Ako zabiť upíra alebo príručka chladnokrvného vlkolaka

Stála som na dvore so svojou pestúnskou rodinou a čakala. Bola som na "výmennom pobyte", teda som sa opäť raz musela presťahovať, kým si niekto v mojom doterajšom bydlisku nevšimne, že nestarnem ani o chlp, a k tomu mi poslúžila úžasná zásterka vymyslená mojim bratom, ktorý mal už štyridsať osem rokov, pričom keď ma pohrýzli, mal šesť. Bolo to zaujímavé. Teraz pracoval ako podvodník a mne vždy vystavil nové doklady, ktorých vždy bolo potrebných aspoň dvadsať, keďže na novej škole chceli vidieť aj všetky moje vysvedčenia. Zostanem tu rok a potom odídem. Buď na novú školu, ak ma to bude baviť, alebo niekam, kde bude dostatok zvery a primálo ľudí, napríklad do Amazonky alebo na Aljašku. Počula som o niekoľkých parkoch v tomto okolí.

Teraz som však na Slovensku, vo svojej trinástej náhradnej rodine. Stojím pred dverami ich domu a čakám, kedy sa otvorí brána a dnu vkročí rodinka, ktorú mi spomínali. Hostia do ich chaty. Tu im mali dať kľúče a samozrejme, že ja som pri tom nesmela chýbať.

Je to asi dosť čudné, ale ja necítim. Počujem perfektne, vidím veľmi slabo, ale vidím. Prečo to spomínam? Viem, že keby som cítila, pocítila by som ich príchod. Teraz to už viem. Ale teraz len stojím a čakám, kým ma začne to vrčanie štvorvalcového motora znervózňovať. Mohli byť od nás tak na pol kilometra, no vrčanie ma už znepokojovalo. Vedela som, že keď prídu aspoň na sto metrov, vybuchne mi od hluku hlava. Psychicky som sa na to začala pripravovať.

"Kde sú?" spýtal sa nervózne môj ročný otec. Pozrela som na neho. Nehýbal sa, takže som dobre nerozoznávala, ako sa tvári či čo robí, ale zistila som už len podľa jeho hlasu, že je naštvaný. Tvoja chyba, pomyslela som si. My sme ich chceli čakať?

"Som si istá, že tu budú čo nevidieť," zašepkala som jemne. Vždy som hovorila veľmi potichu, aby mi to nedrásalo ušné bubienky. No áno, mlj život nie je najlepší, a má viac nevýhod ako výhod. Lenže ja som si ho vybrala?

Asi si hovoríte, že musí byť východisko. Ako vždy, východisko je SMRŤ. Ale mne sa ešte nechce umierať. Ešte som si tento nanič život dostatočne neužila.

A tak sme čakali. Obdivovala som ich auto. Prekonalo tých niekoľko sto metrov za necelých tridsať sekúnd. Športiak. Priadlo, ako by povedal človek. Ja by som povedala: praskal a vrčal, s odporne presným rytmom. Zazvonil zvonček. Zaujímavé, ako sa môj otec a mama uvoľnili práve teraz. Mama išla otvoriť.

Dnu vošiel asi štyridsať ročný muž. Viac vám nepoviem. Nijaká farba vlasov, nijaká farba očí, nijaká farba pokožky. Ani len oblečenie vám nepopíšem. Len viem, že dýchal ako štyridsať ročný muž. Chodil ako štyridsať ročný muž. Z toho usudzujem, že ten muž má štyridsať.

Za ním šla žena. Opäť vám poviem len svoj odhad : štyridsať.

Takže vekovú hranicu tohto zhromaždenia poznáte.

Na ženiných rukách ležalo malé dievčatko. Usudzujem podľa dĺžky vlasov. Bolo malé, srdiečko mu bilo odušu, neviem, koľko malo rokov. Možno sa jeho vek na roky ani nemá počítať.

Od začiatku som vedela, že budú traja. Už odkedy vystúpili z auta. Trojo sŕdc. Tri tepy. Tri frekvencie dychu. Ani o jedného viac či menej.

Tak toto je tá slavná rodinka? Čo je na nich rodinkovské?

A vtedy ma zasiahol šok. Dnu vošiel, teda skôr sa vplavil, chlapec. Ako keby prišiel na kolieskových korčuliach, ako keby sa nehýbal, len okolo neho niekto prenášal kulisy. Lenže tento ... človek? Nedýchal.

Nielenže nedýchal. Nijaký tep. Nijaké srdce. Nijaké kroky. Nijaký rozvírený vzduch okolo jeho tela. Ako keby sa mu vzduch vyhýbal.

Môj farboslepý zrakho videl, len kým sa hýbal. Bolo čudné, ako zaostrený zrazu bol.

Krásny, no nejakým spôsobom... odporný. Nevôla, ktoráa z neho sršala, mohla byť pokojne aj moja vlastná.

Zastal a pozrel na mňa. Ja som VIDELA! Videla som jeho výraz v očiach! Výraz očí som nevidela... štyridsať dva rokov!

Bol... vydesený. Naštvaný. A taký... ach, odporne škaredo pekný! Akoby... zablatené, ušpinené, urevané najkrajšie dieťa na svete.

Odľahlo mi, keď vydal zvuk. Zavetril. Nasal vzduch do pľúc a podržal ho. Skrivil tvár. Na pol sekundy, kým ju vyrovnal.

Celý čas, čo sa dialo - ja neviem, čo sa dialo - som mala oči len preto. Keďže som nemala nijaké periférne videnie, a konečne som videla niečo ostro, potrebovalas som sa na neho dívať. Aj on sa na mňa díval. Stále nahnevane, v strehu, no zaujato. Vyplašene.

A potom sa obrátil a odišiel. Za ním jeho rodina.

Potriasla som hlavou a vbehla som do domu.

 

 

 

 

 

Zobudila som sa na to, ako mi studený vzduch prúdi po nohe. Ani len hmat som nemala dobrý, odvážim sa tvrdiť, že najhorší. Neviete si predstaviť, aké ťažké je byť napoly človekom.

Nado mnou som však uvidela pohyb. Pohyb - keď uvidím pohyb a nemám celkom čistú myseľ, snažím sa pohybujúci terč zabiť. Nemohla som sa však premeniť, roztrhala by som niekoľko vecí, vrátane pyžama a pohybujúceho sa cieľa. Ktovie, či to nie je niekto z mojej terajšej rodiny. To by som sa rovno musela odsťahovať na Island a okrem toho, urobilo by to len zbytočné problémy.

No vtedy som na krku pocítila dva body. Vystrelila som ruku a otvorila oči. Zasiahla som cieľ. Veľmi studená pokožka na krku. Keby bol človek, pod mojou silou by už mal zlomené väzy. To mi dodalo odvahu. On zdvihol hlavu, a tak som sa aj ja nadvihla a urobila opäť výpad rukou proti jeho hrdlu, no on ma zastavil a ruku mi vykrútil za chrbát, až ma to zabolelo. Dopadla som na chrbát a druhú ruku som mu vrazila do boku. Kým mi aj tú skrúcal, vyšvihla som sa a nohou som ho kopla do tváre. Vychýlilo ho to, ale len trochu, no aspoň som mala šancu oslobodiť si ruky a stisnúť mu nimi hrdlo tak pevne, až sa musel nadýchnuť. Bolo mu to jedno.

Čítala som o tom, ako ich zabiť. Musím mu vytrhnúť zuby. Napadlo ma, či by nestačilo mu ich vybyť, a tak som jednu ruku pustila a zahnala sa, uhol hlavou a tý stiahol aj moju ruku na jeho krku a moja päsť sa dostala za neho, tak som to využila a udrela som ho do väzov. No vtedy sa opäť zmocnil mojích rúk, vyskočil na posteľ s tak jemným žuchnutím, že som ho skoro nezačula, a priklincoval ma o posteľ.

To všetko trvalo len pár sekúnd a v absolútnej tichosti nás nikto nemohol začuť.

Dýchala som rovnako ako keď som spala. On nedýchal vôbec. Naklonil sa nado mňa a zašepkal sotva počuteľne:

"Prečo si neušla?"

Kedy, teraz či poobede?

Tak, a je to. Konečne som ZAS doplatila na to, že mi chýba najsilnejší zmysel. Nemala som čuch. Od narodenia. Keď ma pohrýzli, neprinavrátil sa mi. Aj vo svojej vlčej podobe bol veľmi slabý.

Ale keby som ho mala, už keď sa k nám blížili by som cítila jeho pach a zmizla by som. Aspoň to viem z kníh.

A z kníh viem aj to, na čo sú tak strašne hákliví.

Pohla som pravou nohou a pritlačila som mu ju do rozkroku. Upír predsa nemôže odolať sedemnásť ročnému dievčaťu. No on len na chvíľu privrel oči, nadvihol sa a prekrýžil si jednu nohu tak, aby mi obe zarazil k posteli ešte tuhšie.

"Smola, dievča," zašepkal. "Ak si si chcela otestovať svoje schopnosti proti upírovi, musím ťa sklamať. Neprežiješ noc."

Takže tak to je. Hľadá dôvod, prečo som zostala. Zrejme si myslel, že je to kvôli niečomu... ale kvôli čomu?

Využijem to. Nebudem sa unúvať vysvetľovať mu svoje postihnutie.

"Fuj, smrdíš," odklonil sa. Uvidela som svoju šancu, prevrátila som očami a odvetila:

"Veď aj ty."

Pozrel na mňa, doslova sa mi zavŕtal očami do mojich slabých, Už si nepamätám ich farbu.

"Smrdím ti?" spýtal sa nepokojne. Neveril mi.

No a... nie? Mal by mi smrdieť, nie? Počkať... nie! Ach, práve naopak...

"To bola irónia."

Mal by mi voňať. Nádherne a príťažlivo, neodolateľne. To je zlé...

Sklonil sa nado mňa a pričuchol si.

"Lenže aj niečo iné..." zašepkal tak ticho, že som ho skoro nepočula. Akoby to len hovoril sebe samému.

"Prečo voniaš tak... čudne?" spýtal sa hlasnejšie.

"Ako čudne?" zvraštila som obočie.

"Tak... smradľavo. Ty... smrdíš a popri tom... voniaš."

Tak ale o tomto som už naozaj nič nepočula. Mám mu čisto SMRDIEŤ. V tomto sa NEmýlim!

Pohodila som hlavou smerom k nemu, čím som rozvýrila vzduch v izbe. Vlasy sa mi jemne podvihli. Dúfala som, že teraz neprivrel oči od smradu.

Skúsila som to znovu. Uvoľnila som ruky pod jeho železným zovretím, nadvihla som trup a obtrela som sa o neho. Zasiahla som presne jeho citlivú stránku, hneď som to pocítila. Svoj pohyb som zopakovala. Povolil svoje zovretie mojich rúk a trochu sa nadvihol, čím mi dal väčšiu slobodu. Nadvihla som koleno a prinútila som ho si nado mňa opäť sadnúť obkročmo. Zavrel oči. Asi sa snažil ovládnuť. Usmiala som sa. Upíri pred dvadsiatkou premenení boli vraj ešte nevybúrení a to bola dobrá zbraň proti nim.

Teraz Mi stačilo natoľko ho uviesť do extázi, že ho budem môcť zabiť.

Obtierala som sa o neho celým telom a on sa nado mňa sklonil. O chvíľu sa mu podlomia ruky, pomyslela som si a prevrátila som ho na chrbát. Zrejme si to ani nevšimol, stále mal zatvorené oči. Snažila som sa vyčistiť si myseľ, no bolo to ťažké, keďže vo mne vzrastalo vzrušenie. Rozhodla som sa to skončiť rýchlejšie ako by som sa dala strhnúť.

Sadla som si mu na bedrá. Bude mať krásnu smrť.

A vtedy mi to doplo. Aj o tomto som už čítala. Nebude mŕtvy. Iba jeho upírska časť, a okrem toho, bude zrejme hrozne trpieť... nezostane potichu.

Zodvihla som sa. Všimol si to, otvoril oči a uvidel ma liezť cez okno, ktorým prišiel. Okamžite išiel za mnou.

Bežala som asi kilometer, kým ma dobehol na lesnej čistine. Premkla ma hrôza, keď som si uvedomila, že budem musieť urobiť to isté ako v mojej izbe, no on sa na mňa okamžite vrhol. Hneď som rozpoznala rozdieľ medzi pokusom o vraždu a vzrušením.

Asi si myslí, že ma môže zabiť aj potom.

Lenže aj ja si to myslím.

Uväznil ma v objatí takom silno, že som proti nemu nemala šancu, a zhodil ma do trávy. Prvý krát ma pobozkal. Necítila som to poriadne, ale cítila som to. Bolo to krásne... no smrteľné.

Začal ma vyzliekať. Nemal to ťažké, stačilo, že mi strhol nočnú košeľu. Sebe rozopol nohavice.

Mala som poslednú šancu.

Zavrela som oči, pretože som to vôbec nechcela urobiť, a zahnala sa päsťou. Počula som chrupnutie.

A neskutočné zavytie.

Asi mi práve pukli ušné bubienky.

 

 

 

 

 

Ležala som na posteli celkom nahá. Aron sa nado mnou skláňal a bozkával ma na bruchu.

Už prešlo takmer päť rokov, odkedy som sa pokúsila vytĺcť z neho jeho upíriu podstatu. Lenže vtedy som v opojení vášne nebola dosť silná a tak mu opäť zrástli. Ani nechcite vedieť, ako nás vtedy na tej lúke našli - dievča zmodravelé, chlapec dotrhaný, a to boli následky našej nočnej bitky. Nemohol ma uhyznúť, a tak ma ako vlka bil, pričom ja som ho trhala.

A keď sme vyčervane padli na zem, mne sa svaly úplne triasli a on vyzeral ako fašírka, ktorá sa veľmi rýchlo hojí, padli sme rovno na seba.

Teraz sme ležali v posteli vo SVOJEJ izbe, ktorá bola v dome mojej novej rodiny - ľudia, ktorí vedeli o upírstve svojho syna, ktoré trvalo len päť rokov, ma prijali ako jednu z nich a ja som mala len dve podmienky - zostať vlkolak a zdieľať s Aronom ozbu, čo bolo aj jeho želanie.

Zuby mu už zrástli.