Hans von Seireit a mladík s knihami

Hans von Seireit znova privrel oči, akoby sa len pokúšal predstaviť si čosi nepredstaviteľné.

„A čo sa s ním teda stalo potom?“ spýtala sa ho nedočkavo.

„Ja neviem, naozaj neviem,“ odpovedal Hans, oči stále privreté.

Vynoril sa mu obraz mladíka, ktorý chodil do práce len preto, aby si mal za čo kúpiť jedlo, zaplatiť nájomné a požičať knihy z knižnice. Všetok čas, keď práve nenalieval drinky, nečistil poháre či nespal, trávil výhradne doma a sám - čítaním kníh.

„Ale povráva sa,“ pokračoval napokon Hans, „že sa z toho raz celkom pomiatol.“

„No, to by sa dalo čakať,“ povedala, vôbec však pritom netušila, čo také môže spôsobiť náhly úbytok duševných schopností človeku, ktorý sa už ako blázon dávno prejavoval.

„Viem si predstaviť len jeden jediný dôvod, prečo sa to stalo,“ poznamenal Hans trochu nezúčastnene, keď konečne otvoril oči, sňal si z nosa okuliare a začal si ich čistiť.

„Aký?“ vyzvedala.

Hans sa trochu pomrvil v kresle, vystrel ruku, v ktorej držal okuliare a pozrel sa skrz sklá proti svetlu. Opäť pri tom trochu prižmúril oči, voľnou rukou sa poškrabal na temene hlavy a utrúsil:

„Jednoducho si uvedomil, že ich ani pri najlepšej vôli za celý svoj život všetky neprečíta.“