On je taký zlatý...

„On je taký zlatý!“ povedali sme naraz s kamoškou Pavlínou. Reč nebola o nikom inom ako o chalanovi z 3.C, ktorý sa nám obom už dlho páči, ale zatiaľ sa s ním ani jedna z nás nezoznámila. Bol to taký náš tajný sen. No…tajný až tak nie, ale bol to náš veľký sen. Obe sme síce už mali tých svojich „vyvolených“, ale fantázia nám ešte stále fungovala :). Nemohli sme síce snívať až tak často, pretože ho môžeme obdivovať iba v škole, a to nie veľmi často, bo naši priatelia sú tiež zo školy. Tak sme si o ňom písali iba papieriky cez hodiny.

Takto to trvalo asi dva roky. Na konci druhého ročníka, keď už naši chalani zmaturovali a do školy už v júni nechodili, tak sme sa s Pavlínou rozhodli, že sa s ním už konečne zoznámime, i keď to bude trochu náročné. Tak sme sa teda stavili. Bola to už naša druhá stávka. Prvá trvá ešte do decembra :). A o tomto bola naša druhá stávka (o prvej radšej nepíšem :P). Každá mala presne týždeň nato, aby sa s ním sama zoznámila a aby jej on sám dal telefónne číslo. Zvýraznili sme najmä slová sama a sám :). A keď to jedna z nás nezvládne, tak dostane trest, ktorý spočíva v tomto: Musela ísť na rande (no…lepšie povedané iba stretnutie) s chalanom, ktorého nenávidí. Tak a naša stávka mohla začať. Len sa ešte treba dohodnúť, ktorá z nás začne prvá :). Tak sme to teda nechali na náhodu. „Hlava ja, orol ty.“ :) povedala som a tak sme sa dohodli a už minca letela do vzduchu. A bolo rozhodnuté: prvá začína Pavla :). Takže má týždeň nato, aby sa s ním zoznámila a získala jeho číslo. Keďže Pavlína bola vždy smelá (ako asi zbalila najžiadanejšieho štvrtáka na škole? ), takže som si bola istá, že ho bude poznať už v pondelok. Teraz sa asi pýtate, prečo chodí so štvrtákom, keď sa jej páči Erik (ten chalan z 3.C), že? Odpoveď je jednoduchá. Láska dokáže robiť s ľuďmi divy. A Erik sa nám vlastne ani veľmi nepáči, je nám sympatický :) a my ho ešte nepoznáme, tak to treba zmeniť. Takže asi celé vysvetlenie tejto na prvý pohľad dosť nelogickej stávky. A ešte informujem, že by sme svojich chalanov nikdy nepodviedli, snáď je to tak aj u nich :P.

Tak sa začali dva týždne, cez ktoré sme sa „vydali na lov“ :), ale iba na lov telefónneho čísla. Ani nám vlastne o nič iného nešlo, len si samy sebe dokázať, ktorá je viac odvážnejšia. A ešte som zabudla. Keď to obe splníme na jedničku, tak sa navzájom pozývame na pizzu :). No proste haluzná stávka :).

Teraz vám opíšem priebeh tých dvoch týždňov. Takže:

Keď Pavlína prišla v pondelok ráno do školy, začali sme. Ja som bola v škole o niečo skôr, i keď sa to často nestáva :P. Celý deň sa vlastne nič nedialo, pretože ako sme zistili počas dňa, 3.C bola celý deň mimo školy, že vraj na nejakom koncerte, či kde. Takže Pavlína mohla svoj „útok“ zahájiť až v utorok. Ako som už predpokladala, bez problémov to zvládla, a už v stredu ráno sa pýšila tým, že číslo už má. Aj mi povedala ako to číslo získala. Keďže v utorok má náboženstvo, a čaká celú šiestu hodinu, tak sa proste s ním nejak zoznámila. A takto to asi prebiehalo: Keď som odišla zo školy a Pavlína ma bola odkopnúť na Nivy, nič zaujímavého sa nedialo, ale len čo prišla naspäť do školy, stalo sa to. Vrazila do neho a podľa nej to bolo, že vraj úplne náhodne. No neviem. Pri nej si človek nikdy nie je istý. A potom to už išlo ako vodopád. A dnes už len zahájila „overovací útok“. No… spočíva to len v tom, že či ju Erik odzdraví a tak podobne. A jak som aj čakala, odzdravil. „A v pondelok si na rade ty.“ povedala mi Pavlína s víťazným úsmevom na perách. Ona samozrejme o mne vie, že sa strašne hanbím, tak si ma ešte kvôli tomu občas doberá.

„Zvládnem to!“ povedala som si v duchu na ďalší pondelok. Ale moje rozhodnutie mi dlho nevydržalo, pretože až do štvrtku som sa k Erikovi ani nepriblížila, nie to si od neho vypýtať ešte číslo. Ale čo sa nestalo. V piatok skoro ráno, keď som prišla na nultú hodinu (to preto, lebo ma viezol otec do školy, keď išiel ráno do práce, a radšej sa zveziem s otcom v suprovom aute ako v autobuse, i keď budem v škole trochu skôr), som ho zbadala ako sedí sám na lavičke pri šatniach. Tak som zobrala všetku moju odvahu a vyrazila som. Triasla som sa ako osika a srdce som mala asi až niekde v krku, ale aj tak som ho oslovila a začala som sa ním len tak rozprávať. Najprv o tom, čo tam robí tak skoro, pretože bolo ešte len 6:45 a nultá hodina začína až o 7:10,takže ma dosť zaujímalo, čo ho prinútilo ísť tak skoro do školy, a bola to aj dobrá téma na to, aby som ho ako tak spoznala. O 10-15 minút zo mňa opadol všetok ten stres a rozprávali sme sa ako starí priatelia. Proste bolo super. Ale aj tak som stále nemala jeho telefónne číslo! Keď už zazvonilo na nultú hodinu, museli sme sa rozlúčiť, pretože mu začala hodina. A tak som sa musela už asi zmieriť s tým, že pôjdem na stretko s chalanom, ktorého nemám rada meno schválne nepíšem). Ale potom sa to stalo… Cez veľkú prestávku, keď som sa len tak sama túlala po chodbe, pretože Pavlína sa učila v triede, som na neho náhodou narazila a znovu sa začala naša nekonečná komunikácia. Dohodli sme sa, že ma počká po vyučovaní pred školou a pôjdeme si niekam sadnúť a pokecať. Keď som prišla do triedy a všetko to vyklopila Pavlíne, tá na mňa len neveriacky hľadela. Proste ako mi povedala ona sama, toto odo mňa vôbec nečakala. Ale keď mám pravdu povedať, ani ja som to sama od seba nečakala. „Ale číslo stále nemáš.“ povedala mi Pavlína a mala pravdu. Hlavným cieľom našej stávky bolo to, aby som získala jeho číslo. „Ale snáď sa mi to podarí. Veď mám na to ešte celý deň.“ usmiala som sa a hneď po vyučovaní som išla pred školu, kde ma čakal už spomínaný mladík. Aby som to urýchlila, číslo som nakoniec predsa len získala. A poviem vám, že som získala aj ďalšieho skvelého kamaráta :). A nielen ja… predsa aj Pavlína :).