kráľovského mesta zahynul Juraj. Michal sa stiahol do zámku ďaleko v horách, tam, kde naňho čakala princezná. Zúfalý, celkom zúfalý sa vracal k nej, nešťastný zo straty priateľa a nekonečne rád, že je ho jeho láska napriek všetkým starostiam a nešťastiam neopustila.

Júlia si priala ukončiť tento spor a odhodlala sa pozvať otca na zámok pod podmienkou, že nikomu neublíži. V liste, ktorý niesol tajný posol ho žiadala, ak ju má rád, nech nemyslí na pomstu a nech Michalovi odpustí.

Radomír súhlasil. V dohodnutý deň prišiel len s malou skupinkou vojakov a upokojil Júliu čakajúcu pri bráne, že je ešte stále jej otcom a bude myslieť na jej dobro. Júlia mu potom ukázala schody do veže, v ktorej čakal Michal. Už to nebol takým hrdým človekom ako kedysi. Bol ochotný ustúpiť, pykať za svoje chyby, ale princeznej sa nechcel vzdať.

Len čo ho Radomír uvidel, začal cítiť čosi zvláštne. Zlosť, stupňujúci sa hnev, nenávisť, ktorá ho donútila vziať do ruky meč a vrhnúť sa naňho. Začali proti sebe bojovať. Michal sa bránil, ustupoval, prosil o odpustenie, ale starý kráľ, ktorý mal síl viac ako on, ho porazil. Vrazil mu meč do tela a sotil dolu schodmi, rovno na miesto, kde stála Júlia. Vystrašená zvukmi a údermi zbraní vybehla hore, aby teraz pod nohami našla svojho milého. Neváhala, vzala mu meč a prebodla sa.

Kráľ sa nich díval, zamyslene, cítiac len akúsi samotu. Lenže život ide ďalej. Treba usporiadať dôstojný pohreb, postaviť hrobku a žiť bez bolesti.