Čo je to sneh II.

   Pár týždňov pred Vianocami Igor zaparkoval auto pri vchode do Zigotransu, z nalešteného červeného laku prednej kapoty oprášil smeť a vošiel do budovy. Na chodbe poschodia, ktoré patrilo jeho firme bolo ticho, cez rad okien dopadalo skúpe zimné svetlo na kvety v črepníkoch, rozostavené pod stenami.

   Pred svojou kanceláriou sa takmer zrazil s cudzím, plavovlasým mužom. Mal nepríjemne modré oči, a drzé, sebavedomé správanie, pretože bez ostychu fajčil priamo tam, na chodbe.

   -Prepáčte, hľadáte niekoho?- spamätal sa prvý Igor.

   Neznámy si vybral cigaretu z úst, mal slabý dolný predhryz a širokú spodnú čeľusť, trochu tým pripomínal buldoga. 

   -Volám sa Ivan. Ivan Krivočenko,- povedal,- šiel som náhodou okolo a napadlo mi opýtať sa, či nemáte voľné pracovné miesta,- povedal hlbokým kovovým hlasom.

   -V kancelárii oproti nájdete personálne oddelenie,- ukázal Igor bradou na opačný koniec chodby.

   Blondiak poďakoval, pomaly sa otočil a pobral sa tam.

   -Ešte moment,- zastavil ho Igor, -v celej budove sa nefajčí, bol by som rád, keby ste to rešpektovali.

   -A vy ste tu kto?- zahundral chlap.

   -Som jeden z majiteľov firmy,- odpovedal pokojne.

   -Mhm,- zahundral neznámy znova, hodil ohorok na dlažbu a pristúpil ju ťažkou topánkou.

   Igor sa znechutene odvrátil a vošiel do kancelárie asistentky. 

   -Marcelka, niečo pre vás mám,- povedal hneď od dverí a medzi papiere na jej stole položil menšiu škatuľku.

   -Čo to je?- zvedavo sa zahľadela na predmet pred sebou.

   -Sľúbil som vám, že nejako vyriešime to Ziegerovo strašné diktovanie. Kúpil som vám diktafón.

   -Ste zlatý, pán Kráľ. Prečo nemôže byť aj druhý šéf aspoň spolovice taký?

   -Jaj, Marcelka, šéfa, suseda a rodinu si nevyberiete,- zasmial sa a vybral diktafón z kartónu.

   -Vy sa o mňa tak staráte, ani neviem, čím som si to zaslúžila.

   -Starať sa,- luskol Igor prstami,- to je asi naveky moje životné poslanie.

   -Teraz máte na mysli svoju sestru?

   -Presne ako hovoríte. A ako odmenu za to mám len pocit, že robia zo mňa idiota.

   -Vraveli ste robia? Mali ste len jednu sestru, nie?

   Igor pokyvoval hlavou a zhľadúval po vrecúškach baterky.

   -Mal. Pokiaľ jej nepobláznil hlavu môj najlepší kamarát,- povedal ešte stále rozhorčene a konečne vytriasol dva čierne valčeky na stôl. -Teda, vždy som si myslel, že to je môj najlepší kamarát, ale teraz som si prestal byť istý.

   -Len kvôli tomu, že pobláznil hlavu vašej sestre?

   -Nielen preto, že Hanka sa, ako ona vraví, do neho zaľúbila,- teatrálne prevrátil oči,- ale pred nedávnom sa so mnou Michal z ničoho nič rozlúčil, vraj maj sa, kámo, ja odchádzam do Afriky. Len tak!

   -Čo na to vaša sestra?- sadla si Marcela oproti nemu.

   -Neviem,- pokrčil plecami a vložil baterky do malého prístroja,- je v Prahe. Vraj išla navštíviť nejakú dizajnérku, no ja mám skôr pocit, že tam ušla. Michal ušiel do Kene. Povedzte mi Marcelka, načo sa ľudia do seba zamilovávajú, keď ich jedinou snahou potom je, navzájom si ubližovať?

   -Nechce ona ísť náhodou za ním?

   -Vykrútil by som jej krk!- skríkol. -Na to som ju nevychoval!

   Obaja sa rozosmiali.

   Na druhý deň ráno Igor zaspal, čo sa mu nestalo už celé roky. Keď otvoril oči, šero v izbe sa mu zdalo byť iné, oveľa svetlejšie, než obyčajne a z bytu o poschodie nižšie k nemu doliehala hlasná hudba a hučanie vysávača. Vytiahol ruku spod prikrývky a poškrabal sa na brade, prikrytej týždňovým strniskom a vtom ho jediný pohľad na hodiny vymrštil z postele.

   O ôsmej mal prísť do Zigotransu chlapík od polície, pretože sa našiel ten kamión patriaci Zigotransu, stratený na Ukrajine. Hodiny ukazovali o päť minút osem!

   V nasledujúcej chvíli zistil, že nemá žiadnu čistú košeľu a bundu si zabudol v kancelárii. Zahrešil, zo sušiaka zvesil neožehlené džínsy a tričko, obliekol sa, pokrčenú látku trochu pouhládzal dlaňami, takisto vlasy, ešte postrapatené od vankúša. Šľak aby trafil taký život, keď je chlap sám! Schmatol kľúče od auta a bežal po schodoch dolu.

   Len čo vletel do poslednej zákruty pred Zigotransom, ruky na volante mu zoslabli. Mal sa stretnúť len s jedným kriminalistom, pretože kamión, čo sa pred nedávnom stratil ako steblo trávy v zelenej lúke, sa našiel úplne prázdny a úplne zhorený, ani stopy po náklade, alebo po vodičovi. Ale teraz boli v bráne Zigotransu  natisnuté asi všetky policajné autá z mesta, každý centimeter dvora bol obliehaný uniformami a majákmi.

   Ani nevedel, ako sa v tom zmätku dostal až ku vchodu. Tesne pod schodmi budovy stálo tmavé auto, na streche sa mu blýskal malý, modrý maják a predné dvere spolujazdca boli otvorené dokorán. Na sedadle sedela Marcela, bledá ako stena. Cez plecia mala prehodenú jeho vlastnú bundu a ruky sa jej triasli tak, že pohár, z ktorého sa chcela napiť, jej hrkotal o zuby. Keď Igor zastal pred ňou, prebehla po ňom vyľakanými očami a voda jej vyšpľachla až na sukňu.

   Sklonil sa k nej.

   -Marcelka, prosím vás, čo sa tu deje?

   Oči sa jej naplnili slzami a nemohla zo seba dostať ani slovo, pohár pri ústach sa jej neprestával mykať. Namiesto odpovede ukázala roztrasenou rukou k budove a potom s hlasným stonom zaborila čelo do dlane.

   To už Igor nečakal a obrovskými krokmi sa hrnul hore schodmi, ku svojej kancelárii, predierajúc sa pomedzi ľudí, po chodbe, osvetľovanej občasnými zábleskmi fotoaparátov.

   Prvú uvidel stenu, postriekanú krvou, kvapky a fŕkance robili na bielej omietke bizarné obrazce. Potom kreslo, v ktorom obyčajne sedával sám, lenže teraz v ňom sedel Peter Zieger, jeho bývalý spolužiak a terajší spoločník v dopravnej firme, zošuchnutý na jeden bok, hlavu položenú na stole, upierajúc sklenený pohľad na svoju ruku. Z toho, čo bolo kedysi temenom hlavy, mu cícerkom vytekala krv, plazila sa pomedzi papiere a celú miestnosť napĺňala sladkastým zápachom.

   V ten moment Igora naplo. S rukou na ústach vyspätkoval k oknu na chodbe, otvoril ho dokorán a prudko sa nadýchol. Dolu na dvore stáli kamióny, pripravené na jazdu a ich šoféri bezradne postávali pred vchodom do budovy. Niektorí ticho nadávali, iní pozerali hore, do okien.

   Raňajší vzduch ho pomaly vytiahol z bielej hmly, kam sa začal prepadávať, keď uvidel tú kaluž krvi pod Petrovou hlavou.

   Celý deň potom strávil na polícii. Sedel v malej miestnosti s jediným tmavým oknom, s malým stolom a dvomi stoličkami, na ruky mu dopadalo bielo zelené svetlo neónu, pod nosom mu odporne zapáchal plastový pohárik s kávou z automatu.

   -Tak ešte raz od začiatku, pán Kráľ,- preložil si nadporučík Zlámal ruky na hrudi. -Váš spoločník zomrel medzi druhou a piatou hodinou ráno, cudzím zavinením, s istotou sme vylúčili samovraždu. Kde ste boli v tom čase vy?

   Igor vzdychol a pretrel si unavené oči.

   -Doma.

   -Vaša asistentka vypovedala, že keď ste prišli do firmy, vyzerali ste, citujem, nezvyčajne, inak, než obvykle.

   -Samozrejme. Zaspal som a ponáhľal som sa, tak ako som mal podľa vás vyzerať?

   -Zaspali? Stáva sa vám to často?

   -Vôbec nie.

   -Náhodou iba dnes,- uškrnul sa Zlámal. -Mali ste ťažkú noc?

   -Viem, kam tým mierite, ale ja som naozaj celú noc ležal v posteli a spal. Nikoho som nezabil.

   -Máte na to svedka?

   -Nie,- zabručal Igor otrávene. -Vy si hľadáte zástup svedkov, keď si líhate spať?     

   Zlámal znovu obišiel stôl a postavil sa pred Igora.

   -Okrem toho, pri vyšetrovaní a nájdení vášho zmiznutého kamiónu, vyšlo na povrch dôvodné podozrenie, že sa vo vašich autách prepravujú omamné látky smerom na východ, pán Kráľ. Všetko sa vám to deje pekne krásne rovno pred očami a vy, samozrejme, o ničom neviete. A toto vám mám uveriť?

   -Opakujem vám,  je to číry nezmysel. Prečo by som to robil a prečo by som zabíjal Ziegera?

   -Motívy bývajú rôzne, pán Kráľ. Ani by ste neverili, čo všetko dokážu ľudia postvárať kvôli peniazom. Vidina bohatstva má nesmiernu silu, vkladá ľuďom do rúk palice, nože, aj jadrové strely. Prečo by vám nemohla položiť prst na spúšť pištole? Možno jeden z vás chcel vlastniť firmu sám.

   -Povedal som vám, že žiadnu zbraň nemám.

   Zlámal obišiel stôl z druhej strany a pozrel pri tom na hodiny.

   -Moji ľudia už prehľadali budovu vašej firmy a aj váš byt. Musím priznať, že nič nenašli,- oprel sa o stôl,- tak naozaj neviem, pán Kráľ, či môžete byť naozaj nevinný, alebo ste len taký dobrý herec,- povedal.

   -Potrebujem advokáta?- spýtal sa Igor unavene.

   -Ešte som vás z ničoho neobvinil, ale mám taký pocit, že čoskoro príde moja chvíľa.

   Bol už večer, keď sa Igor dovliekol z polície domov. Byt bol kompletne prehľadaný, zásuvky stolov pootvárané a povysýpané, všetky obrazy zvesené, knihy a katalógy v Hankinej izbe porozhadzované po zemi. Ešte šťastie, že nie je doma, že ostala v Prahe a fňuká  nad rozchodom s Michalom tam. Jej hysterické trieskanie dverami by už určite nevydržal. Už by nahlas povedal, čo si celom ich vzťahu, ak vôbec nejaký vzťah stihol byť, myslí.

   V ústach pocítil sucho, ako na mongolskej púšti, vytiahol z chladničky minerálku a vypil pol fľaše naraz. Niekomu sa žije,- myslel pri tom,- keď sa mu zapáči, utečie si pred problémami hoci aj na iný kontinent.     

   V kúpeľni sa vyzliekol, napustil vodu do vane, poukladal uteráky, osušky a plastové fľaše s čistiacimi prostriedkami na miesto, potom vliezol do horúcej pary. Pán doktor  si teraz niekde v Afrike lieči malých černoškov a to, že Hana tu deň čo deň rumázga ako zmyslov zbavená, mu ani na um nepríde.    

   Okúpaný sa prepásal osuškou, na zubnú kefku vytlačil trochu pasty a umýval si zuby.  Za svoj najväčší problém v živote najprv pokladal to, že sa musel po smrti oboch rodičov čo najskôr postaviť na nohy a vziať Hanku z decáku, potom mu všetky sily vzal Zigotrans, hromada úverov a leasingov na autá, a keď sa už zdalo, že najväčšej biedy je vonku,  jeho sestra sa, napriek jeho varovaniu, slepo zamiluje do jeho kamoša, mimochodom najväčšieho sukničkára v meste, staršieho od nej o, panebože, o celých dvanásť rokov!

   Ani tam sa však jeho trápenie neskončilo, pretože jeho jediný spoločník v podnikaní, Peter Zieger, si zmyslel dať sa zastreliť. Predstavil si znovu lepkavú masu krvi na svojom stole a opäť mu začalo byť zle. Zopár ráz sa zhlboka nadýchol. Mentolová chuť pasty mu pomohla vrátiť sa do prítomnosti.

   Kto to mohol urobiť a prečo? Myslel si, že Petra pozná. Jeho spolužiak dlhé roky žil sám, po rozvode sa už nikdy neoženil, všetky sily vložil do spoločného podnikania a o tom, že ich doprava a logistika pohltila takmer všetky, vedeli obaja svoje.

   Pozrel na seba do zrkadla. Cítil sa sám. Sám na všetko, na život, na udalosti okolo seba, na celý tento posratý svet.

  Zadrnčal zvonček pri dverách. Igor vypľul chuchvalec peny do umývadla, a s kefkou v ústach šiel otvoriť.

   -Dobrý večer, pán Kráľ,- povedala Marcela celkom ticho. -Viem, že idem nevhod, ale ja som musela prísť,- v rukách držala jeho hnedú bundu. -Nehnevajte sa, vzala som si ju z vašej kancelárie, keď...,- akoby zbierala silu na ďalšie slová.

   Pomaly si vybral kefku z úst.

   -Vy prepáčte, Marcelka,- zamumlal. -Zaskočili ste ma, ja som myslel, že je to zase polícia a že nadporučík Zlámal chce so mnou aj spať. Nechcete ísť ďalej?- vzal si podávanú bundu a ukázal za seba.

   Váhala, vnútorný boj sa jej premietal na tvári a trochu jej roztriasol ruky.

   -Aha, tak,- stiahol ruku k sebe. -Určite si myslíte, že som zabil Ziegera, a teraz možno zabijem aj vás.

   -Viete, na polícii sa ma všeličo vypytovali a ja som im povedala všetko, aj to, že ste sa s pánom Ziegerom nemali veľmi radi a určite si myslíte, že som hlúpa hus,- pri posledných slovách si položila dlaň na ústa, lebo sa jej mykli do plaču.

   Odstúpil nabok a posunkom ruky, v ktorej stále držal zubnú kefku, ju znovu pozval ďalej. Keď prešla okolo neho do bytu, roztrasená a váhavo sa obzerajúca, chcel svoju bundu odložiť, no pocítil v jej vrecku akúsi váhu. Siahol tam a vybral diktafón a kus papiera. Ziegerovým písmom bolo na ňom napísané - SNEH, a niekoľko dátumov. Nestihol sa nad tým zamyslieť, pretože Marcela prešľapovala uprostred rozhádzanej obývačky a vyzerala bezradnejšie, ako on sám.

   -Prepáčte mi ten neporiadok,- odložil veci, zhrnul knihy z pohovky a nohou ich zatisol pod stôl,- Hanka je v Prahe a viete, ako to býva, keď chlap zostane sám.

   -Pán Kráľ, ja viem, že ten neporiadok vám urobila polícia,- vytisla zo seba konečne,- mňa neoklamete, je to moja vina, lenže, keď som ráno prišla do kancelárie a videla som... a vy ste prišli tak neskoro a neboli ste oblečený, ako obyčajne, a policajti dokonca podozrievali aj mňa!- zaliali ju slzy.

   -Nič nie je vaša vina, sadnite si,- povedal Igor a prešiel k baru, vybral načatú fľašu s koňakom a nalial do dvoch pohárov, jeden podal Marcele. Sám si trochu odchlipol a predstavil si ten moment, jej drobné dlane, ako držia obrovskú pištoľ, hlaveň sa trasie a vtom prst s pestovaným, nalakovaným nechtíkom, stlačí spúšť. Zasmial sa.

   Marcela vyplašene pozrela na jeho úsmev.

   -Čomu sa smejete?  

   Vnútrom sa mu rozlievalo teplo koňaku a on si spomenul, že celý deň nič nejedol. Vonku, za oknom, sa zablyslo a zahrmelo.

   -Marcelka, neviete, čo je to sneh?- spýtal sa zrazu.

   Pozrela na neho ešte vyjavenejšie, aj plač sa jej na sekundu zasekol.

   -Vezmite si pár dní voľna,- povedal jej súcitne,- zatiaľ sa väčšina vecí urovná. O mňa sa nebojte, v poslednej dobe sa všetko na mňa hrnie nejako prirýchlo, kvôli čomu sa teraz správam ako cvok, ale nie je to nič, čo by som zatiaľ nevydržal.

   -Keď ja ho mám stále pred očami,- smrkla. -Ako ležal mŕtvy na tom stole,  Ziegera som neznášala, ale toto by som mu neželala nikdy,- zviezla sa do kresla a rozplakala sa.

   Igor obrátil do seba zvyšný koňak. Naklonil sa k nej, aby jej vybral pohár z ruky a odložil ho nabok. Zblízka vyzerala úplne inak, ako keď ju vídaval sedieť za písacím stolom v Zigotranse, s tým zdvorilým úsmevom a pol kilom mejkapu na tvári.     

   Trochu nešikovne ju objal. So ženami to nikdy veľmi nevedel, s plačúcimi ešte menej. Oprela si mu hlavu o plece, tak si kľakol k nej a držal ju na sebe, kým ho neodtisla.

   -Prepáčte, pán Kráľ,- poutierala si líca a nos.

   -Mám aj krstné meno,- objal ju znovu. -Prosím ťa, môžeš mi hovoriť Igor?- zadíval sa na ňu najnežnejšie ako vedel a naklonil sa k jej ústam.