Nie je všetko oranžové, čo je pomaranč

,,Preboha, ja som zabila človeka, ja som zabila človeka! Alebo nie...?" na chvíľu sa zasekla v pohybe, najmä čo sa týkalo jej ústnej oblasti, no neprešla ani sekunda a už sa opäť naplno poddala svojim tikom. ,,Áno, zabila som ho. Je mŕtvy. Nehýbe sa, tak je mŕtvy, nie...? Ááá, samozrejme, že je mŕtvy! Čo budeme robiť?" Persóna pred ňou ešte natoľko dobre uspôsobená, aby si uvedomovala situáciu s chladným pokojom, len skonštatovala.

,,Ehm, možno by sme mali doňho niečím pichnúť...napríklad nejakým papekom..."

,,Ale ja nemám papek..." Zaskočená potenciálna vrahyňa sa poškrabala po čele, aby nadobudla aspoň ako taký dojem uvažovaniachtivej osoby.

,,Tak to skús nechtom."

,,Myslíš, že to pomôže?" Nechcelo sa jej veriť, žeby to bolo také jednoduché.

,,Nie, ale čo tu chceš celý čas robiť?"

,,Tak fajn," pomaly, aby náhodou nevystrašila mŕtvolu si k nej čupla a opatrne do nej načrela nechtom.

,,Aké to bolo?"

,,Asi som si zlomila necht..." Druhý zúčastnený len bezmocne „zrotoval" svoj očný systém a aby nepôsobil príliš teatrálne, dojem umocnil povzdychnutím.

,,Cítila si niečo?"

,,No dosť to bolelo. V tieto dni sú moje nechty veľmi náchylné k poškodeniu, asi mi chýba vápnik," rozrušený pohľad jej padol na ukazovák s naštrbeným nechtom popričom úplne zabudla na hlavný podnet pre jej hystériu, realizujúci sa len pred niekoľkými minútami.

,,Mala si otestovať či žije, nie experimentovať s nechtovými spoločenstvami!"

,,Tak to skús ty, keď si taký múdry!" rázne sa vzpriamila a naďalej si držiac ukazovák pokynula hlavou na naznačenie uvoľnenia cesty k zjavnej mŕtvole.

,,Idem na to!" Mužne si vyhrnul rukávy na lososovej košeli, nahol sa k tuhému telu na zemi a...

,,Myslím, že bude lepšie keď ho necháme odpočívať v pokoji. Ani tebe by sa nepáčilo, keby do teba šťuchali po smrti."

,,Asi máš pravdu..." po tomto verdikte teda nemohlo nasledovať nič iné ako minúta ticha...

,,Ale čo keď nie je mŕtvy?" je jasné, že minútové zrakové spočívanie na nepohybujúce sa teleso prestane ľudí pomerne rýchlo napĺňať.

,,Tak sa preberie, to je hádam logické."

,,To je...ale dokedy tu asi budeme musieť čakať...?" Táto závažná otázka zavisla v ovzduší ako veľký nadrozmerný balvan popierajúci zákony gravitácie. Obaja prítomní takmer naraz zakotvili pohľadom na roztečené sadlové spoločenstvo oficiálne ponímané ako telo a nechali sa naplno prejaviť svoje hypnotizujúce tendencie. Nevedno dokedy by takto zotrvávali v nečinnosti, keby sa odrazu miestnosťou nerozľahol tón silno pripomínajúci zaklopania -chtivý zvuk.

,,Preboha, niekto klope! Rýchlo, musíme sa schovať, možno nás nenájdu!" Žena sa rozbehla k najbližšiemu stolu prudko realizujúcom sa v hladine imaginárnosti nad čím však v tak stresovej situácii nemala čas uvažovať.

,,Nemyslím si, že by to išlo smerom od dverí."

,,Hííí, takže nám klopali na okno! Iste nás už zazreli a vedia, že tu schovávame mŕtvolu!" po vyrieknutí poslednej vety sa ešte viac prikrčila k zemi a tvárila sa, že nedýcha. Vtedy to však prišlo znova, zaklopanie bolo tentokrát náhlivejšie.

,,Mám dojem, že to ide od tej mŕtvoly..."

,,Čože?! Ale...ale veď nie je v rakve, na čo by asi tak klopala?" Muž sa na moment nechal unášať fázami premýšľania priveľmi sa nerealizujúcimi v praktickej hladine, až sa napokon predsa len odvážil pretrhnúť niť nečinnosti a prikročiť k mŕtvemu. Pozorne si premeral jeho fyziognómiu, no jediné, čo si všímal bolo až nápadne modré zápästie.

,,Má nejaké zmodrané zápästie..."

,,To bol určite on, iste búchal päsťou do zeme s takou intenzitou až mu omodrala." Opýtaný sa na sekundu zamyslel (je jasné, že uvažovanie v dlhších intervaloch by jeho mozgový aparát unavilo natoľko, že by túto záhadu už nemal síl vyriešiť) až došiel k záveru pojednávajúcom o možnej alternatívnosti predchádzajúceho výroku.

,,Asi by sme mali to telo odstrániť..." Na tak silné vyjadrenie sa musela postaviť i ďalšia prítomná, pričom ju pri tomto akte mierne rozrušil fakt, že sa počas vyliezania spod stola neudrela o jeho hranu, no nakoniec i to prisúdila k „novoobjavenému" vzkrieseniu mŕtvoly.

,,Ale kam ho dáme?" Muž sa pošimral po brade s úmyslom natrafiť na pocit istoty nájdený vo svojej úlohe mužnostiplného jedinca a až vtedy si uvedomil, že táto otázka mu na um ešte nezišla.

,,Možno by sme ho mohli vyhodiť von oknom, aby to pôsobilo ako samovražda."

,,Čo keď ho však ten pád nezabije?" Ženský rod ešte nikdy nebol tak pozdvihnutý ako v tomto momente osvietenia dámy s okuliarmi, ktoré nosila len preto, aby pod nimi jej oči pôsobili zmenšene.

,,To už nebude náš problém. Sleduj okolie a keď bude vzduch čistý, daj mi vedieť. Ja zatiaľ...zdvihnem telo." Bol na seba hrdý, toľko stratégie a geniality v jednom, to mohol byť len jeho nápad.

,,Nikto tam nie je."

,,Dobre, pomôž mi zdvihnúť ho." Opatrne, aby sa zbytočne nepresilili, podvihli mŕtvolu potenciálne nemŕtveho charakteru a potichu sa s ňou potácali k oknu. Až vtedy si však uvedomili, že je ešte stále zavreté.

,,Dočerta, prečo si to okno neotvorila?"

,,Myslela som si, žeby to bolo príliš nápadné..."

,,Ok, nevadí, rozrazíme ho jeho telom. Aspoň to bude vyzerať akoby bol naozaj zúfalý. Samovražedne zmýšľajúci človek predsa nemyslí na také malichernosti ako otvárať nejaké okná." To sa žene celkom pozdávalo, veď napokon ona by na jeho mieste urobila to isté...

,,Fajn, pomaly sa s ním rozbehneme a pokúsime sa ním rozraziť sklo."

,,Súhlasím." Ustúpili o niekoľko krokov dozadu a potom sa rozbehli vpred. Avšak ako mŕtvolina hlava narazila na okno, odrazu sa znova ozvalo to podivné klopanie.

,,Preboha, myslíš, že to bol opäť on?!"

,,Ako by to urobil, veď ho máme pod kontrolou...?" No i on už začínal mať pochybnosti, čo keď to nerobila mŕtvola ale jej duch?

,,To je jedno, nevšímaj si to. Musíme ho odtiaľto vyhodiť." Konečne nabrali dostatočné množstvo síl a podarilo sa im rozraziť sklo hlavou mŕtvoly. Teraz ho už len nejako prepchať cez vzniknutý otvor. Práve v momente, keď žena strkala do jeho končatín s úmyslom vytlačiť ho von sa však tón ozval znova. Hysterické založenie a schopnosť vždy primerane reagovať v stresových situáciách spôsobili, že sa jej naklonené telo prevážilo na časť mŕtvoly spočívajúcej už vo vzduchu a čo náhoda nechcela, obom sa odrazu podarilo padnúť cez rozbité okno, padať, padať a padať až dokým nedošlo k triumfálnemu zakončeniu...

Muž len bezmocne sa prizerajúci zvláštnemu sledu udalostí prekvapene otvoril ústa zaskočením, keď odrazu pochopil podstatu celej záležitosti. Zatvoril ústa, napravil si sako a odišiel z izby...