Duša, ktorá žila iba vo svojich predstavách

Jemu dážď nevadil. Bol rád, že vypadli. Mesto, ktoré ho nemalo rado, ho za týchto podmienok uctievalo ako jediného obyvateľa. Usmial sa, nohou sa odrazil od múru. Dážď silnel. Blesk práve udrel do najvyššej budovy v meste. Hoci bola ďaleko, cítil, ako sa energia z nej vpíja do zeme.

Kráčal po dlhej ulici. Lemovali ju vysoké domy. V ich bránach postavali ľudia a zamračene sa na neho dívali. Ignoroval ich, ale vedel, že tam sú a hnevajú sa naňho. Bavilo ho to. Začal sa smiať. Spočiatku to skrýval, ale potom už nevydržal a rehotal sa ako blázon. Strhol zo seba premočené tričko a rozbehol sa na cestu. Žiadne autá aj tak nejazdili. Mesto bolo v jeho rukách.

Utekal. Silný vietor mu vháňal lejak priamo do tváre. Jeho nohy dopadli na premočenú cestu a špliechali z nej vodu. Hromy, ktoré sprevádzali blesky dopadajúce tesne vedľa neho, akoby vypli všetok ostatný hluk sveta. Nič neexistovalo, iba on a obrovská sila okolo.

Zrazu sa ocitol na veľkej križovatke. V mlákach vody sa odrážala oranžová, blikajúca farba nefungujúcich semaforov. Na tak veľkom a prázdnom priestore vynikol dážď ešte viac.

Zastal. Všetko stíchlo. Nebolo nič počuť. Búrka však stále trvala a zdalo sa, že ešte zosilňuje.

Pomalým krokom sa o chvíľu dostal do stredu. Ostal tam stáť a vyzeral akoby nad niečím váhal.

„Čo viac môžem chcieť?!?" Zamyslene zvolal. Jeho hlas sa odrážal od sklenených stien domov ako v jaskyni.
Vystrel ruky smerom k oblohe a kľakol na kolená.
Čakal čo sa stane. Cítil, že by sa niečo malo stať.

„Čo viac môžeš chcieť?"

Obzrel sa. „Kto to povedal?"

„Ja!" Pár metrov od neho sa z ničoho nič objavila kľačiaca postava. Pretrel si oči, aby sa mu zaostril obraz rozmočený dažďom. Myslel si, že sa díva do zrkadla. Bol to on. Kľačal tam a čakal.

„Viac už dostať nemôžeme!" Prehovoril dvojník.

„Nemôžeme..." Zamyslene prikývol.

„Je na čase zmeniť to!" Dvojník ukázal rukou na miesto kam práve dopadol blesk.

„Ešte nie!"

„Nemá zmysel naťahovať to." Znova ukázal na nejaké miesto. Blesk tam za chvíľu poslušne udrel.

„Zmysel...? Ten tu nikdy nebol..."

„Zavri oči." Povedal mu dvojník pokojným hlasom. „Uvidíš sám."

Váhavo sa poobzeral okolo seba a na svoj obraz oproti. Potom ich zavrel.

Hluk hromov sa vrátil. Vietor zosilnel a bol chladnejší ako predtým.
Pozrel sa. Stál na najvyššej budove v meste. Na jej okraji. Od zľaknutia stratil rovnováhu a zakolísal. Šmykol sa a spadol. Rukami sa ale reflexne stihol zachytiť kraja. Nemal silu sa udržať, vedel, že spadne. Pozrel sa pod seba. Ulica bola plná vody. Všetky ulice. Premenili sa na dravé rieky. Voda pomaly stúpala.
Zaťal zuby a ťahal sa hore. Pod hrozbou vlastného zániku nakoniec našiel energiu. Podarilo sa mu vyšvihnúť nohu na strechu. Potom sa vytiahol. Zachránil sa.

Absolútne vyčerpaný sa doplazil do bezpečia. Bol celý doudieraný. Z ruky mu striekala krv. Kvapky, ktoré stekali po jeho tele sa s ňou zmiešali a vytvorili pod ním červenú kaluž.

Stál. Postavil sa a konečne sa rozhliadol. Nikdy tu nebol. Nenapadlo ho aký je odtiaľ výhľad. Mesto, ktoré ho nemalo rado sa topilo a on ho celé mohol vidieť. Bol rád. Nenávisť v ňom kypela a na tvári sa mu opäť objavil šialený úsmev. Zavrel oči.

Ticho. Znova kľačal na križovatke. Otvoril oči. Bol zmätený. Do kruhu okolo neho stáli samí dvojníci. Zdalo sa, že pokrývajú celý priľahlý priestor. Mali na sebe čierne smútočné obleky. Tlačili sa na seba. Mokli. Nad hlavami držali dáždniky, kufríky, noviny...

„Ste si istí?" Opýtal sa s úctou.

„Je koniec." Povedali všetci spolu veľmi nahlas.

Chytil sa za uši a padol tvárou do vody.
Jeden z dvojníkov pristúpil k nemu.

„Bol si hore?" Opýtal sa ho.

„Áno."

„Videl si celé mesto?"

„Áno."

„Videl si hranice?"

„Čože?"

„Kde sa mesto končí?"

„Nerozumiem... Mesto sa nekončí."

Dvojník sa mu zadíval hlboko do očí akoby v nich niečo hľadal. Potom sa otočil, jemným prikývnutím dal gesto ostatným. Všetci sa otočili.

„Hej! Čo?!? Mesto sa nekončí! Nenávidím ho! Nemá to hranice!"

Nikto nereagoval.

Upokojil sa. Zvesil nahnevano vystreté ruky. Zadíval sa niekam do diaľky, na najvyšší dom.

„Bol som na samom vrchole, koniec som nevidel... Znamená to, že nikdy neprestanem?"

„Musíš už prestať! Skonči to! Toto miesto za nič nemôže. Zničil si ho svojím hnevom a už nie je možnosť napraviť to. Mohol si to všetko zariadiť inak. Mal si možnosť."

„Nestojím o to!!!" Zakričal naštvane. „Nestojím!!! Načo...? Tu sa nedá ani predstierať život! "

„Sám si to stvoril!"

„Už ani neviem prečo... Prečo takto?"

„...Keby si si dokázal odpovedať, nebol by si tu."

Rozhliadol sa okolo seba. Búrka vrcholila. Blesky rozbíjali hromozvody. Lietali iskry. Silný vietor dvíhal do vzduchu všetko čo nebolo pripevnené k zemi. Vzduchom bolo cítiť zánik. Odrazu všetko chápal.

Medzi kvapkami vody, ktoré dopadali na zem sa zjavila jedna navyše. Iná, slaná. Nepochádzala ale z nenávisti. Vyronil ju on. Jej rodič bol smútok.

„Fajn..." Povedal si potichu pre seba.

Všetci dvojníci zmizli.

Ešte raz sa rozhliadol, aby nezabudol. Potom zavrel oči. Pomaly napínal každý sval na tele. Bol to len sprievodný jav absolútneho sústredenia, ktoré prebiehalo v jeho hlave. Potom nastalo uvoľnenie. Odpadol.
Najvyššia budova sa od hora nadol začala premieňať na stĺp vody. Ten sa v zapätí rozlial na zem. Nasledovali ďalšie domy okolo nej. Po chvíli celé mesto zmizlo.
Voda zaplavila všetkých obyvateľov. Topili sa. Kričali. Snažili sa dostať na pevninu. Všade však bola iba voda. Bez hraníc.

Plávali. Ostali na hladine. Chceli prežiť za každú cenu. Držali sa na nej tak dlho až kým nezmizla.

Potom ,opäť chodili po uliciach. Akoby sa nič nestalo. Domy sa postavali naspať. Všetko ožilo. Bolo to však iné. Zdalo sa akoby nikto o ničom nevedel.

Iba on stál na rohu a s pokojným úsmevom sa díval, ako slnečné lúče rozžarujú staré fasády...