Ona

Kráčajúc po moste, červenom ako kričiaca krv po mŕtvole...

Kráčala, počítala kroky, vnímala svoje nádychy, ktoré boli prerývané krikom divného okolia, sivého a pritom tak iluzívne farebného až krikľavého...

Mala strach? Neviem, ten pocit tlačiaci sa z vnútra bol bolestivný ako poľad na vyrazený zub, no..... vlastne sama nevedela, čo povedať, čo si myslieť....

Mala v sebe zabíjacúcu a ohlušujúcu samotu, no pritom sama nebola, nikdy ani nieje a nidky nebude.

Zastavila sa, pozrela sa nad seba a vzhliadla na tú krásu škaredosti okolo seba. Usmiala sa....

Škaredý papier trhajúci pľúca, kričiac po láske, dával nádej na boj, ktorý aj tak nemá víťaza ani porazeného....

Smrť priniesla obetu ako červeného baránka s umelým úsmevom Mony Lisy, ktorý vlastne aj tak nemá zmysel, len príčinu.

Strach z úzkosti úzkoprsej princeznej, príťažlivej, no ťaženej otázkami fľakov v svete, ktoré boli a utláčali ilúzie dané a tvorené slabosťou a strachom premeneným na moc......

Bunky duše tvorené a rastúce do krásy, ktorá zabíja a prináša nové ovocie...

Kričí po námorníkoch v čiernych oblekoch plaviacich sa neznámym do známa, pre dačo.......

Prečo?

Lebo srdce je guma na pneumatike, ktorá prechádza zvrátenými cestami nereálnej reality, tlačiac pritom na zmysel, ktorý je aj tak veľmi ďaleko a skrytý, zamotaný, zahalený svetlom, ktoré je pre všetkých tmov....

Keď sa usmiala, pocítila tú vôňu prítomnej minulosti premenenú na budúcnosť zvierat bažiacich po potrave, pudoch no nevedomky si uvedomujúca svoj strom rastúci uprostred saharskej púšťe čakajúcej na jediný dážď v živote....

Skočila...