Rozprávka o anjelovi

    Okenným závesom prenikli prvé ranné lúče. Pomaly kĺzali špinavou stenou postrádajúcou akékoľvek známky niekdajšej vizáže, síce iba formálnej, ale predsa príjemnejšej než onen mastný fľak zdobiaci prevažnú časť izby. Nechcený hosť napredoval k jej ľúbeznej tvári sťa vyslanec samotného Helia, hladil obeť rozkošníckym jazykom, až konečne dobyl snívajúce viečka. Nenávistne šklbla perinou, vkĺzla hlbšie do bezpečného úkrytu a preklínajúc zlodeja fantázie tápala v pamäti po spretrhaných motúzoch lahodných predstáv. Budovala svet.

    Nemal byť dokonalý, oblaky už dávno zvrhli dieťa v zem, noriac baránka krsteného slobodou do búrlivých vôd dedičného hriechu. Nechávala sa unášať ich prúdom, plnými dúškami hltala čierne bahno Acheronu, aby aspoň na okamžik uzrela Léthé. Kráčala ulicou posiatou kvitnúcimi tvárami, plášťom rozvírila zem a ošklivosť zrodila papierové lupene. Strácali putá v diaľke nepravdepodobného, rozpoltenosť stala sa ich matkou, múzou zaujímavého. Nasledujúc tieň vášne staršej než úsvit poznania, spaľovali múry niekdajšej väznice. Obdivujúc ten radostný vzostup, túžila strhnúť šat haliaci jej lesk, stať doprostred víchrice i opíjať myseľ šialenstvom. Kráčala cestou slobodných, plášťom rozvírila svet a z ošklivosti vystrelila duša. Prebudil ju až piskot budíka. Skrivila výraz odpornou grimasou podobnou kŕču nazývanému úsmev, s námahou oslobodila končatiny spod ťarchy prikrývky a zamierila k zrkadlu. Pozorovala ju čiasi tvár, ktorú nechcela spoznať. Tľapkajúc belasú plešinu strnula v hysterickom smiechu.

    Farebná symfónia nového dňa uvrhla zem do fontány chaosu a súkromie znásilnila orchestrom pohľadov. Mršinu brázdili tesáky vlkov, ktorí nedbajúc striebristej výšivky obsypanej smútkom trhali mäso z obete neschopnej viac pozdvihnúť meč slov. Dotieravá chrobač sýtiaca krvou vyprahnutú hruď takmer nestíhala strihať krovkami, no napriek tomu začala fušovať výšivku inú. Špinavými ústami bozkávali jeden druhého, lepkavé sliny miešali hnilobou, naťahovali zakrpatenými pahýľmi. Ktosi preložil obnaženú kostru falošným plášťom jej vraha. Kamenná socha plačlivo preklínala Stvoriteľa, že nesmie odvrátiť zrak od tej desivej hostiny.

    Vychutnávajúc hĺbku jej veľkých očí získala na okamžik pocit ohromnej úľavy. Pomerne rýchlo sa však spamätala, cúvla niekoľko krokov od svojej jedinej dôverníčky a znavená myšlienkou vyhľadala lavičku. Skutočnosť pretrhla plátno snov. Ľudia ju nevnímali ako kvet. Na chrbte vláčila mohutný kríž, pod ktorého váhou sotva kráčala. Dospelí pred ňou klopili zrak a nútili deti, márne hľadajúce príčinu toľkého povyku, aby pomysleného martýra uctili prúdom horkých sĺz. A duša? To bol pomník s vyrytým menom, úmrtná listina sprevádzaná kyticou ruží. Stala sa pre nich spomienkou prv, než vôbec bolo na čo spomínať, osudom predbiehajúcim realitu, pohrebným sprievodom v tieni gaštanov. Pohliadla na večný majestát svojej spoločníčky, pred ktorým sú si rovní všetci. Vari boli takí slepí, že to nevideli? Či vidieť nechceli? Kríže im do tela vypálili prv, než vôbec stihli do žíl rozprúdiť krv.

    Ona však chcela pretrvať. Prijala požehnanie, vzpriamila hlavu a náhlila sa rozvíriť prach.