Statočný zápisník dobrodružstiev - Cez "zakázaný" les (5.kapitola)

Cez „zakázaný" les

A máme tu pokračovanie zo Statočného zápisníka dobrodružstiev. Náš príbeh sa skončil, keď sa Tomáš a jeho priatelia dostali za plot na starý cintorín. Anča im navrhla, aby šli cez les. Pôjdu? Alebo pôjdu cez cintorín? Ponorme sa do toho pravého a strašidelného dobrodružstva, aké deti predsa nezažijú každý deň.

„ČO ZOŠALELA SI ?!" , zrevali sme.

„Chcete ísť cez cintorín? Tam niekde je východ a trvá to asi desať minút, kým vyjdeme. Ale vraví sa, že tu straší.", vravela Anča.

„Buď ticho ja sa bojíííím.!", rozplakala sa Kamila a zmätene sa pozerala dookola.

„Nuž, nič iné nám neostáva Jožo, ja nechcem ísť cez cintorín...", vravel som.

Vtom začali vdiaľke biť kostolné hodiny.

„To je už desať hodín. Už teraz som mŕtvy.", hovoril Jožo.

Zobral som si lampáš z najbližšieho hrobu a zapálil ho. Ako dobre, že som tatovi zobral z vrecka zapalovač. Vybrali sme sa cez les, aj keď Kamila Pechová neustále protestovala:

„Čo keď nás prepadnú vlakolaci?"

„VLKOLACI Kamila, a tí nie sú.", zavrčala Anča.

V lese bola tma aj napriek tomu, že sme mali lampáš. Vedeli sme, že je zima, aj keď sme ju vďaka teplému oblečeniu moc necítili, len nosy nás oziabali. Kamilu sme ťahali na sánkach a Anča skúmala strmý chodníček pred nami. Les bol fakt strašidelný.

„Je tu járok, musíme sa zviesť dolu a potom hore a pokračovať po chodníku.", oznámila Anča.

Išli sme teda járkom dolu a horko-ťažko sme sa vyštverali hore. Jožo sa naraz opýtal:

„Ako je to ešte ďaleko a kde to preboha vedie?"

„Asi pol kilometra a nemusíš sa báť, no a vedie to rovno na Potočnú ulicu.", odpovedala Anča.

„Super! To je dobre tam bývame my s Jožom.", usmial som sa.

Tak sme s lepším pocitom išli vpred. No les bol stále chladnejší, kráčali sme už dlho, možno aj hodinu. Joža to začalo štvať:

„Nooo, myslím, že Miro mal pravdu...."

„Tráslavský? Ten ufňukanec?! Je to bojko! Fero povedal, že ste mu dali do nohavíc knihu, aby ho nebolel zadoček..", odfrkla Anča.

„Fero nemá čo hovoriť. On ani doma vysvedčenie neukázal!", povedal som rázne, „Miro nie je žiaden ufňukanec Muriková!"

„AKO SA OPOVAŽUJEŠ...", rozkričala sa Anča.

„TICHO vy dvaja!. Niečo som počul.", utíšil nás Jožo.

„Aj ja som to počula.", pridala sa Kamila.

„Hádam sa len chlapci neboja?", posmešne sa pýtala Anča, „Ste bojkovia..."

„Pripomínaš nám naše segry, však Tomáš?", vraví Jožo.

„Hej, dinosaury.", uškrnul som sa.

„Ako to myslíte?", nechápala Anča.

Vtom sme to počuli znova. Niečo asi dvadsať metrov od nás a nebol to vlkolak. Boli to dvaja ľudia. A tak sme sa nesmelo priblížili bližšie, aj keď Kamila stále trepala, že sú to duchovia. Anča sa tiež bála, ale nedávala to najavo. Mne a Jožovi, tak isto nebolo všetko jedno a myslel som, prečo som len neposlúchol Mira a Petrišorku. V lese sa decká nemajú čo pohybovať, máme tam ísť zakazáné, lebo je tu mnoho priepastí. Našťastie sme nenatrafili ani na jednu. Zastali sme dva metre od osôb a čakali sme. Celkom nám odľahlo, keď sa zistilo, že sme na kraji lesa a vtom sa niekto odporným úlisným hlasom spýtal:

„Kto je tam?"

Asi nás tá osoba zbadala.Ten hlas som poznal, nebol to nik iný ako moja jediná sestrička Irena. Neodpovedali sme, ani sme sa neozvali. My s Jožom sme sa zvýjali od potláčaného smiechu. Potom som zatriasol kríkom a vzápätí som vyskočil.

„Tomáš! Čo ty tu?", skríkla Irena.

„A čo ty tu vysedávaš s frajerom?", nedal som sa.

„A teba do toho čo?", zvreskla, „Poviem mame, že si tu bol, aj napriek tomu, že do lesa máš vyslovene zakázané..."

 „Ale čo?"

„Tomáš, okamžite bež domov a modli sa aby som neprišla, lebo ak áno..."

„Poviem, že si nebola s Ivetou, ale s frajerom."

„NIE! TO NIE! TY ODPORNÝ KRPEC!"

„Tak sa maj. Poďte decká, musím niečo ohlásiť..."

„Dobre. Čom mám urobiť, aby si držal pred mamou klapačku?"

„No...", začal som, „asi by si mala povedať, že ja s Jožom sme boli po celý čas s tebou u tej Ivety a že sme sa vôbec netúlali."

„Počkaj! A čo ja a Kamila? Naši tiež nebudú nadšení, že som bola tak dlho..." rapotala Anča.

„Ale, ale", vravel Jožo, „veď ty si predsa poradíš sama a Kamilu si mala na starosti."

„Čo? Vy hnusáci, šak ja som vás vyviedla z lesa!", zúrila Anča.

„Ale po celý čas si sa vysmievala a rýpala. A ty si nás dostala do prúseru.", povedal Jožo.

„Tak Irenka, sme dohodnutí. Ty nás nebonzneš, ja teba nie a vrátiš mi poznámky z dejepisu.", povedal som sestre.

„Dobre.", zúrila aj Irena, no nič nepovedala, asi nemala odvahu.

Rozlúčili sme sa s Ančou a Kamilou, pričom Anča na nás vrhla pohľad ako na žumpu a Jožo jej kričal koza. Anča mu rukou naznačila svoj stredný prst, no mňa to nejak netrápilo.

„Tak, Irena, rozlúč sa s frajerom už je neskoro aj pre cmúlanče." , povedal som vážne.

„Ale toto! Tomáš, oni si len vymieňajú sliny.", dokonale Irenu napodobnil Jožo.

Irena by mi aj volačo povedala, no nechcela si narobiť vyše prúserov ako mala. A tak sme odišli z lesa. Kráčali sme a čoskoro už bolo vidno našu ulicu. Tam som sa rozlúčil s Jožom. Irena doma všetko vysvetlila a dostala vynadané. No keď som si večer ľahol stále som nemal dobrý pocit. Ten les nie je bezpečný - to viem. Zajtra ráno napíšem Mirovi list, aby nám odpustil. Lebo naozaj sme sa tam skoro pokadili od strachu. Mali sme šťastie, že to boli tí miláčikovia. Ale som s Irenou vybabral.  Jednoducho ja a Jožo sme chlapíci najvyššieho kalibru.