Poslednýkrát...

Len tak stál pri okne a pozeral von. Ona potichu prišla k nemu a chytila ho okolo pásu. Otočil sa a pozrel jej do očí. Odvrátila zrak, ako miliónkrát predtým, ale on vedel, že tento krát je to iné. Nepýtal sa, čo ju trápi. Poznal odpoveď. Pobozkal ju, aj ona jeho... Malo to rýchly spád. Vášnivo sa bozkávali, postrhávali zo seba oblečenie... Potrebovali vybiť svoju vášeň, a možno smútok... Nakoniec spotení a unavení zaspali.

Začalo svitať. Pozbierala zo zeme svoje veci a rýchlo sa obliekla. Chvíľu na neho ešte pozerala ako spí, ako pokojne dýcha... Dala mu posledný bozk na čelo. Dvere sa zatvorili a bola preč.

Otvoril oči a miesto vedľa neho bolo prázdne. Buchol päsťou do postele. Nechcel aby takto odišla. Chcel ju zastaviť, ale vtedy nevedel ako. Zúfalo sa natiahol za mobilom a vytočil jej číslo. V hlave mal len jedinú myšlienku: „Prosím, zober to!"

Sedela na móle a pozerala na pokojnú hladinu jazera. Zafúkal chladný vietor. Striaslo ju od zimy. Začal jej zvoniť telefón. Pozrela na meno, ktoré sa zobrazilo, aj keď vedela, kto volá. Ešte chvíľu naň pozerala, potom hovor zrušila, vstala a odišla.

Spojenie sa prerušilo a on nahnevane hodil mobil na zem. Rýchlo sa obliekol, chytil kľúče od motorky a vybehol von. Naštartoval, ale vzápätí si uvedomil, že vlastne nevie kam má ísť. Mohla ísť kamkoľvek.

Prešlo niekoľko hodín, odkedy od neho odišla. Premýšľala nad všetkým, čo sa medzi nimi stalo. Poznali sa viac ako pol roka. Bol to pre ňu ten najkrajší polrok, aký kedy zažila. Ale takto to už ďalej nešlo. Bola presvedčená o tom, že robí správnu vec. Večer nastúpi do lietadla. Írsko ju privedie na iné myšlienky...

Už nevedel, kde ju má hľadať. Bol na všetkých miestach, o ktorých mu rozprávala, no nenašiel ju. Jeho zúfalstvo sa pomaly menilo na hnev. Hneval sa, že mala svoje tajomstvá, že mu neberie telefón, že mu nepovedala, kde ju má hľadať, keď mu raz odíde... Pomaly sa začínal vzdávať. Bezcieľne blúdil po cestách.

Bolo už poobedie, keď sa vrátila domov. Pozdravila rodičov, zjedla kúsok obeda a balila posledné veci. Do izby vošla jej sestra. „Nevyzeráš nadšene tým, že odchádzaš," povedala. „Nie som," znela odpoveď. Potlačila slzy, ktoré sa jej nahrnuli do očí, chytila cestovnú tašku a odniesla ju do auta.

Stmievalo sa. Sedel na lavičke a v hlave sa mu stále ozývala jediná veta: „Prišiel si o ňu!" Pred očami mal stále jej tvár, počul jej smiech, cítil jej vôňu... no obraz sa zmenil a smiech vystriedal smútok. „Včera bola úplne iná... ale prečo?" pýtal sa sám seba, „prečo práve teraz?" A v tej chvíli pochopil... Stál jej za chrbtom, keď pozerala let do Írska a bol si stopercentne istý, že tam videl dnešný dátum. Pozrel na hodinky: „Hodina do odletu."

Sedela sama v letiskovej hale. Nechcela aby tam s ňou niekto išiel. Zostávali jej posledné chvíle do odletu. Jej lietadlo práve pristavili. Vstala a chcela ísť, aby mohla nastúpiť no niekto ju chytil za ruku...

V živote nebol na letisku tak rýchlo. Bál sa, že ju nestihne, kým nastúpi do lietadla. Vbehol do letiskovej haly. Stála k nemu chrbtom a chystala sa odísť, no pribehol k nej a chytil ju za ruku.

„Nechoď!" povedal prosebným hlasom. Ona na neho smutne pozrela. „Takto to ďalej nejde a ty to vieš," odpovedala, „musíš si vybrať, čo vlastne chceš." Znervóznel a snažil sa potlačiť zúfalstvo: „Nie je to také jednoduché." Vzala na rameno tašku a otočila sa. Chystala sa odísť. „To predsa nemôžeš," povedal zúfalo, „nechcem byť bez teba!" Pozrela na mu priamo do očí, objala ho a pobozkala. „Nechceš byť bezo mňa," zopakovala jeho slova, „ale so mnou tiež nie." „Keď sa rozhodneš, vrátim sa," povedala, pohladkala ho po líci a odišla.