Dobrodružstvá FCAJ

Ako to všetko začalo

Bol to nenápadný domček blízko predmestia. Starší, to by pozornému zraku neuniklo, aj keď nanovo vymaľovaný. V béžovej farbe, s kamenným múrikom a malou záhradkou s ružami pôsobil priam decentne.

To však nebol dôvod, prečo si ho FCAJ vybral. Tomuto klubu šlo hlavne o malú miestnosť akoby určenú len pre nich, o malú dierku pod škridľovou strechou, o ktorú sa zatiaľ žiaden pavúk nestaral a vtáčiky tu, z neznámeho dôvodu, tiež takmer vôbec nepoletovali.

„Bude dnes Angelina?“ pýtali sa najmenší z nich, usadení v prvom rade, netrpezlivo narábajúc rúčkami a krídlami strkajúc do okolia.

„Bohužiaľ“ začal vedúci klubu Olympias hrubým, monotónnym hlasom, ktorý neveštil nič dobré „dnes si Angelinu nik nepožičal.“

Malé i veľké mušky, ktoré zaplnili celú škáročku, celý Fan club Angeliny Jolie, sa svorne zamrvil. Najprv vypleštili oči, a potom sa to ozvalo:

„My chceme Angelinúúú!“ najmenší sa rozrevali.

„Vravel som ti, že decká nemáme prijímať“ zašepkal Lara, jeden z najstarších členov klubu a zatváril sa znechutene.

„To nie je fér!“

„Mamáá!“

„Tak dosť! Predsa sme vám vysvetlili, že každý piatok to nevyjde. Nemôžeme zaručiť, že vždy v tento deň si niekto z videopožičovne vezme práve našu krásnu Angelinu. Pozrite sa na nich“ a ukázal na Frankyho a Swaya, ktorí stáli vedľa neho „dnes strávili medzi kazetami celý deň, vyhýbali sa návnadám, na Frankyho dokonca zaútočili mucholapkou, a my, my by sme sa im mali za ich odvahu poďakovať. A nie revať“ a pozrel pritom dôrazne na decká.

„Ocííí!“

„Ak začne s babičkou, ja padám“ Lara bol čoraz viac podráždený.

„Dedkóó!“ muška vrieskala na plné ústa a prekričala všetkých malých špuntov naokolo. Tí, možno jej závideli, možno si mysleli, že ak niekto plače, treba sa pridať, a tak privádzali tých pár dospelákov, ktorí tu boli, starých mládencov, na pokraj šialenstva.

„Tak dosť! Chcete vidieť Angelinu? Chcete?“

Drobci stíchli.

„Ak tak veľmi potom túžite, dobre. Kto ide na výpravu za Angelinou?“ vyhlásil Olympias a vyzývavo sa pozeral po klubovni. Niekedy mával bláznivé nápady, ale teraz prekvapil každého. Decká zamrzli, no len čo na niektorého z nich uprel pohľad, bleskovo sklonilo hlavu.

„Ja idem, baby“ frajersky nadhodil Lara, ktorý mal nadanie používať „baby“ v tých najnevhodnejších chvíľach.

„Aj my“ pridal sa Franky a štuchol do Swaya, aby zdvihol ručičku, na čo sa Lara zamračil. Týchto dvoch bratov z nejakého, ani jemu nie známeho dôvodu neznášal. Proste mu nesadli, niečo sa mu na nich nepáčilo.

„Angelina, Angelina!“ opakoval Bonnie, tučná veľká mäsiarka, ktorú mali za maskota. Vzhľadom k jeho slovnej zásobe pozostávajúcej z asi piatich slov sa meno ich idolu bralo ako súhlas.

Nakoniec sa pridal aj Tosh. Nenápadná mucha, ktorá tak prekvapila všetkých ostatných.

„No dobre, ale čo teraz?“ nedalo Larovi, keď už v klubovni ostali len oni.

Ako sa cestuje lietadlom a prečo treba vedieť držať špendlíky

Čo bude ďalej si zobral na starosť Olympias. Za prvoradé považoval dostať sa do Ameriky. Do Usa, aby to upresnil. Zvyšok doriešia tam. Olympias bola veľmi učenlivá mucha. Zásadne chodil oxidovať len do kníhkupectiev, knižníc, múzeí, či výstav a obchodov so spodnou bielizňou. Ale k tomu poslednému sa nikdy nepriznal, aj keď mal práve z toho najviac potešenia.

Ako jediný ovládal cudzí jazyk, angličtinu. Či vravel pravdu, nemohol si overiť nik. Rozhodne však vedel, ako sa dostať k informáciám, lebo už o týždeň mal pripravený plán cesty. Do Usa. Čo bude ďalej sa rozhodne potom.

Bolo to jednoduché. Najprv budú letieť do Londýna (pre zmenu lietadlom) a tam, pomocou modernej techniky si nájdu nejaký skvelý lodný prípoj na nový kontinent. O tom, že neskôr sa budú plaviť, Olympias radšej nikomu nič nehovoril. Predpokladal však, že po tých niekoľko hodinách strávených v lietadle jeho nápad len uvítajú.

V osudný deň sa všetci stretli a leteli k svojmu spoju. V byte sa vetralo, a tak vleteli do pracovne a zároveň spálne pekne zaradom a obzerali sa po izbe. Kufre na posteli i na zemi boli nezatvorené, knihy, rôzne zvláštne tabule boli jedna na druhej pohádzané po stole a všade bol neuveriteľný chaos.

„To by ma zaujímalo, ako nás chceš prepašovať do jeho batožiny“ poznamenal Lara.

„Takto“ a zletel k tým čudným papierovým tabuliam.

„Och! Fuj!“

„Ja odpadnem!“

„Mamaa“ začal plačlivo Bonnie, keď ho vydesil ten najhroznejší pohľad v jeho živote.

Pred nimi boli napichané muchy, mušky, chrobáky, dokonca aj motýle a vážky a to pekne do radu.

Olympias zletel k malým špendlíkom a začal ich vyťahovať. Po krátkom váhaní sa ostatní pridali a onedlho už mali pre každého pripravené miesto. Obete ľudského sadizmu a nenásytnosti, ako povedal Tosh, vyhodili po jednom do koša.

Napichali špendlíky najlepšie ako vedeli a potom si k nim ľahli a chytili ich všetkými ľavým, alebo pravými ručičkami a nožičkami. Trénovali si pritom nehybný výraz, aby vyzerali ako prepichnutí. Bolo to akurát včas, lebo sa ozvali kroky a do izby vstúpil starší muž, v ošúchanom saku a kravate. Hladil si palcom a ukazovákom šedú bradu a zamieril k svojim trofejam.

„Olympias, mne padá špendlík“ zabzučal potichu Tosh.

„To nič, vydrž to“ zašepkal mu späť.

„On padá!“

„Baby, mne padol celý život, a čo s tým, ha?“ pridal sa Lara, ktorý ležal medzi nimi.

Tosh sa zamrvil. Z posledných síl pridržiaval preň priťažký kúsok kovu až to nezvládol. Zúfalo sa díval a spolu s ním celá jeho skupina, ako mu špendlík padá na tabuľu. Muž sklonil hlavu k svojmu drahému hmyzu, dýchal svojim netušeným živým kúskom do tváre a keď sa už už zdalo, že hádam nič nespraví, uchytil rýchlo špendlík a prerazil ním Tosha.

„O, baby, to muselo bolieť.“

Opatrne založil na tabule sklá a jednu po druhej ich dával do špeciálneho kufríka.

Niet nad modernú techniku

Keď sa klub FCAJ konečne dostal do svojho vysnívaného mesta, Londýna, ktoré každou sekundou strávenou v spoločnosti svojich mŕtvych kolegov a Bonnieho nariekania naberalo na kráse, rozhodol sa nestrácať čas. Pod Olympiasovým vedením (skôr nátlakom) zamierili k najbližšiemu oknu, za ktorým zbadali počítač a na ňom pustený internet. Chvíľu to trvalo, kým si vytrvalý surfer našiel čas na svoje ľudské potreby a opustil ho.

„Akcia!“ zakričal Franky, ktorý bol práve na stráži.

Muchy vleteli dnu. Sway s Frankym si sadol na dvere, Lara s Bonniem sa postavili ku klávesnici a Olympias si lietal pred monitorom, aby mal najlepší výhľad.

„Windows 98? Kde to žije, v praveku? No čo už. Skúsime domovskú stránku“ oznámil. Hneď nato sa mäsiarka vrhla strmhlavo dolu na tlačítko na klávesnici. Mali šťastie, bolo to Google.

„Píšeme: A“ hovoril písmenká a Lara ukazoval Bonniemu, na čo sa má vrhnúť.

„Ango? Angolina? Naša krásavica, náš idol, naša bambuľka sa volá Angolina?“ rozzúril sa šéf pri prvej chybe. A že ich nebolo málo, spôsobilo, že onedlho bolo z neho len klbko trasúcich sa nervov. Začal vrieskať na Bonnieho, ktorý sa zahanbene hrbil, kryjúc si hlavu predným párom rúčok, no nepomáhalo to. Lara tiež dostal svoje, ale bolo mu to jedno. Tváril sa nešťastne, to áno, ale pritom svoje očká, každé jedno upieral na mäsiarku, ktorú považoval za omyl prírody. Za chybu, za hanbu ich krúžku, že kvôli šéfovej záľube v počítačoch ho prijali medzi seba

„Ide!“ skričal Sway.

„Ústup!“

„Nie, nie, robte ďalej!“ ozval sa Franky a vyletel z izby. Urobil efektný nálet na pubertiaka, s dokonalým bojovým pokrikom a obratom o tristo šesťdesiat stupňov sa mu vyhol a neprestal dobiedzať. Mladý sa oháňal, mával tou svojou lopatou vo vzduchu, ktorá ešte aj vtedy nadobúdala tvar, akoby v nej držal myšku. Keďže však jeho ruky boli schopné iba ak rýchleho ťukania na klávesnici, bleskurýchlych reflexov hodných zabijaka, ibaže v najnovšej hre, mucha ho v pohode preháňala.

Čo sa týka ťukania u členov z FCAJ, tak to sa v stave núdze dosť zrýchlilo. Na monitore sa konečne objavilo, čo Olympias potreboval, aspoň aké také údaje, aby si mohli vybrať správnu loď, čo možno najbližšie k miestu Jej bydliska, a tak zavelil ústup.

Angelina, nech si bola kdekoľvek, internet si ťa našiel.

Niet nad modernú techniku. Vďaka Bill.

Láska je láska a...

Prešiel prvý týždeň, ako boli na mori. Celkom slušne sa zabývali v kajute druhej triedy, u mladej rodinky s dvoma deťmi a nádejnou milenkou, ako usúdil Olympias, ktorý si rád bral na mušku ľudí, hlavne ich hriechy a zlozvyky.

„Cítim sa potom viac dokonalý. Lepší“ vysvetľoval svoje čudné chúťky sledovať manželove večerné posedenia s mladou slečnou v bare na opačnom konci lode.

Aj ostatným sa na mori celkom páčilo. Franky a Sway objavili kino, ale keďže Angelina v ňom nešla, nik iný sa k nim nepridal. Lietali si tam večer čo večer a vracali sa v skvelej nálade, ibaže neustály zápach alkoholu, ktorý z nich razil, rozčuľoval Laru.

„Chceš aby som zasa začal piť, Olympias? Chceš?“ sťažoval sa. A utieral si mokré čelo a lízal všetko vlhké z ručičiek v potláčanej nádeji, že natrafí na whisky. Začal sa oddeľovať od skupiny, dni trávil sám a skúšal si nájsť nejakú zábavku, najlepšie so šiestimi nožičkami a dvoma krídelkami, ktoré mu pomôžu odolať barom, ktorých tu bolo požehnane.

A našiel ju.

Najprv urobil vo vzduchu veľkú piruetu, ako za starých čias. Lenže to už bolo dávno, pred mesiacom, a tak s tým radšej hneď prestal.

„Fíha, to je ale kostička“ zamrmlal si skôr, než doletel pod slnečník, rovno k muche, ktorá sa tam schovávala pred slnkom.

Lara si olizol predné nohy a upravil krídelká.

„Čau baby...“ zavlnil hlasom a postavil sa jej rovno pred oči. Nemohla ho nevidieť.

„Tak čo porábaš? Nedáme si niečo spolu? Som dobrý...spoločník“ zvolil frajerský prístup.

„I´m sorry, but I don´t understand.“

„Aha“ nedobytná, napadlo mu „...ja som Lara a ty, baby?“

„Parli italiano?“

„Nie, nemám k sebe žiadny pár, cicuška. Chcem sa s tebou len zoznámiť, zabaviť sa a tak.“

Muška začala pomaly ale isto ustupovať do rohu. Lara zareagoval tým, že ju už s trocha nervóznym šklbaním krídel nasledoval. Takto si to vôbec neprestavoval, bolo to ťažšie, než si myslel.

„Sprichst du deutsch?“

„Zá – ba – va! Vo dvojici, chápeš?“

„Parles francais?“

„Sex! Chcem obyčajný sex!“

Vyšlo to z neho von. Na nešťastie, to bolo jediné, čomu jeho cicuška porozumela. Stála celkom v kúte, v záhybe látky , nehýbala sa, len krčila čoraz viac k sebe. Vyzerala, že buď začne vrieskať, alebo vyskočí a použije naňho svoj kurz sebaobrany.

„Lara!“

„Laaaraaa!“

To bol Frankyho a Swayov hlas. Lara zanadával, hodil posledný pohľad na “kostičku“, zaradil ju do zoznamu “nabudúce“ a odletel.

Celý zvyšok dňa mu trvalo, kým obletel paluby, skontroloval slnečníky pri bazénoch, cukrárne i reštaurácie, aby našiel svoju „baby“. Nakoniec ju našiel, bola pred ním a jemu bolo zle z toho, čo videl.

Bol už pomaly večer, slnko nepražilo, a tak sedela na hornej časti slnečníka. Ale nie sama. Jej tenučké nôžky, také jemné a nežné už hladkal niekto iný. Bonnie. Ten prípad, ktorý sa nevie dohovoriť vo svojom rodnom jazyku rovno pred ním olizoval jej predohruď s rozkošným sivým pásikom a trel sa o jej štetinky na brušku. Oranžové škvrny, dokonale rozmiestnené, aby zdôraznili jej štíhlu a ladnú postavu sa mu miešali dokopy so šedohnedými fľakmi na mäsiarke.

Lara, visiac vo vzduchu, si vôbec neuvedomoval, ako dlho ich pozoruje.

„Bonnie, prečo práve Bonnie...“ vzdychol a odletel si odtrpieť zvyšok cesty.

...šupinky sú šupinky

„Nie Angelina. Nie Angelina“ opakoval Bonnie a kýval pritom hlavou. Okolo pása ho držala Larova cicuška a výraz smútku i očakávania na jeho tvári dával tušiť, že sa chce rozlúčiť.

Neustúpil ani po prehováraní, prosbách či vyhrážkach, zamával starým kamarátom a odletel preč.

„A je nás zase menej.“

„To nič. Aj tak nám bol len na ťarchu“ zafrfľal Lara.

„Hej? Tak počkaj, keď budeš ťukať niečo na klávesnici.“ neodpustil si Franky.

„Tak dosť. Ideme si nájsť niečo na jedenie. A potom...“

„Poistiť? Poistiť?“ malá, otravná muška s priveľkými štetinkami na hlave k ním práve zlietla a začala ich otravovať v akomsi čudnom dialekte, ktorému na počudovanie rozumeli.

„Poistiť? Chcieť poistiť? Dóbrá poistka. Proti pavúk, mucholapka, náhla smrt, i rozsiahla na obojzivelníky a plazy. Dóbrá poistka.“

Olympias sa dal nachytať a začal sa vypytovať. Osobne sa zaujímal o mucholapku, z nej mal panický strach.

„Mucholapka...tri šupinky. Áno, tri šupinky.“

„Aké šupinky? My nemáme šupinky.“

„Vy nemať šupinky? Fuj! Vy mňa obrať o čas! Čas sú šupinky!“ opakoval si miniatúrny poisťovací agent, keď odlietal preč.

„Šupinky? Vie niekto čo sú šupinky?“ pýtali sa muchy medzi sebou. Lenže nik z nich o nich nepočul a vypytovať sa nechceli.

Takže radšej zamierili za jedlom. Lenže to nebolo také jednoduché. Len čo zbadali nejaký odhodený kúsok jedla, kvapku kečupu, či horčice na ceste, vyrútil sa odkiaľsi predavač, niekedy lietajúci, niekedy chodiaci hmyz a pýtal čo asi? No, šupinky.

„Tak dosť. Poďme do obchodu“ zavelil Olympias a zamierili do najbližšieho supermarketu. Rovno pred nimi letela malá muška, s rovnakým problémom, ako oni a stretli ju ešte v prístave. Počkala, kým sa pri príchode nového zákazníka otvorili dvere a trielila dnu.

„Juchuchú! Na ňu!“ skričal ktosi.

Z boku dvier, rovno FCAJ pred nosom, vyleteli dlhokánske pavučiny, hneď tri. Na zlomok sekundy sa ich konce zavlnili vo vzduchu a prilepili na mušku. Ďalšie šľahli po Olympiasovi, ktorý letel vpredu, no hneď nato pribrzdil a z diaľky sa so svojou skupinou zdesene pozeral, ako si metajúcu sa a o pomoc volajúcu obeť pritiahli tučné pavúky a lačne ju skonzumovali. Netrvalo dlho a objavil sa ďalší hmyz. Niečo ako lienka, len svetlejšia, a s pokrikom: „Teraz alebo nikdy!“ sa vrhla cez otvárajúce sa dvere. A pavúky ukázali, ako dobre ovládajú svoje laná, svoju kovbojskú robotu.

Trvalo ďalší deň, kým muchy zistili, čo sú šupinky.

„Šupinky... hchuuu-huuuu....“ povedal starý komár, ledva dýchajúci „sú zvyšky z mŕtvych pavúkov. Majú ich len oni a hchuuu-huuu... dajú ich len tým, ktorí pre nich pracujú. Sú to mafiáni. Všetko tu majú pod palcom. Hchuuu-huuu....Jedlo, obchody, reštaurácie....“

Komár, živiaci v sebe nádej na novodobú revolúciu, na deň, kedy hmyz povstane proti pavúkom, premôže ich a dvere do supermarketov sa otvoria pre všetkých, dodýchal. Česť jeho pamiatke....

A naši cestovatelia hladovali. Bývali kdesi na smetisku v hmyzom zmysle slova, lebo to ľudské bola vysoko cenená štvrť. Živorili, tešiac sa každej odrobinke z odrobinky, čoraz zriedkavejšie sa pokúšajúc zabojovať o jedlo. Noci trávili natlačení k nejakej opustenej cigaretke, aby sa aspoň trochu zohriali a vylepšili náladu. Aby zabudli na svoje problémy v opojení slastného dymu z nej. Koľko málo by im vtedy stačilo ku šťastiu!

Najhoršie to znášal Lara. Myslel na Bonnieho. Koľko má šupiniek on, ako sa darí takému hlupáčikovi, ktorý má vždy a všade šťastie. Závidel mu jedlo, o ktorom nevedel a hlavne manželku.

Keď jedného dňa pochválil výzor okolo letiacej vážky a ona sa rozzúrila do nepríčetnosti, kričala, že ju urazil, dokonca obťažoval a ako náhradu žiadala (samozrejme) šupinky, Lara to nezvládol. S krikom vyletel k najbližšej predajni a za sebou mal svojich kamarátov, ktorí ho prosili, nech sa spamätá.

„Keď ste si ma chytili, tak si ma aj zjedzteee!!“ boli jeho posledný výkrik skôr, ako mu pavúčie lano zalepilo ústa.

Keď ho osemnohé netvory zjedli, dali Olympiasovi pár šupiniek, že vraj za to, aký bol Lara výnimočne chutný. Taký orientálny, so zvláštnou príchuťou. A keby mohol, odkázali mu, dajú mu aj ďalšie za takéto zaoceánske pochúťky. Olympias našťastie odolalal možnosti zbohatnúť a spolu s Frankym a Swayom a konečne plnými žalúdkami zamieril do Hollywoodu.

Kto čo skutočne chcel

Bola to veľká vila, s ešte väčšou záhradou, prechádzajúcou až takmer do lesíka, s bazénom a tenisovým kurtom, takže muchy nevedeli, kde začať hľadať svoju Angelinu. Rozdelili sa. Olympias zamieril do domu, kým Franky a Sway sa začali obzerať po vonku.

Príjemná vôňa omáčky prilákala šéfa klubu do kuchyne. Najprv sa niesol vzduchom až rovno k hrncu, tešiac sa z pocitu, že pavúčia mafia do víl známych hercov nesiaha. Niektorí takýto zbohatlíci sú totiž až príliš čistotní a pavúkom nestojí za to, trápiť sa so všetkými tými ochrannými prostriedkami, sprejmi a postrekmi. Aká škoda, že to nevedeli skôr, Lara by ešte určite žil.

„Oh, no!“ ozvalo sa zboku.

Olympias sa rýchlo otočil a tam stála ona. S vlasmi ako vždy v uhladenom vrkoči, s plnými červenými perami a očami rozšírenými od znechutenia. To posledné však nezaregistroval.

„Oh, these stupid flies! They are everywhere!“ zastonala a zháňala sa po niečom v šuflíku.

„Angelina, Angelina, aká si mi len krásna! Si taká nádherná, tak pekne voniaš, ako naše lúky...“ nechal sa malý obdivovateľ uniesť pocitmi a celkom prehliadol fakt, že objekt jeho túžby drží v ruke mucholapku.

Pár rýchlych pohybov, rázny úder a bolo po všetkom. Angelina s pocitom hrdosti odpratala svojho skalného fanúšika do koša a až potom sa zamyslela, ako je možné, že je tu stále toľko múch. Ach jaj, Angelina, keby si vedela...

„To je nádherné...“

„To telo, tá gracióznosť, tie jemné svaly...“

Franky a Sway, obaja stojaci na múriku zbadali svoj idol. Opierajúc sa jeden o druhého, aby náhodou v návale nadšenia nespadli, tešili sa svojmu víťazstvu. Mesiace strávené v klube predsa len priniesli svoj výsledok. Našli, čo hľadali, aj za cenu tej dlhotrvajúcej pretvárky.

„Ja ho tak zbožňujem...“

„Oh, Brad....dokázali sme to...“

A Brad si len ležal pri bazéne, v plavkách, naberajúc prirodzený bronz. Angelina zatiaľ v kuchyni bojovala s nezvyčajným nájazdom komárov.