Nedať sa chytiť alebo príručka chladnokrvného vlkolaka

Všade okolo mňa, predo mnou, za mnou, na každú svetovú stranu, na ktorú som sa pozrela, bola tma.

Tmavá, čierna, tma.

A ja som aj tak videla.

Každý človek v tejto ponurej tme by sa bál, až by mu odporne stuhlo mäso. Niežeby mi chutilo ľudské mäso. Ľudské povery. Ale každé mäso stuhnuté strachom bolo zlé.

Takže si to zrekapitulujme. Človek vidí farebne, ostro, detailne. Ja vidím čiernobielo, rozmazane, vidím len pohyb. A predsa som ja v živočíšnej ríši tá, ktorá v noci vidí.

Vidím vlastne len sivú krajinu okolo mňa, ktorá má meter krát meter. Pichajú ma konáriky, pod bosými nohami sa mi drobia kamienky, no to mi nič nerobí. Môj hmat je zlý skoro ako môj zrak, to znamená, že ani bolesť a chlad necítim príliš silno.

Prečo som sa tu vlastne skrývala vo svojej ľudskej podobe? Na to je veľmi jednoduché vysvetlenie. Lovila som v národnom parku, kde síce bolo dosť zvery, ale aj ľudia. Nepotrebovala som problémy, a už určite som nepotrebovala zabiť niekoho, koho mäso mi ani nebude chutiť. Iba by som tým vystrašila zvieratá nenajedla by som sa. Ako vlk by som nemala nijaké zábrany a nerozmýšľala by som. Tak by sa mohlo stať, že zabijem človeka. Fuj. Nechutná predstava.

A tak si tu čakám, úbohý človek, na to, čo práve prišlo. Záblesk pohybu. Nijaká baterka, ale nádherná, oslobodzujúca jelenia vôňa. Ruja.

Okamžite som preskúmala terén, či niekde neucítim človeka. Nič. Dodala som si odvahu a premenila som sa.

Nikdy som sa nedozvedela, koľko moja premena trvá. Mne sa to zdá ako celá večnosť. Najprv mi začnú brnieť končeky prstov. Potom mi tá čudná triaška prejde na členky, obopne mi lýtka a kolená... keď sa dostane na stehná, premení sa na spaľujúcu bolesť. Pokračuje celým mojim telom, cez brucho, prsia, obopne ma celú... až nakoniec celé moje telo visí v nejakom prstenci, ktorý je neprekonateľne silný...

Keď prestane, padnem na zem a cítim, ako mi telo pokrýva srsť. Je to nepríjemné pichanie po celom mojom tele, rovnomerné. Skončí mi na nose, či už skôr ňufáku, ktorý sa mi s tým predlžuje. Nikdy si neviem pomôcť, mierne zaskučím a labami si ho triem. Posledné vyrastú fúzy. Tie mi pomôžu sa zorientovať. Fúzy sú moje všetko. Len vďaka nim viem rozoznávať svetové strany.

Vstala som a zavetrila. Zrazu boli všetky vône oveľa jasnejšie. Cítila som, že pred troma dňami tu boli ľudia. Na tomto mieste, bolo tu niečo umelé. Ale ja som sa zamerala len na pach toho úchvatného zvieraťa.

Prikrčila som sa... a... vystrelila! Bol odo mňa na tri metre, ľahol si rovno k môjmu úkrytu. Vrhla som sa mu na krk a zasekla som mu tesáky do tepny. Vytryskla teplá krv, ktorá mi postriekala kožuch. Vychutnávala som si, ako z toho úbohého tvora uniká život, kým som necítila a nepočula, že mu srdce prestalo biť.

Prešla som k jeho boku a zakusla som sa do neho. Snažila som sa pretrhnúť jeho kožu, v čom mi dosť pomáhala moja sila. Roztrhla som mu brucho a pustila som sa do ružovučkého, bieleho mäsa...

A vtedy na mňa dopadlo niečo ťažké. Pridlávilo ma to k zemi a zarezalo sa mi to do kožucha. Postupne som strácala vedomie a to ma ušetrovalo od tej bolesti...

Keď som sa prebudila, bola som stále vo svojej vlčej podobe.

Bola som v malej cele. Bolo jasné, že to nie je klietka, pretože bola z kameňa, steny boli kamenné, strop bol kamenný a aj studená zem bola nepochybne kamenná. Pri hlave mi ležala kovová alebo aká miska s vodou, ktorá zrejme bola vytiahnutá z ropy, tak hnusne vyzerala, ale jedlo som nikde nevidela. Asi si mysleli, že mi stačilo tých pár súst, ktoré som stihla vytrhnúť z toho jeleňa...

Postavila som sa s vypätím všetkých síl a zavrávorala som. Pár sekúnd som sa len snažila nabrať rovnováhu a chytiť druhý dych.

Pred sebou som mala mreže, ktoré narušovali kamenný stereotyp. Počula som hlasy. Rozhliadla som sa okolo seba. Bola som sama...

Došlo mi, že tie hlasy musia prichádzať z vonka... a že ja som naozaj omámená. Aj na vlka mi všetko dochádzalo pomaly.

Pred moje mreže sa postavil pár nôh. Sledovala som ich líniu a došla som na začiatok jeho tela, lebo, ako som si láskavo uvedomila, nohami sa telo končí.

Tento človek, ak to teda človek bol, mal však nerozpoznateľný začiatok a koniec tela. Bol odporný... bol tak odporný, že aj pohrýzť ho by sa mi hnusilo.

"Tak si sa už zobudila," vytasil na mňa zuby. Chceli by ste veľa, ak by som mala opísať tie zuby, lebo sa nehýbali a vidieť ich farbu som nemohla. Jediné, čo viem, je, že odporne smrdeli.

Ani neviem, čo ma tak naštvalo. Asi na mňa všetko tak doľahlo... a tak som sa s vrčaním, až besným revom rozbehla oproti mrežiam a narazila do nich bokom.

"Šialené psisko!" rozkričal sa chlapík pritom, ako odskakoval od mojej cely. Ja som spadla ku mrežiam a prerývane som dýchala.

"Dosť už!" začula som ďalší hlas a ďalšie kroky. Hoci tá škrata mala teraz srdce ako pokazený metronóm, tento nový chlapík bol absolútne pokojný.

"Nech sa premení!"

Zachvátila ma panika. Oni to vedia...

"Tak ju prinúť ty, ty chytrák!" kričal ten prvý. Z jeho kriku mi išli vybuchnúť ušné bubienky.

K môjmu boku sa niekto sklonil. Čudný chlapík, pomyslela som si, keď sa nebojí prestrčiť ku mne ruku. Ako som to vedela? Pohladil ma po srsti.

Postavila som sa a myslela som si, že stiahne ruku, no on ju nechal na mojom pleci. Pozrela som mu do tváre. Nemohla som presne vedieť, ako vyzeral pekne. Určite bol krajší ako ten druhý, smradľavý.

"Neublížime ti," zašepkal. Konečne niekto, kto berie ohľady na moje citlivé uši.

Zavrtela som hlavou. To tak uverím. Ak sa Niekto na Aljaške dozvie, že v ich národnom parku kradne zver vlkolak, uuuurčite ho nepotrestajú, veď prečo by ho chytali?!

"Prisahám," zašepkal.

Ďalší problém : keď sa premením, budem... nahá. Ani som nevedela, ktorého sa viac bojím, či toho škaredého alebo pekného.

"Prosím... počkaj," vstal a niekam odišiel. Veľmi vtipné. Snáď môžem niekam ísť?

O chvíľu sa vrátil s veľkou, odporne hnedou, hrubou dekou. Prestrčil ju ku mne cez mreže a prehodil ju cezo mňa.

Odvážila som sa premeniť, aby som to celé nepredlžovala. Premena na človeka bola rovnako nepríjemná a zdĺhavá ako premena na vlka, ale nič v mojom živote nebolo ľahké.

Tentoraz Mi celé telo začalo brnieť naraz. Sťahovala sa do mňa srsť a celé moje telo sa predlžovalo, kým som necítila, ako mi horí telo... a vtedy som si uvedomila, že dychčím na tej odporne chladnej zemi a je mi zima. Vždy mi bola zima, keď som prestala horieť a už ma neobopínala teplá srsť.

Kľakla som si a zabalila som sa do deky, ktorá poskytovala aspoň nejaké teplo. Pozrela som na toho muža. Môj zrak bol lepší ako keď som bola vlk, no stále bol zlý. Videla som však, že obaja muži sú šokovaní. Pozrela som sa na seba. Bola som absolútne zahalená a ani netuším, ako vyzerám, lebo som sa už niekoľko rokov poriadne nevidela ľudskými očami. Cítila som však, že vlasy mám pochlpené niečím... čo dobre, veľmi dobre voňalo!

Och... bola to... krv!

Jasné, krv z tepny toho jeleňa...

Vstala som.

"Pustite ma," zavrčala som. Ten pekný mi bez slova otvoril dvere na mrežiach.

Vyšla som. Ani jeden stále nevedel, čo povedať, a tak som pochopila, že sú ešte stále zarazení.

Povedzte mi, čo odo mňa chcete, alebo ma pustite," zavrčala som, ani som na nich nepozrela.

Prehovoril ten krajší.

"Chceli sme ti zakázať loviť na našom území, ale ako tak pozerám..." na chvíľu sa odmlčal, asi nevedel, čo povedať. "Že si... mladé dievča!"

Bingo! A teraz Mi povedz, že som vlkolak a ja padnem od údivu na zadok.

"Dobrý postreh," odvetila som. "A čo sa mení na vašom úsilí?"

"Teraz ťa nemôžeme len tak pustiť."

A je to tu. Štrnáste storočie. Chcú zo mňa určite vyhnať nejakého zlého ducha, aby to krásne dievča mohlo opäť slobodne žiť!

Kuuurnik!

"Nemôžeme nechať to zviera v tebe žiť!"

Veď vravím!

"Tak ma teraz dobre počúvajte," otočila som sa na nich. "Vy zatratení blázni, v nijakom prípade nedovolím, aby ste mi niečo urobili! Ste blázni, ak si myslíte, že mi niečo urobíte!"

"Je to len pre tvoje dobro, dievča! Ovláda ťa zlý duch, ty si to neuvedomuješ!"

"Zlý duch? Prečo zlý? Myslíte si, že je to Božie? Diablovo? Blázni!" znovu som im vynadala. Tí šialenci nič nechápu.

Vrhli sa na mňa. Bohužiaľ... dnes bude musieť vraždiť aj to, ho mi nechutí.

Nemrzí ma to.