Nekonečný príbeh o dažďových kvapkách

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna rieka. Ako sme sa dozvedeli z chémie, je tvorená molekulami vody H₂O. Jedného zvlášť sparného dňa na túto rieku vytrvalo svietilo Slnko. Voda z nej sa vyparovala a hromadila sa na oblohe, čím vytvárala oblaky. Keď sa spojilo zopár molekúl H₂O, vznikali kvapky.

Jedna takáto kvapka sa veľmi tešila z toho, ako rýchlo vzlietava do výšky. Bola ešte mladá a neskúsená a pripojila sa ku kvapkám z bieleho oblaku. Rýchlo si našla kamarátku kvapku, ktorá prišla v tomto oblaku až z Afriky.

Africká kvapka bola staršia a začala jej rozprávať svoje zážitky:

- Prišla som až z Nílu! To je najdlhšia rieka na svete! – chválila sa kvapka a mladá kvapka ju napäto počúvala.

           - Raz sa pobili dva oblaky, začalo pršať a ja som spadla. No nič strašné sa mi nestalo. Skoro som dopadla na zem a veľmi som sa bála, lebo neviem, čo sa potom stane. No našťastie sa oblaky pomerili a odkryli cestu slnečným lúčom. Hneď sa oteplilo a ešte pred dopadom som sa vyparila. Ako som sa vyparila a čo nasledovalo potom si nepamätám, ale potom som sa prebudila. Nič strašné sa mi nestalo, len som trochu schudla, no mala som veľké šťastie. Keby sa oblaky nepomerili, asi by som sa s tebou teraz nerozprávala.

            Mladšia kvapka sa zrazu zľakla. Všimla si, že začína priberať.

            - Je to normálne? - spýtala sa Africkej kvapky.

            - Áno, nemusíš sa báť. To sa stáva, keď sa oblaky zväčšujú. A keď sa zmenšujú, chudneme a vznikajú ďaľšie oblaky. Nič sa neboj.

            No to nebolo obyčajné zväčšenie oblaku. To sa totiž oblak stával mrakom. Začal černieť a približoval sa k druhému mraku.

            - Z tohto bude riadna bitka. – poznamenala Africká kvapka.

            Mladá kvapka, beztak dosť rozrušená tým, že ešte viac oťažela, obzrela sa po ostatných kvapkách. Veru, aj ony poriadne pribrali, no ani jednej sa to nepáčilo.

            Keď sa mraky stretli, začali sa biť. Zazneli hromy, zaskveli sa blesky a všetkými kvapkami to zatriaslo, rozhojdali sa a jedna za druhou padali k zemi.

            Mladšia kvapka sa pozrela na svoju kamarátku – Africkú kvapku. Vyzerala dosť prestrašene. Teraz už zrejme neverila v to, že by sa mraky uzmierili a ona sa znova zázračne zachránila.

            Ako rozmýšľala, prišla na dôležitú vec, s ktorou sa zdôverila svojej kamarátke:

- Neboj sa toho, že dopadneš a roztrieštiš sa o kamene. Zostane po tebe niečo, čo obohatí tento svet. Neupadneš do zabudnutia – príbehy o tom, ako si cestovala po svete sa dostanú do nejedných uší. Preto nemaj strach so svojho zániku – nezanikneš úplne – tvoja duša pretrvá.

            Africká kvapka na ňu prekvapene hľadela, no porozumela. Venovala mladej kvapke ďakovný pohľad.

            Zem bola veľmi blízko, a keď na ňu kvapky dopadli, rozprskli sa tak, ako sa vlny lámu o útes.

            Tým, že sa roztrieštili o kamene sa síce končí ich životná púť, no znamená to nový život pre ďaľšie kvapky, čím sa všetko začína odznova a život kvapiek tak pretrváva donekonečna.