Šťastný koniec

Spisovateľ/ka: Boris Lilov | Vložené dňa: 12. júna 2006
http://citanie.madness.sk/view-1940.php
Život je zúfalý
viac než sme dúfali

(Ľudové nariekanky)

„Takže vy ste lefter?“ spýtal sa vyšetrovateľ prísne.

„Nie,“ odpovedal Karol pokojne. „Felter. Ef-é-el-té-é-er. Musíte to tam mať nesprávne napísané.“

„Aha,“ povedal vyšetrovateľ a trvalo mu asi tri sekundy, kým pochopil, čo spôsobilo to nedorozumenie.

„Nepýtam sa vás na vaše meno, pán Felter. Pýtam sa, či ste členom hnutia lefterov.“

Tentoraz Karol miesto odpovede iba nechápavo zdvihol obočie.

„El-é-ef-té-é-er-ó-vé,“ vyhláskoval vyšetrovateľ. „Netvárte sa, ako by ste o lefteroch v živote nepočuli,“ dodal a hodil pred Karola dve čiernobiele fotografie.

Karol ich vzal do rúk a zvedavo si ich prezeral. Videl na nich sám seba, ako stojí v hlúčiku nejakých cudzích ľudí a rovnako ako ostatní dvíha pred seba ľavú ruku.

Položil fotografie na stôl a so zmäteným výrazom v tvári sa pozrel na vyšetrovateľa.

„Ste to vy, pravda?“ spýtal sa ho. „Alebo máte dvojičku?“

„O žiadnej neviem,“ povedal neisto Karol.

Keby bol býval vyšetrovateľ pozornejší, bol by v tej chvíli postrehol, že sa Karolovi začala nepatrne chvieť pravá ruka.

„Podpíšte sa,“ prikázal Karolovi a ukázal na papier a pero, ktoré ležali na stole.

Karol vzal do ruky pero a naškrabal podpis.

„Takže ste ľavák,“ zvolal trochu samoľúbo vyšetrovateľ.

„Asi to tak bude,“ pokrčil Karol ramenami.

„Trpíte nejakou chorobou?“

Odpoveďou mu bolo len Karolove zamyslené mlčanie zahalené obláčikom tajomna.

„S tebou bude ťažká práca,“ zamrmlal si vyšetrovateľ pre seba a prerušil tak Karolovo dlhé premýšľanie.

„Prosím?“

„Že s vami bude ťažká robota, pán Felter.“

„Nehnevajte sa,“ začal sa Karol ospravedlňovať, „mám pocit, že mi niečo je, ale ani za svet si neviem spomenúť.“

„Pri všetkej úcte, vo vašom veku by ste už mali na kadečo nárok,“ povedal mu na to policajt a dodal: „Len či nám to tu tak trochu nehráte...“

V cele predbežného zadržania sa Karol ocitol prvýkrát v živote. Oproti vrátnici, v ktorej prežil veľkú časť svojho samotárskeho života, bola cela o čosi väčšia, zato však veľmi stroho zariadená. Obsahovala len to najnevyhnutnejšie vybavenie – umývadlo so zrkadlom, záchod a poschodovú posteľ.

Karol si sadol na voľné spodné lôžko a na okamih sa mu zazdalo, akoby sa struny postele náhle prehli pod ťarchou jeho životných hriechov. Čím sa vlastne previnil? Previnil sa vôbec niečim?

„A vy ste tu za čo?“ spýtal sa svojho spolubývajúceho z prvého poschodia. Nedostal však žiadnu odpoveď. „Aj vy ste lefter?“ pokračoval, ale znovu bez odozvy.

Vstal.

„Ja som Karol Felter a pracujem ako vrátnik,“ povedal zmierený s tým, že to vraví len sám sebe. Potom pristúpil k umývadlu a pozrel sa do malého špinavého zrkadla na svoju tvár. Sňal si okuliare s hrubým sklom a znova si ich nasadil. Pod pravým okom mal veľkú fialovú podliatinu. Dotkol sa jej prstom, akoby sa chcel uistiť, že tam naozaj je.

„Neviete náhodou, ako som sa sem vlastne dostal?“ otočil sa na mladíka ležiaceho na hornej časti postele. Ten konečne odtrhol svoj pohľad od stropu a venoval ho Karolovi.

„Zbalili nás na pochode,“ povedal takmer nečujne a pokračoval v hypnotizovaní steny.

„Na akom pochode?“

„Na pochode lefterov.“

„Takže predsa ste lefter,“ zvolal Karol víťazoslávne, uvedomujúc si, že konečne objavil nejaký záchytný bod v tomto obrovskom zmätku.

Čo je to za zvláštny film, v ktorom som sa ocitol, pomyslel si Karol. Posledných dvadsať rokov bol preňho okolitý svet reprezentovaný len tým, čo videl prostredníctvom starého rozhaseného televízora umiestneného na vrátnici.

Alebo je to nejaký druh novej relácie? Reality šou? Človeku vygumujú pamäť a šupnú ho do väzenia?

Začal sa rozhliadať po rohoch miestnosti, ale žiadne kamery tam nevidel. Potom vytiahol z vrecka zhužvanú vreckovku, vystrel ju a nešikovne pripevnil na zrkadlo. Pre istotu.

„Neviete, ako dlho nás tu mienia držať?“ spýtal sa Karol mladíka. Nestál ani tak o informáciu, ako skôr o ľubovoľnú odpoveď.

Mladík sa nečakane posadil a bosé nohy nechal voľne visieť pod sebou. Zápästie pravej ruky mal v dlahe, zafixované vo vodorovnej polohe.

„Začínate mi liezť pekne na nervy,“ povedal príkro.

„Nehnevajte sa...“ zajachtal Karol. O konfrontáciu nemal najmenší záujem.

„Nemusíte sa namáhať, nenaletím vám.“

„Ale ja na vás nič nehrám. Ja ani neviem, kto ste a prečo tu ste.“

„Hlavná vec, že vy máte jasno v tom, prečo tu ste, však?“

„No, to práve nemám,“ povedal Karol a zošuchol sa na svoju posteľ. Pred očami sa mu hompáľal pár bosých chlpatých nôh.

„Dobre,“ povedal napokon mladík chladne a zoskočil na zem. „Tak ja vám to pripomeniem. Ste obyčajný hnusný fízel, ktorý bol nasadený na lefterský pochod, potom ho akože zbalili a šupli so mnou do jednej cimry, aby zistil všetko, čo zo mňa nevymláti ten kreténsky vyšterovateľ.“

„Prisahám, že to tak nie je!“ vykríkol zúfalo Karol.

„Nie?“ pozrel naňho mladík nenávistne, schytil mu okuliare a hodil ich na zem. „A odprisaháte mi aj ten monokel?“ zvolal a z celej sily mu palcom stlačil opuch pod okom. Karol reflexívne šklbol hlavou a vykríkol od bolesti. Mladík ho hneď pustil a ustúpil o krok dozadu, sledujúc Karolovu reakciu. Ten si teraz jednou rukou držal postihnuté miesto a druhou utieral slzy, ktoré sa mu ako súčasť reakcie dostali na tvár.

Mladík zodvihol zo zeme okuliare a pozrel sa skrz ne na posteľ. Dioptrie boli pravé.

„Kúúúúrva,“ povedal potichu.

Vo dverách sa objavili dvaja uniformovaní.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa jeden pri pohľade na scénu a oboch jej aktérov.

„Nič,“ povedal Karol. „Šmykol som sa,“ dodal a vzal si okuliare, ktoré mu podával spoluväzeň.

„Vy ste Felter?“ spýtal sa bachar Karola. Ten prikývol.

„Poďte, idete na vyšetrenie.“

Doktor, ktorý Karola vyšetril, bol dostatočne skúsený na to, aby okamžite stanovil diagnózu. Karol trpel parkinsonovou chorobou v počiatočnom štádiu. Úder, ktorý mu zasadili pri zatýkaní, spôsobil v kombinácii s parkinsonom mierny výpadok krátkodobej pamäte.

„Boli ste niekedy na vyšetrení u neurológa alebo psychiatra?“ spýtal sa Karola.

„Nespomínam si, že by som bol.“

„Tak vás to čaká,“ uzavrel to doktor a naznačil policajtovi, že s pacientom skončil.

„Prečo, čo mi je, pán doktor?“

„Máte parkinsona, pán Felter,“ odvetil mu sucho lekár.

„A... čo to znamená?“

Čo to znamená? Pomyslel si doktor. Milosrdnú smrť. Dlhé umieranie v nevedomosti. Zamieňanie osôb z prítomnosti za osoby z minulosti. A čím je na tom pacient horšie, tým menej si svoj zúfalý stav uvedomuje.

Ale toto mu mal povedať? Milióny ľudí dennodenne zápasia s parkinsonom.

„Nebojte, sú na to lieky,“ povedal mu po chvíli, keď už nad Karolom stál policajt.

Pred celou čakal na Karola postarší chlapík, možno v Karolovom veku, oblečený v staromódnom vyťahanom obleku a v ruke držal aktovku, ktorá mohla pamätať ešte cisára pána.

„Toto je váš obhajca, ktorý vám bol pridelený,“ povedal policajt Karolovi a oboch odviedol do akejsi miestnosti na konci chodby. Tam ich zavrel a zamkol dvere.

„Som doktor Bobuľa,“ povedal unaveným hlasom právnik.

„Teší ma,“ podal mu ruku Karol. Konečne človek, ktorý sa vie aspoň slušne predstaviť, pomyslel si.

„Čo vám to vôbec napadlo, pán Felter, ísť na tú lefterskú demonštráciu?“ spýtal sa ho ex-offo vyčítavo. „Vo vašom veku by ste mali sedieť pekne doma v teple a pozerať nejaký infantilný televízny program.“

Takúto výčitku Karol nečakal. Veď sledovanie televízie bolo jeho celoživotnou náplňou.

„Neviem,“ priznal sa Karol. „Práve som bol na lekárskom vyšetrení a doktor mi povedal, že trpím parkinsonom a mám výpadok pamäte.“ Potom si zložil okuliare a ukázal napuchnuté oko v plnej kráse. „Asi som dostal na hubu,“ posťažoval sa.

„Ukážte,“ otočil ho právnik tak, aby stál oproti svetlu, ktoré vchádzalo dnu skrz malé zamrežované okno.

„Od koho?“ spýtal sa Karola.

„To neviem, ale na tej demonštrácii som to ešte nemal.“

„Takže predsa si niečo pamätáte!“

„Nie, to nie, ale videl som fotky.“

„A nefilmujete to tak trochu, pán Felter?“ opýtal sa ho lepkavo právnik.

Čosi neurčité, obsiahnuté v tej otázke Karola na sekundu celkom omráčilo a spôsobilo náhly pohyb dovtedy zaseknutého mechanizmu v jeho hlave.

„Áno,“ usmial sa doširoka. „To je ono!“ Odrazu mal sto chutí právnika vybozkávať.

Filmári! Od začiatku mu tam čosi nesedelo. Kde boli tí idiotskí filmári? Do komparzu ho volajú už pekných pár rokov, dá sa tam pekne privyrobiť, ale ešte sa mu nestalo, aby počas nakrúcania vôbec nevidel filmový štáb. Dnes však človek nedokáže odhadnúť umelecké zámery režiséra, ktorý možno celú scénu sníma z nejakého tajného zamaskovaného miesta, aby zobrazil jej dokonalú autenticitu.

Zavolali mu a povedali, aby bol vtedy a vtedy tam a tam. Prišiel, postretával starých známych, podpísal zmluvu, dostal peniaze a poslali ho na námestie medzi ostatných.

Tie peniaze vyplatené vopred boli tiež určitou zvláštnosťou. Vždy sa predsa platilo až po akcii. Pre istotu.

Čo bolo potom? Snažil sa rozpamätať. Áno, ľudia, množstvo ľudí. Nakrúcala sa tam akási demonštrácia. Lefterský pochod. Naozaj to nakrúcali? Nikde nevidel jedinú kameru, osvetlenie, režiséra, či štáb.

Na improvizovanom pódiu rečnil do megafónu akýsi muž. Nebolo mu takmer nič rozumieť. Potom viacerí ľudia čosi skandovali a dvíhali pritom pred seba ľavú ruku.

Áno, kričali: „Ľavá!“ a potom: „Ľavá je tá pravá!“

Prišlo mu to zábavné, tak sa k nim pridal. Režisér to chcel mať zrejme čo najspontánnejšie, preto sa radšej ani neukázal a nevydal komparzu žiadne pokyny.

„Pán Felter,“ vyrušil ho právnik. „Nemáme veľa času, musíte mi povedať všetko, na čo si spomeniete. Čelíte obvineniu z podpory extrémistického združenia, ktoré hlása potlačovanie práv a osobnej slobody na základe fyziologických rozdielov.“

„Myslíte lefterov?“

„Áno. Lefterov, linkerov alebo ľavákov, ak chcete.“

„To musí byť nejaké nedorozumenie, ja predsa nie som lefter.“

„Zatkli vás na tej zakázanej demonštrácii, majú fotky, na ktorých dvíhate ľavicu...“

„Pán Bobuľa, prisahám, stal som sa obeťou dákeho nepodareného žartu, to sa musí nejako vysvetliť, ja naozaj...“


„Prepáč,“ privítal Karola v cele „kolega“ a podával mu svoju ľavú ruku. Karol mu chcel automaticky nastaviť pravicu, potom sa však zháčil a aby nepokazil ponúkané prímerie, vystrel na pozdrav druhú ruku.

„Ja som Denis,“ predstavil sa mladík.

„Karol,“ zahlesol a potichu, takmer na hranici počuteľnosti dodal: „teší ma.“

„Ty asi nie si lefter, že?“ spýtal sa ho Denis.

Karol si všimol, že mladík prešiel bez rozpakov na tykanie, ale rozhodol sa to bez poznámok akceptovať.

„Nie. Som vrátnik.“

„A zrejme ani netušíš, kto sú to lefteri, mám pravdu?“

Až tak vygumovaný predsa nie som, pomyslel si Karol. O lefteroch prednedávnom čítal v novinách. V ktorých? To je jasné, kupuje výlučne denník Nový Ďas. Tam píšu o všetkom podstatnom, čo sa vo svete deje. A čo nenapíšu, to aspoň ukážu na veľkých farebných fotografiách. Áno, a za každým menom je v zátvorke uvedený vek dotyčného. To je nesmierne praktická informácia. Človeka vždy povzbudí, pomyslel si Karol, keď sa napríklad dozvie, že niekto iný v jeho rokoch ešte dokáže splodiť dieťa či prípadne kohosi brutálne zavraždiť.

V Novom Ďase sa dočítal, že lefteri sú extrémisti, ľaváci, ktorí sa považujú za evolučne nadradených voči praváckej väčšine a preto požadujú výnimočné postavenie v spoločnosti. A svoj názor sú odhodlaní presadzovať akýmkoľvek spôsobom.

„Azda najväčším paradoxom,“ vyjadril sa tam nejaký expert, „je fakt, že politicky vzaté, títo ľaváci sú vlastne pravicoví radikáli.“

„Lefteri sú pravicoví radikáli,“ citoval Karol experta.

„Výborne,“ zaškeril sa Denis a naznačil potlesk. „Pre mňa však je radikálny celý systém, v ktorom žijeme. A to sa týka aj teba, Karči. Môžem ťa volať Karči? Kedysi som choval škrečka. Volal sa Karči. Zdochol, chudák. Ale to už je dávno,“ povedal Denis a mávol pritom voľnou ľavačkou.

Ale, ale, pomyslel si Karol, mladý sa nám akosi rozhovoril. No namiesto odpovede iba pokrčil ramenami.

„Toto je tvoje,“ podal mu Denis vreckovku zvesenú zo zrkadla. „Žiadna kamera tam nie je.“

Karol vzal vreckovku a mlčky si ju schoval do vrecka. Potom si sadol na posteľ a zadíval sa kamsi pred seba.

„Karči, počuj, Karči,“ položil mu Denis ruku na rameno, „že ty si ľavák?“

„Tak trochu áno,“ zdvihol Karol hlavu.

„Vedel som to. Nepýtaj sa ma, ako som na to prišiel, ja mám skrátka na ľavákov nos.“

„No a čo ak som ľavák? Čo má byť?“

„Čo má byť? To zásadne mení situáciu, starký. Gratulujem ti, stal si sa politickým väzňom nespravodlivého a radikálneho systému, ktorý zatvára nevinných ľudí do väzenia. Si svedomím evolúcie.“

Karol, ktorý nemohol tušiť, že si práve vypočul jednu zo základných poučiek lefterského hnutia, odpovedal celkom bez záujmu: „Vďaka za povzbudivé slová, chlapče. Lenže na rozdiel od teba, ja tu nie som kvôli svojej ľavej ruke, ale kvôli svojej stareckej hlúposti.“

A navyše, ale to už Karol radšej ani nevyslovil, moje ľaváctvo je naučené, nie prirodzené. Ľavou písal od detstva, keď si pri bitke dochrámal pravú ruku a nosil ju niekoľko týždňov v sadre.

„Ja myslím, že nás čoskoro pustia, nemaj obavy,“ pokúsil sa Denis o povzbudenie. Vzápätí si všimol, ako sa Karolovi nepatrne trasie zápästie pravej ruky.

Karol si ľahol a zavrel oči. Život ho čím ďalej tým viac unavoval.

Ničil ho život, či už samotná existencia?

Denis sa rozhovoril. Prednášal o základných myšlienkach lefterov, o ich prirodzených a neodňateľných právach, o evolúcii a tom, čo je pre budúcnosť ľudstva nevyhnutnosťou. Bľabotal čosi o výnimočnosti, oháňal sa štatistikami a korelačnými koeficientami, mudroval o neurológii a fyziológii človeka.

V Karolovej hlave sa všetky tie múdrosti menili na neúnavné klokotanie, na súvislú masu zvukov vzdialene podobných ľudskej reči. Občas sa mu zazdalo, že zachytil akýsi signál, čosi povedomé, ale vzápätí sa už zase viezol na vlnách toho zvláštneho dutého šumenia.

Zaspal.

V sne sa mu úplne jasne vybavili slová experta z Nového Ďasu: „Deväťdesiat percent populácie tvoria praváci. Ich ľavá mozgová hemisféra ovláda reč aj pohyby pravej ruky. Naproti tomu iba u dvadsať percent ľavákov je jazyk a ľavá ruka ovládaná pravou hemisférou. Zvyšných osemdesiat percent používa jazyk vďaka ľavej hemisfére.

Máme dva druhy mozgovej hmoty, šedú a bielu. Obe sú zastúpené v každej hemisfére, aj keď v rôznom pomere. Šedá kôra umožňuje použitie postupných procesov, biela simultánne spracovanie informácií. U väčšiny ľudí je v ľavej polovici mozgu viac šedej kôry ako v pravej. Toto zistenie malo za následok zovšeobecňenie takzvaného myslenia ľavým respektíve pravým mozgom. Lenže až dve percentá pravákov a dvadsať percent ľavákov spomínaný vzorec pravý-ľavý nespĺňa, pretože tieto výnimky majú pomerne viac šedej kôry v pravej hemisfére.“

Potom sa mu snívalo o synovi. Roky ho už nevidel. Podobal sa na Denisa, nápadne sa mu podobal. Alebo to bol dokonca on sám? Ťažko povedať. V sne je všetko možné. Syn bol vo veku, keď deti už nie sú deťmi, ale zároveň nie sú ani dospelé a sú absolútne nezvládnuteľné.

Karol synovi čosi vyčítal. Áno, syn sa dal k nejakým radikálom a Karol na to prišiel. „Prečo si myslíš, že si iný, že si lepší ako ostatní?“ kričal naňho Karol. „Zato, že si sa narodil s inou farbou pokožky? Alebo zato, že si prišiel na svet v tejto relatívne bohatej krajine? Mohol si vari pred svojím narodením akokoľvek zmeniť to, kam a komu sa narodíš? Prečo dokážeš byť hrdý iba na súvislosti, na ktoré si nemal nijaký, ani len teoretický vply?“

Keď sa prebudil, zistil, že je v cele sám. Mal akýsi neurčitý pocit, že tam s ním predtým niekto bol, ale nedokázal sa na nič rozpomenúť. Vstal, podišiel k umývadlu a nechápavo sa zadíval do zrkadla, v ktorom uvidel svoju tvár s podliatinou pod okom. Čosi mu to silne pripomínalo, ale čo?

O chvíľu sa v miestnosti objavil človek. Poznám ho, povedal si Karol. Určite ho poznám.

„Tak je to vybavené, pán Felter. Ste voľný. Naozaj došlo k nedorozumeniu. Vášho suseda prepustili už pred chvíľou. Na kauciu.“

K akému nedorozumeniu? nevyslovil Karol svoju otázku. Zaujala ho aktovka toho chlapíka. Takú už voľakde videl.

„Takže,“ pokračoval neznámy, „tu sú papiere, stačí, keď ich podpíšete,“ dodal a už vyťahoval z tašky akési hárky.

„Zdá sa, že vás to ani moc nezaujíma, pán Felter. Ste v poriadku?“

„Ale iste,“ vykoktal zo seba Karol. „Zaujíma.“

„Môžete to pokojne hneď podpísať, nech sa s tým nezdržujeme. Stojí tam, že ste sa na tú demonštráciu dostali vo falošnej domnienke, že sa zúčastňujete nakrúcania. V skutočnosti vás použili ako štatistu na takzvaný prenájom davu. Počuli ste už niekedy o prenájme davu?“

„Nie,“ pokrútil Karol hlavou.

Medzitým mu človek s aktovkou podal pero a ukázal, kde treba papiere podpísať.

„Ide o nelegálny druh podnikania, keď niekto najme skupinu ľudí a pošle ju na nejakú masovú akciu, aby ju títo najatí ľudia takpovediac množstevne podporili.“

„Aha,“ podal mu Karol podpísané papiere a snažil sa v tom nejako zorientovať.

„Je možné, že si vás prenajali lefteri, ale ja by som nevylučoval ani druhú možnosť,“ pokračoval známy neznámy, „a síce, že to všetko spískala miestna mafia, aby odvrátila pozornosť polície. Počul som, že v týchto dňoch...“ Náhle sa však zasekol, akoby si až teraz uvedomil, že za ním stojí dozorca. „Ale to je nakoniec jedno,“ mávol rukou.

„Tak, a teraz ste voľný, blahoželám,“ povedal Karolovi a rozlúčil sa s ním. „Veľa šťastia!“

Som vo filme, pomyslel si Karol, keď sa ocitol konečne vonku, na čerstvom, mrazivom vzduchu. Hrám, pokračoval. Ale v čom? Je to komédia alebo tragédia? Fraška, dráma? Kde sú ostatní herci a kde je režisér? A čo stojí v scenári? Čože, mám improvizovať? Chcem tam mať šťastný koniec, bezpodmienečne šťastný.

Odkiaľsi sa k nemu došuchtal akýsi zhrbený starec so zožltnutou bradou a spýtal sa ho: „A čo je to šťastný koniec?“

Karol bol náhle tak zmätený, že začal automaticky loviť po vreckách drobné. Až po chvíli mu došlo, že starec nič také nežiadal.

„Kto ste?“ spýtal sa ho Karol.

„Som Veľký Scenárista. Chodím po svete a píšem scenár.“

„Čo za scenár?“

„Nič veľkolepé. Hrá v ňom veľa štatistov, figuruje tam množstvo rekvizít a príbehy sú väčšinou smutné. Moji hlavní hrdinovia otvárajú ústa, ale málokedy povedia niečo podstatné.“

„Zvláštne,“ zamyslel sa Karol.

„Však?“ súhlasil starec. „Už ma to moc nebaví. Každý by chcel hrať v príbehu so šťastným koncom. To si všetci myslíte, že je to také jednoduché?“

V tom Karol zazrel v diaľke známu tvár. Podišiel bližšie, aby sa uistil, že je to naozaj on, jeho syn.

„Héééj!“ zakričal na neho. Denis stál na druhej strane cesty a rozprával sa s nejakými ľuďmi. Karola začul až na druhé zavolanie.

„Héééj, chlapče!“

Denis zodvihol ľavačku, usmial sa a zamával mu. Vykročil Karolovi naproti, zrazu sa však pošmykol na zľadovateľom chodníku a natiahol sa na cestu. Vzápätí mu po vystretej ľavej ruke prešlo ozrutné nákladné auto.

Karola tá scéna úplne znehybnila.

„Nie, preboha, nie, ja chcem vo svojom filme šťastný koniec! Šťastný koniec,“ zaúpel po chvíli a chytil sa za vlasy.

„Neboj sa, Karol“, odpovedal mu na to Veľký Scenárista pokojne. „Koniec je šťastný. Nechal som mu tú ruku rozmačkať len preto, aby s tými ľaváckymi nezmyslami už definitívne skončil.

Skrátka – pre istotu.“


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
odporúčam
odôvodnené... ši pamätám... tiež šom boľ kedysi u lefterov... ách to boli čaši...;)))  
Spisovateľ/AutorDeda Pridané dňa6. marca 2008 14:22:19
Lukáš
odporúčam
JE to vypisane, dobre myslienka...mne sa to pacilo cele. Ale mne osobne sa to obcas ( hlavne ku koncu) zdalo trosku skratene... To je ale iba mala piha na krase :)  
Spisovateľ/AutorLukáš Pridané dňa29. februára 2008 11:35:36
9 bodov - odporúčam
Velmi dobre, zaciatok a la Kafka (za co ma zavreli a idu sudit?), koniec na mna vari az moc absurdny (scenarista). To rozdrvenie lavacky ako riesenie ma az tak nerusi. V nejakej poviedke, uz si fakt nepamatam od koho, Boh necha rasistu zobudit sa ako cernoch. Mozno to mohlo byt o kusok kratsie a bez 1 prvku v zavere (moj vkus, samozrejme), ale aj tak vyborne.  
Spisovateľ/Autormezoneč Pridané dňa26. februára 2008 12:44:45
takže tu je to: pre mezoneča  
Spisovateľ/Autorketums Pridané dňa26. februára 2008 09:24:43
10 bodov - odporúčam
že zimomriavky... neskutočne dobré.... už viem kto ty si. slovenská reinkarnácia Nienackiho... mne sa to páčilo celé a veľmi... ten záver, že úplne super a ten lefter a felter... nenachádzam slov...  
Spisovateľ/Autorketums Pridané dňa20. februára 2008 10:48:31
Boris Lilov
dakujem a som dojaty z tvojho dojatia... boze, takuto poklonu som v zivote od citatela (citatelky) nedostal  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa20. februára 2008 11:09:31
5 bodov
sorry ale nedocital som to... ty si uplne mimo mam pocit. dvihanie lavice? "byť rasistom je rovnaký nezmysel ako byť napr. militantným ľavákom"? mozes mi povedat preco? "V Novom Ďase sa dočítal, že lefteri sú extrémisti, ľaváci, ktorí sa považujú za evolučne nadradených voči praváckej väčšine a preto požadujú výnimočné postavenie v spoločnosti." ze ty nevies o com pises?  
Spisovateľ/Autorpic Pridané dňa14. apríla 2007 00:13:22
Boris Lilov
Ono to totiž nie je literatúra faktu, ale čosi ako "umelecká fikcia", pokus o metaforu o nezmyselnosti rasizmu. Ak si to pochopil ináč, tak si v menšine oproti tým, čo to pochopili správne.  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa14. apríla 2007 09:14:01
ja som to pochopil len ako smutny pokus o ironiu teda, pod "umeleckou fikciou" si predstavujem napr. Farmu zvierat od Orwella a k tomu to ma daleko...  
Spisovateľ/Autorpic Pridané dňa14. apríla 2007 10:43:33
Boris Lilov
Okej, s tym sa da iba suhlasit. Od Orwella to ma asi daleko, ale za ten pokus to pre mna stalo... Dik za koment.  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa14. apríla 2007 11:32:17
OK, mne len prislo, ze davas ludi co bojuju proti rasizmu na rovnaku uroven ako rasistov. inak by som ani necekol.  
Spisovateľ/Autorpic Pridané dňa14. apríla 2007 11:50:34
Boris Lilov
Tak to by som si vážne nedovolil, nič také tam nie je. Zdá sa, že si čítal dosť nepozorne. :-)  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa14. apríla 2007 13:09:13
byť rasistom je rovnaký nezmysel ako byť napr. militantným ľavákom :-)  
Spisovateľ/Autorpic Pridané dňa14. apríla 2007 13:11:40
Boris Lilov
A čo majú militantní ľaváci spoločné s bojom proti rasizmu?  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa14. apríla 2007 14:03:32
co ma ziarovka spolocne so svetlom?  
Spisovateľ/Autorpic Pridané dňa14. apríla 2007 18:50:04
Boris Lilov
Militantní ľaváci sú mojim výmyslom. Je to skupina ľudí, ktorá si myslí, že je ostatným nadradená preto, lebo používa ľavú ruku. Naozaj netuším ako to súvisí s tvojimi poznámkami. Ale možno som len málo chápavý. Skús sa premôcť a dočítať to do konca. A potom mi položiť otázku znova.  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa14. apríla 2007 19:15:48
9 bodov
Vobec som nemal chut citat nieco take dlhe, ale ked som zacal, precital som to jednym dychom az do konca. Velmi dobry namet, velmi dobre napisane. Aj pointa bola pre mna uplne jasna, takze nieje tomu co vytknut. Iba mozno ten koniec...zdalo sa mi, ze bol prilis rychly oproti ostatnemu deju a...kedze to bolo tak dobre napisane, musim ti aspon spomenut jednu chybu v tvojej poviedke - "„Ty asi nie ste lefter, že?“" ;) Potesila ma tvoja poviedka. A...Assur...ministerstvo smiesnej (alebo slahnutej) chodze bol podla mna najlepsi skec od pythonov...:)  
Spisovateľ/Autorjohny45 Pridané dňa14. júna 2006 20:03:08
Aššurballit
9 bodov
..no som si spomenul na ten skc od pythonov...ministerstvo slahnutej chode...alebo neviem uz presne jak to bolo...egall... ...also napisane je to fakt dobre...cisty vybrusney styl... ...akurat miestami som mal pocit zbytocneho moralizovania co nemam rad... ...plus ten koniec...akoze ulet...nejak mi nesadol... ...mozno ten sposobil ze som mal pocit "moralizovania"... ...ale to je mozno len moj osobny problem..usmev.... ...hm...vsak ale aspon sa to skoncilo happy endom...usmev..  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa14. júna 2006 11:46:55
9 bodov
Dobré dialógy, vývin deja, tuším skúsenejšieho autora. Bohužiaľ, z môjho pohľadu, na poviedku dosť rozvláčne, a priznávam sa, že mi asi preto ušlo to klasické-čo tým chcel autor povedať. Ale inak fajn.  
Spisovateľ/Autoryps Pridané dňa13. júna 2006 22:42:15
to tušíš správne:-)) že je skúsený autor.... s úctou sasa  
Spisovateľ/Autorsasa Pridané dňa14. júna 2006 11:59:51
Nina Nevska niniw
áno, je skúsený spisovateľ ... :o) pár vecí mu vyšlo aj knižne  
Spisovateľ/AutorNina Nevska niniw Pridané dňa14. júna 2006 12:45:39
Boris Lilov
Autor tým chcel o.i. povedať, že byť rasistom je rovnaký nezmysel ako byť napr. militantným ľavákom. (A popritom si tam autor dovolil zamiešať niekoľko ďalších vedľajších myšlienok). Inak ale vďaka :-)  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa14. júna 2006 09:43:50
Aššurballit
boris...ked si mi povedal pointu ani to nema zmysel citat...pre mna... ...ale vdaka..usetril si mi cas..usmevyyyyyy...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa14. júna 2006 09:51:45
Ale veď komentáre si máš čítať až po tom, čo si prečítaš text, nie...?  
Spisovateľ/AutorBoris Lilov Pridané dňa14. júna 2006 10:52:50
Aššurballit
...ked to tu na hlavnej stranke je tak vysvietene...tak som neoddolal..usmev...  
Spisovateľ/AutorAššurballit Pridané dňa14. júna 2006 11:27:50
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8