Zlovestný príbeh

Bol v dielni. Nevedel presne komu patrila ale súvisela s jeho zamestnaním. Bol tam za niečo zodpovedný, ale za čo? V čom presne zodpovednosť spočívala? Ako bola definovaná? Áno. Vykonával tam mechanické skúšky. Mal aj preto od dielne vždy  poruke zväzok kľúčov. Stále tušil, že sa tu musí niečo zlé stať. Len kto za to bude zodpovedať?

Do dielne sa vchádzalo cez obrovskú halu. Hala bola opatrená vysokými koľajovými žeriavmi a nachádzali sa tam nadrozmerné stroje a zariadenia. Pravdepodobne boli pripravené na opravu. Neboli rozhodne nové, lebo boli značne ošumelé a opotrebené. Nebolo mu jasné na čo slúžili. V hale sa len málokedy niekto objavil. Keď niekto náhodou prišiel, obyčajne si stroje obzrel, pokýval hlavou  a bol preč. Inokedy tu vošli dvaja traja ľudia v modrých plášťoch a s kravatami. Pozorne stroje a zariadenia pozorovali, niečo vzrušene gestikulovali a rozprávali. Hovorili síce dosť hlasno, ale nerozumel im. Bola to akási cudzia reč.  

V ich reči bolo veľmi často počuť nejasné nemecké r alebo ra, ra, ra. Cítil tam aj akési výrazy  v inej, neznámej reči, akoby niečo polohlasno mrmlali. Už, už ich chcel osloviť, ale radšej si to rozmyslel. Nechcel okolo seba robiť zbytočný rozruch. No bolo to veľmi divné a rád by sa bol dozvedel, o čom sa bavili.

Jeho dielňa bola osamotená na konci haly, a pred ňou bol príručný sklad, akýsi malý sklad. V tejto maličkej miestnosti boli postavené police až po strop a boli zaplnené rôznymi, skôr laboratórnymi prístrojmi, ale aj ďalším haraburdím bez ladu a skladu.

Čo mu vôbec nebolo jasné, rovno pred dverami stála sprcha. Nikdy ju nepoužíval a ani nevedel na čo slúžila. Považoval ju za akýsi pozostatok starej šatne, ktorá tu mohla stáť predtým. Celé toto prostredie bolo tmavé a pochmúrne a väčšinou ľudoprázdne.

Mal tu stále zlé pocity a zlé tušenie. Nikto mu nikdy nevysvetlil presne jeho pracovné povinnosti. Nič nebolo presne definované, čo má vlastne robiť, aj keď on sa to raz stále a veľmi snažil zistiť, no inokedy sa zase tešil tomu, že mu dá každý pokoj. Vtedy spravidla  nerobil nič.

Jeho dielňa bola prazvláštna. Viedli do nej veľmi úzke dvere. Cez dvere sa dalo dostať iba tak, že sa človek postavil bokom a pomalým pohybom, bočnými krokmi sa cez dvere pretiahol.      

Dielňu vedel popísať iba spolovice. Na druhú stranu nejako nedovidel. V jeho časti dielne dominoval veľký skúšobný stroj s dvoma obrovskými zotrvačníkmi po stranách. Stroj do chodu spúšťal malý motor. Keďže motor bol oproti stoju veľmi malý, pri spustení sa rozbiehal pozvoľna, ale po rozbehu  sa dostal do neuveriteľne vysokých otáčok. Jeho rozbeh bol hrozivý a bolo nielen cítiť ale aj vidieť ako sa podlaha pod ním chveje. Pri nízkych obrátkach vydával hlboký zvuk, no po dosiahnutí vysokých otáčok doslova kvílil. Musel priznať, že si nebol istý ani jeho ukotvením. Keby sa náhodou povolili základy pod strojom, v dielni by nemal nikto šancu prežiť. Spôsobila by to nielen hmotnosť  stroja ale hlavne rýchlosť otáčania oboch veľkých zotrvačníkov. Toto si veľmi intenzívne uvedomoval a pri každej skúške sa občas mimovoľne pozrel na jeho základy, na ktorých boli zjavné trhliny.

Naproti tomu vzorky na zisťovanie mechanických vlastností na stroji boli celkom maličké a pohybovali sa rádové v gramoch, čo bolo dosť paradoxné. Z každej skúšky boli precízne spracované protokoly. Dával ich do obalov, zväzoval do zložiek a tieto ukladal do presklenej skrine vedľa stroja.

V ďalšej časti dielni bol vybudovaný veľký betónový bazén, ale čo mu bolo divné, videl len jeho začiatok. Bol to zvláštny bazén a podľa neho bol určený asi na priemyselné účely. Napriek tomu pred bazénom bol vybetónovaný  akýsi brod, aký býva na kúpaliskách, pred vstupom do bazénov, ktorý zrejme slúžil na dezinfekciu nôh.

Teraz sa mu zdalo, že on mal na starosti pripravovať náplň do tohto brodu. Náplňou bola  zriedená kyselina fosforečná, ale v neškodnej koncentrácii. Pripravoval  ju tak, že do vedra s vodou pridal pár kvapiek koncentrovanej kyseliny a obsah vedra vylial do uvedeného brodu pred bazénom.

Ďalšie okamžiky v dielni prebehli vo veľmi rýchlom slede. V dielni práve vysvetľoval jednej veľmi známej vysokopostavenej osobe princíp mechanickej skúšky. Dosť ho hnevalo, že tento  nevenoval pozornosť jeho výkladu, ba práve naopak, zaujímalo ho všetko iné, len nie výklad. Zrazu chcel dotyčný vyskúšať aj zmienený brod pred bazénom, keď sa zrazu pred ním prepadla podlaha a on na zlomok sekundy zmizol pod hladinou. Keď sa vynoril mal zatvorené oči, pokožka mu zhnedla a začal vrešťať od bolesti. Zostal z toho šokovaný a sprvu nechápal čo sa deje. Hneď si ale spomenul na sprchu pred príručným skladom, zaviedol ho tam, a plným prúdom spustil na neho vodu zo sprchy.

V duchu si začal premietať čo sa vlastne stalo. Vedľa brodu do bazénu bola umiestnená v ďalšom malom ale hlbokom bazéne  koncentrovaná kyselina fosforečná. Bazén mal na povrchu keramické rošty, ktoré v žiadnom prípade nemohli udržať váhu človeka a práve tento človek stúpil len tak zo zvedavosti na rošty, ktoré sa pod ním prelomili a on spadol rovno do koncentrovanej kyseliny fosforečnej.  

 Prenikla ho hrôza. Dostal triašku. Poznal ten pocit, keď nevedel ovládnuť organizmus a triasol sa na celom tele. Ani si neuvedomil a hala sa zrazu zaplnila ľuďmi. Všetci vzrušene diskutovali v hlúčikoch a ukazovali smerom k nemu. Zvlášť aktívna bola jedna sekretárka. V tvári mu pripomínala kozu. Veľmi charakteristická bola pre ňu akási kozia špicatá briadka, okuliare a previsnuté strapaté vlasy. Ešte aj z diaľky sa mu zdala jej reč akoby tam prevládalo ostré méé, méé, no nevedel rozpoznať zmysel jej slov.

Mnohí z týchto ľudí aj keď nevedeli podrobnosti, hovorili o tejto udalosti akosi zasvätene, akoby poznali vinníka. Niektorý z nich tvrdil, že na ceste je už vyšetrovacia komisia. V zapätí sa naozaj vo veľkých dverách haly ukázali štyria ľudia. Dvaja z nich sa tvárili veľmi vážne. Zdalo sa, že im je už všetko jasné. Ďalší dvaja si medzi sebou niečo vzrušene šepkali a za chvíľu zase na seba pokrikovali. Pristavovali sa pri ostatných a akoby pri jednotlivých skupinkách natŕčali uši a až potom sa vypytovali.

Ďalej si už nepamätal nič, lebo z tej hrôzy stratil vedomie.

Po nejakom čase na túto udalosť úplne zabudol. Teraz sa práve viezol v synovom aute. Syn mu nič nepovedal.  Uviedol len, že idú do neďalekého mesta. Vysvetľoval, že idú spolu za istým elektrikárom, ktorého odporučil jeho známy.

-Čo tam chceš robiť?  - spýtal sa ho

-V prívese veziem surf na opravu. Je na ňom pokazená elektronika.

-Aká elektronika . Veď to je hlúposť. A vôbec odkedy ty vieš surfovať, veď sa neudržíš na surfe.

-Ale oci. Dnes to nie je problém. V surfe je v doske zabudované elektronické zariadenie a to samo udrží rovnováhu. Mne sa stačí postaviť a surfujem presne tak ako ostatní. V dnešnej dobe je to už normálne.

Nechcel sa s ním hádať, že to nie je možné, preto radšej stíchol. Veľa razy predtým sa presvedčil, že syn s týmito rôznymi novinkami môže mať pravdu. Aj keď práve toto pokladal za málo pravdepodobné.

Autom sa dostali na sídlisko. Vyhľadali elektrikára, ktorý ich zaviedol do nízkej budovy medzi panelákmi, kde sa nachádzala jeho dielňa. Vstúpili do dielne. Boli tam rôzne elektrické prístroje pre opravy. Zadíval sa na opačnú stranu dielne. Zrazu zbledol ako stena. Na druhej strane zbadal svoju časť dielne so známym strojom na mechanické skúšky. Uvedomil si že táto dielňa je vlastne  jeho časť dielne. Toto snáď nie je možné. Veď on na to všetko už dávno zabudol. A toto sa predsa odohralo niekde úplne inde.

Zvedavosť mu však dodala odvahu. Prešiel do svojej časti dielne, pretiahol sa cez jej úzke dvere do haly a takmer stratil vedomie. V dielni sa zrazu dostal z minulosti, na ktorú dávno zabudol, do prítomnosti. Alebo opačne? Akoby sa len prerušil film.

Ľudia tam ešte stále vzrušene diskutovali. Poznal to bezpečne podľa sekretárky s kozou briadkou, lebo k nemu doliehalo to typické ostré méé. Štyria členovia, asi to bola vyšetrovacia komisia, ešte stále chodila od hlúčika k hlúčiku a vypytovala sa. Zrazu jeden z tejto masy ľudí ne neho ukázal prstom. V celej hale to náhle stíchlo. Štyria členovia vyšetrovacej komisie pozreli smerom k nemu. Vzrušene a rýchlo si medzi sebou niečo šepkali. Zrazu hovor ukončili a pohli sa smerom k nemu. On sa snažil zo všetkých síl ujsť, ale zostal ako prikovaný. Títo štyria arbitri sa k nemu neustále približovali.

Teraz si naozaj nebol istý, či neporušil nejaké predpisy. Uvedomil si, že všetko je stratené: zodpovednosti sa už teraz určite nevyhne.