Zatiaľ bez názvu

Stojím v kúpeľni pred zrkadlom. Pozerám sa doň zo všetkých uhlov v domienke, že v ňom uvidím kým vlastne som. Snažím sa o to už hodiny, ale stále vidím len svoj trápny ksicht, z ktorého mi začína byť pomaly, ale isto na grcanie. Už sa viac nedokážem pozerať na svoj otrasný odraz, a tak sa rozhodnem odbremeniť zrkadlo svojím odchodom. Prešľapujem z nohy na nohu. Slimačím tempom smerujem k svojej izbe. Vojdem dnu a výnimočne ticho za sebou zatvorím dvere. Rozhliadam sa po nej, akoby v nádeji, že tam nájdem odpoveď na všetky otázky, ktoré mátajú moju myseľ. Ľahnem si na posteľ a zaspávam. Zrazu sa ocitnem na opačnej strane izby a hľadím na svoje spiace telo. "Kto je toto dievča? A čo je vlastne zmyslom jej bytia?", pýtam sa samej seba. Nenachádzam odpoveď. "Hudba" - automaticky sa ozve niečo vo mne. Blbosť! A veľmi dobre to viem. Hudba nevytvára, len dotvára! Pátram teda vo svojej minulosti. Spomínam na to, čo vlastne celé dni robím. Nuda. Čistý stereotyp. Poobede sa zobúdzam, ledva rozlepím oči, a moje náhlivé kroky už smerujú do kuchyne. Závislosť na čokoláde ma privádza do šialenstva. Uspokojím svoje chúťky a zhadzovanie špekov sa zase raz nekoná. Na malú chvíľu sa cítim fajn. Čokoláda uvoľňuje endorfín. Eufória však do minúty opadne a už sa presúvam k počítaču. Je to moja závislosť číslo dva. Za internetom kvasím až dovtedy, kým nemusím do vane, alebo so psom. Z vychádzky s chlpáčom sa vraciam ani do 20 minút a opäť zasadám na svoje vyhriate miestečko za počítačom, odkiaľ sa nehnem až do večera. Ak má na mňa zrovna niekto výnimočne čas, skočíme večer do mesta. Každý deň je to také isté - rovnaké miesta, rovnaké témy, ktoré aj tak nemám chuť rozoberať. A tak sa dobrovoľne ocitám v centre života, ktorý tak nenávidím. Vyhýbam sa miestam, na ktorých by som mohla stretnúť určité nežiadúce osoby, no i napriek tomu sa mi nedarí vyhnúť sa im. Opäť tie pohľady na mojom chrbte, opäť tie štipľavé jazyky, pričom každý o mne vie, kým som, zatiaľčo ja sama na to nemôžem prísť. Cítim, ako sa mi podlamujú nohy a ako všetci naokolo čakajú na akékoľvek moje pochybenie, prešľap, chybu. Cítim, ako o mne každý vie aj to, na čo sama nikdy neprídem. Snažím sa zakryť, čo sa vo mne deje. Márna snaha. Všetci do mňa vidia. Domov sa vrátim znechutená, priam zhnusená. Ešte sa stihnem pohádať so zvyškom rodiny a do noci kvasím na nete. O druhej sa prezlečiem, umyjem si zuby a zaľahnem do postele. Prehadzujem sa na všetky strany. Sú 3 hodiny a ja stále nemôžem spať. Tak do štvrtej píšem knihu. Opäť sa pokúšam zatvoriť oči. Ak do piatej zaspím, som rada. Zobúdzam sa o dvanástej na obed. A takto to beží deň čo deň, noc čo noc. Nudný, fádny, stereotypný život. Počas školy je to ešte horšie. A tak sa opäť pýtam: "Kto som?" Internetový závislák, alebo sociopat? Možno. A možno len niekto natoľko znechutený životom, ktorý okolo seba vidí, až sám stratil chuť a silu žiť. Možno len niekto, kto márne dúfa v to, že ho niekto pochopí a podrží. A prečo tu vlastne som? Aby som tým trápila a ničila seba, aj všetkých naokolo? Preto, aby som vás otravovala a nedala vám pokoj? Možno. A možno len preto, aby som nikdy nenašla odpoveď.