14.február

Jej sny čo rozbíjajú sa o skaly

slzy čo sa trieštili keď padali

spomienky teraz bolia o čosi viac

do jej leta sa bez slov vkráda mráz

Nádej sa je naposledy krídlom dotýka

či to chcela práve tak sa nikto nepýta

srdce čo nemôže umrieť len krváca

žiara z jej očí sa kamsi vytráca

spútaná bolesťou bízko pri raji

smrť šepla na večnosť pohládza ju po tváry

svet jej je na črepy duša je zlomená

prosby sa zmenili na kúsok popola

Umrelo čosi v nej nik to už nevzkriesi

nesúď ju že jej únikom je rana na zápästí

 so žiletkou na ruke nachvíľu zaváha

posledný okamih a navždy oči zatvára