spoveď baleríny

Cez to strešné okno

som po nociach počítala lietadlá

a dokresľovala nebu lastovičky

nos som zaborila do balíčka s bylinami

a do tmy za viečkami som sa pýtala ako dlho

trvá šťastie a ako ho rozoznám

od nafúknutej radosti a potešenia

poďakovala som sa prežehnala

a učesala vlasy

Ráno som sa ako vždy

zobudila

natiahla si pančuchy

uvarila kávu a počkala kým

povyskakujú chleby z hriankovača

maslo sa topilo

med konzervoval popraskané ústa

pospevovala som si

a len bosá

bez sukne a sama

pretancovala som sa

až k východu

Presedela som tam

hodiny a rybičky vlnili plutvičkami

aby nám nebolo smutno

bol to čas tvorby

a obedov v reštaurácii pod orechom

s cigaretou v ruke a z príborov rovnobežky

dýchala som ten istý vzduch

ako všetci a potom som

zaklonila hlavu

a videla to všetko

v korune toho orecha

a rozoznala som ho

to šťastie

trvalo

Možno len chvíľu

ale pod nohami ma hrial asfalt

a pripomínal mi

že je všade

to šťastie

a že sa leskne v očiach

a znie v náletoch lastovičiek

podvečer keď sa v húfoch

spúšťajú dolu hlavou

aby opäť prudko

vzlietli

na jeden nádych

Stačila len ľadová voda

s kvapkou citróna

aby som mala silu

ovlažiť sa pred spaním

aby bola ľahkosť

a tenká knižka v ruke

ľahnúť si do príjemného chladu

vydýchnuť

a do tmy

pod viečkami

možno

len

zašepkať

ď a k u j e m