Čo nastane potom...?

Je ticho, je tma, je nič? Och, ten škripot! A prestáva. Cítim, nie počujem, aj akýmsi šiestym zmyslom, že to mažú, natierajú. Pre mňa...Och!

To je prirýchlo! Ešte nie! Je koniec...

Nie je. Zvláštne. Cítim, ako sa mi lámu kosti, znova a znova, jedna za druhou sa trieštia a úlomky, ostré, ako pichliače, ihly a ihlice sú mi vrazené rovno do svalov.

Počujem vravu, slová, miešané a nezrozumiteľné, snažím sa niečo uvidieť, no nejde to. Bičujem svoju zvedavosť, nech počúva, to bude dobre, len sa snaž, nemysli na sliny tečúce z tvojich úst, plaziace sa po ochabnutom svalstve. Sú akési bez chuti. Jazyk mi stŕpol, aj on ma opúšťa. Lezie za nimi. Len si choď! Aj tak ťa nepotrebujem.

Hnusná odporná električka! Stará a hrdzavá na ešte starších koľajach, šúcha sa o nich, tlačí a rozťahuje ich, kov na kov, telo na telo. Náraz a cítim iskry, ten odporný piskot, pískanie, vysoké a stále vyššie. Sťahujem uši a napínam svaly pri nich, no ani tie ma nepočúvajú. Električka, blbá električka, daj mi už pokoj!

Nohy. Vidím nohy, stojace blízko mňa. Za šedým závesom postoja, aj hýbu sa, dopredu a dozadu, tak ako sa hýbe celý svet.

Oslovil ma niekto? Som tu, dole, na zemi... Zachráňte ma už...Počkať, počkať, to nejde. Oni sa chcú zachrániť...Lebo ja vás zjem! Odhryznem mäso zubami z tela a budem žuť, kosti mi budú praskať pod zubami, chrapčať a krv tiecť úst. Požujem a vypľujem! Zahryznem sa hlbšie a potiahnem, nech žily vám i tepny pukajú! Pfuj! Ste odporní! Och, ako tie ihlice...

Je to ako nával krvi do hlavy. Prúdi zovšadiaľ. Fantómová krv. Búši a bojuje o každý milimeter. To bude asi smrť. Bubnuje do uší, nemilosrdne, stále silnejším úderom. Už nikdy nechcem počuť hudbu...

Tma. Zakryli ma? Oslepol som? Som asi... spať.

Ihlice... blb...ihli...

Mozog po odseknutí hlavy je vyživovaný krvou asi dve alebo tri minúty. Pri sledovaní väzňov po poprave gilotínou, títo ĽUDIA ešte aj po 25 sekundách žmurkali, reagovali na meno a otáčali sa za nohami v ich blízkosti. Na čo mysleli sa nikdy nedozvieme. Našťastie.