nihilista a nefritový srieň

kde krištáľové oči
sledujú a mieria
na krk z jaskýň
plných zvratkov a výčitiek

len už nikdy nepočuť
hlas svedomia

surreálnych bohov
všadeprítomných chimér
a Oidipových veštieb

a chvália ma
chránia
hlas a kríky
kde kričím znovu
zas a doblba

že nie som jediný
neokrôchaný spam
keď meditujem
nad mŕtvou tvárou svojho ja
v spleti špinavého raja
v spomienkach

veď v určitých chvíľach
si ani nevieme vybaviť
kto vlastne v nás drieme

čo prechádza cez časové diery
a v ktorom sne vlastne bdieme

ešte aspoň chvíľu
cítiť šialenú hru písmen
plejádu slov
odyseu viet

keď pozerám na papier
a zistím
že tečie cezeň rieka chémie a hnevu
niekto do nej vylieva špinu
a iní do nej rovno serú

a ja
naivný kvietista
ach...

...objímam Krista
s neukojiteľnými suchotami
pijem kyselinu kvôli večnému hladu

prepadávam skutočnosti
že som mizantrop a odľud
komunikujem len so záhrobím
a vykopávam klišé

kníšem sa po špičkách
v zhudobnených rezerváciách
kde žijem
kde hnijem
v súkromnom bordeli
šialených sól

sine cura

simulujem tlkot srdca
bez masáže závitov

v krajine
kde umreli posledné kvety
a všetky vzdychy
sa rozplynuli
v bezodných dunách

malého inferna