Hľadá sa Mickey Mouse

Spisovateľ/ka: Fealiath | Vložené dňa: 15. februára 2009
http://citanie.madness.sk/view-20151.php
Hľadá sa Nemo Mickey Mouse

Milujem Disneyland. Odmalička som ho miloval. Keď som mal 10, bol som tam po prvý raz a už v tom čase som bol obrovským milovníkom Mickey Mousea. Vedel som naspamäť snáď všetky jeho hlášky, videl som snáď všetky jeho príbehy a na každom tričku čo som doma mal, na každom hrnčeku, každom plagáte sa vynímala jeho ušatá hlava. Mickey bol proste všadeprítomný. Ako hovorím, mal som 10, bol som teda malý a naivný, veril som totiž, že určíte žije niekde ďaleko, niekde, kde sa nedostane nikto, okrem tých, ktorí kreslia jeho príbehy. Len oni vedia, ako sa k nemu dostať.

No časom som na môj veľký idol zabudol a celkom sa vytratil z môjho života. Ukončil som základnú školu, strednú školu, po strednej som pracoval ako roznášač pizze a barman v jednom bare v Chicagu. Neskôr sa mi podarilo dostať sa na policajnú akadémiu a ukončiť ju s vyznamenaním. Stal som sa policajtom.

Mojim okrskom sa stalo jedno z predmestí Los Angeles. Bolo to pomerne kľudné miesto, teda na americké pomery. K vraždám tu nedochádzalo častejšie ako raz za jeden - dva mesiace, počet ukradnutých aut nedosahoval ani zďaleka americky priemer, vlámania sme tu takmer nemali a dokonca v našom okrsku neoperoval ani žiaden gang a nebol začlenený ani do sféry vplyvu niektorej z mafii, či už japonskej, nasej americkej, dokonca ani Číňania sa o naše predmestie nezaujímali. Ako hovorím, mal som pokojný život. Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Na okrsku sme mali zrovna zadržaných niekoľkých spratkov, ktorým prišlo vtipne prevracať kontajnery a robiť v noci bordel. Šupli sme ich do cely, pustili sme im priamy prenos z Disneylandu a šli sme hľadať mená a telefónne čísla ich rodičov. Chlapci síce najskôr nadávali na program, ktorí sme im pripravili, no nakoniec sa s nim zmierili. Museli, nič iného sme im ani pustiť nemienili.

Bolo ich treba nejako potrestať a čo je horší trest pre cool amerického teenagera ako prinútiť ho pozerať sa na disneyovky jeho hopkajúce postavičky s hlavami veľkosti odpadkového kontajnera? Práve sme sa preklikávali digitálnou džungľou, keď sme odvedľa začuli reportéra ako hovorí:
„... a je tu aj Donald, Daisy, Goofy, Minnie a všetci nadšene vítajú návštevníkov parku. Moment, kde však je Mickey? Sally, aj tebe sa zdá, že Mickey tu nie je? "
Zbystril som, prestal som klikať a ťukať a prešiel som ku dverám do miestnosti s celou, v ktorej bol zapnutý televízor...
„Nie Domenic, to sa nám nezdá, je to naozaj tak, Mickey tu dnes nie je, pretože je chorý." Bezstarostne odvetila Sally.
„Och, to je škoda, tak to mu potom zaželajme skoré uzdravenie, fanúšikovia sa ho nemôžu dočkať..."
Pche, Mickey že je chorý. Blbosť. Majú na to miesto x náhradníkov a neviem koľko majú náhradných kostýmov, ale Mickey je chorý. Na tom niečo smrdi.
„Hej, Max, budeš tam ešte dlho postávať, alebo nám pomôžeš zbaviť sa týchto coolových výtržníkov?" ozval sa od svojho počítača Roger.
„Jasne, už idem, len som sa zamyslel, sorry kamarát." Ospravedlňoval som sa a znova som sa ponoril do svojej práce. Na Mickeyho som znova zabudol.
O niekoľko týždňov neskôr som si pri raňajkách rozprestrel noviny a pomarančový džús, ktorý som práve pil som vyprskol na titulnú stránku novín, z ktorej na mňa čumela obrovská hlava vyškereného myšiaka, ktorá mala cez seba nakreslený obrovsky otáznik a nad obrázkom bolo palcovými titulkami napísané: KDE JE MICKEY MOUSE? Rýchlo som stránku utrel od džúsu a čítal som článok.
‚Mickey Mouse, zrejme najpopulárnejší člen rodiny animovaných postavičiek stvorených Waltom Disneyom sa už niekoľko týždňov neobjavil na verejnosti a dokonca sa nepohybuje ani medzi svojimi fanúšikmi v Disneylande. Návštevníci sú sklamaní, mnohí chodia do zábavného parku práve kvôli nemu a preto, aby sa s nim mohli odfotografovať a stretnúť svoju obľúbenú postavičku z rozprávok. Ak to takto pôjde ďalej, park zrejme bude čeliť žalobám rozzúrených rodičov, ktorí takto musia znášať kvílenie svojich sklamaných ratolestí. ‚Intenzívne pracujeme na Mickeyho návrate medzi fanúšikov‘ povedal hovorca Disneylandu pre naše noviny. Na otázku kedy sa asi podarí vrátiť Mickeyho tam, kam patri, čiže medzi deti do parku nám však nevedel odpovedať, rovnako ako nedokázal odpovedať ani na otázku, prečo Mickey tak dlho absentuje. Že by ho uniesli mimozemšťania? Alebo sa stal obetou yetiho, známeho u nás aj ....‘

Nasledovalo ešte niekoľko šialených teórií o tom, čo sa mohlo Mickeymu stať, no to ma už nezaujímalo. Spomenul som si na to, ako sa mi niečo nezdalo už vtedy, keď som počul v telke, že Mickey nebol na slávnostnom otvorení sezóny v Disneylande. Teraz moja teória získala nový rozmer, teda skôr svoj prvý dôkaz. Bolo mi úplne jedno, že je to úplne šialené, bolo mi úplne jedno aj to, že prvý dokaz podporujúci moju teóriu je článok v bulvárnych novinách. Stránku som poctivo vysušil, vystrihol som čo som potreboval a založil som ju. V nasledujúcich rokoch sa znova stalo že Mickey na dlhý čas zmizol a nestalo sa to len raz a len Mickeymu.

Mňa medzitým povýšili a dostal som ponuku na prácu pre FBI. Najskôr sa mi nechcelo, ale potom som si spomenul na to, že by som niektorým ľuďom rád položil pár otázok ohľadom zmiznutí istých kreslených postavičiek a na to, že s týmto odznakom sa mi to môže podariť a tak som tuto prácu vzal. Presťahovali sme sa spoločne s manželkou a dvoma synmi na Východné pobrežie, do New Yorku, presnejšie do New Jersey.

Keď sme vybaľovali, otvoril som svoj fascikel ktorý som už stihol aj pomenovať „Disneyovský chorobopis" a prelistoval som si ho. Mickey bol prvý kto sa stratil a bol preč najdlhšie. Potom ho v rôznom poradí a na rôzne dlhu dobu nasledovali Donald, Goofy, a Daisy. Jediný, kto z tejto partie za cele tie roky ešte nezmizol, bola Minnie. To mi stačilo. Sadol som do auta, nahodil som motor a frčal som do Disneylandu, ešte som šéfovi zavolal, že si beriem pár dní dovolenky. Na miesto som dorazil o niekoľko dní neskoro poobede, keď bol už park zavretý, preto som sa ubytoval v moteli a čakal som do rána, kedy som napochodoval do parku s prvými návštevníkmi a zamieril som priamo k riaditeľovi.

Odkiaľ som vedel, kde ho nájsť nie je podstatné, som predsa policajt a pracujem pre FBI. Vrazil som k nemu do kancelárie po tom, ako som prešiel cez predsieň, kde mala podľa všetkého sedieť sekretárka, ktorá tam však zrovna nebola. Vošiel som teda dnu a milého pána riaditeľa som prichytil inflagranti so svojou sekretárkou. Ta zvreskla tak, že mi skoro praskli ušné bubienky a vystrelila von rýchlosťou, ktorú by jej závideli aj šprintéri na krátke trate. Riaditeľ si zapol zips na nohaviciach a oboril sa na mňa:
„Ako si to dovoľujete, takto sem len tak vtrhnúť, okamžite vypadnite lebo na vás zavolám ochranku ktorá..."
„... ktorá ma sem len pred chvíľou vpustila, takže ma asi nevyvedie, pán riaditeľ. Som Max Kirk, agent FBI a vyšetrujem záhadné zmiznutia a opätovné objavenia sa vašich maskotov."
Riaditeľ vytreštil oči, posadil sa a zalapal po dychu.
„FBI? Prečo sa o choroby našich maskotov zaujíma federálna polícia?"
„Povedzme že celkom neveríme tej vašej báchorke o chorobe, nakoľko vieme o tom, že určíte mate na dane miesta a za daných ľudí náhradníkov, inak to proste nejde. Ak by bol Mickey v skutočnosti pod maskou len jeden človek, o nejaký čas by mu asi preskočilo a začal by zrejme strieľať deti. Preto toto vyšetrovanie. Chceme vedieť, prečo ste nepostavili za Mickeyho náhradníkov alebo inak nezabezpečili jeho prítomnosť. Jeho a ďalších maskotov, pretože ako mi je známe, nebol jediny, kto z maskotov v priebehu rokov zmizol a potom sa znova objavil.. Predpokladám že môžem počítať s vašou všemožnou pomocou."
Riaditeľ sa ešte počas môjho preslovu spamätal, posadil sa priamo proti mne, ruky spojil do striešky a teraz už celkom pokojne povedal:
„Ale samozrejme, agent Kirk, nemáme čo skrývať." odpovedal s úsmevom
„To iste nemáte, pán riaditeľ" povedal som a postavil som sa zo stoličky, čím som dal jasne najavo, že odchádzam. Riaditeľ vstal tiež, upravil si sako a zapol si ho na jeden gombík.
„Ďakujem, nemusíte sa unúvať, von trafím aj sám." Otocil som sa, prešiel som ku dverám, stlačil som kľučku, prešiel som okolo ešte stále červenej, udýchanej a značne neupravenej sekretárky, ktorá sa snažila tváriť, že vlastne vôbec neexistuje, že hmota vypĺňajúca priestor tvaru sexi blondíny sa tu ocitla len čisto náhodou a opustil som budovu.

Znova som zašiel do motela, sadol som si za stôl, otvoril som Disneyovský chorobopis, prešiel som si približné dátumy zmiznutí a následných znovuobjavení maskotov, všetko som si spísal do tabuľky a na druhy deň ráno som opäť zašiel do kancelárie riaditeľstva Disneylandu. Tentoraz bola sekretárka tam, kde mala byť, teda za svojím stolom a nie na šéfových kolenách a tak som ani nepotreboval vojsť dnu.

Keď ma zbadala, nahrnul sa jej do tvare rumenec, takže bola červená ako zástava Sovietskeho zväzu a hľadela všade inde, len nie na mňa. Posunul som jej teda papier so zoznamom maskotov, o ktorych som sa zaujímal s tým, že chcem ich mená a adresy. Usadil som sa do kresla naproti stolu a čakal som, kým mi sekretárka nepripraví všetko potrebné, vzal som si svoj papier spoločne s tými, čo mi dala ona a odišiel som obchádzať jednotlivých zamestnancov. Už na prvý pohľad bolo jasne, že všetci do jedného bývajú v areáli Disneylandu v časti, ktorá nie je prístupná návštevníkom.

Ak sa pýtate, prečo to bolo také kryštálovo jasné, tak to bude tým, že asi nikde inde v Štátoch nenájdete ulicu Siedmych trpaslíkov.

Keď som prišiel na miesto, nebol problém určiť, kto kde býva, pretože pred každým domom stala miesto klasickej poštovej schránky postavička držiaca na vystretej ruke schránku a tak mi len stačilo si vybrať, kto mi bol najsympatickejší a zaklopať na dvere toho-ktorého domu. Ako prvé mi prišli pod ruku Donaldove dvere, takže som najskôr zaklopal na ne. Otvoril mi chlapík, asi okolo tridsiatky, čierne krátke vlasy nagélované podľa najnovšej módy a jeho modré oči sa na mňa smiali spolu s dvoma radmi zubov v kŕči, ktorý Európania volajú Americky úsmev na dva prsty. Konečne som pochopil, čo je na tom také strašné.
„Dobrý deň, som agent Ki..." začal som, no nebolo mi dopriate dokončiť
„Ach dobrý deň agent Kirk, poďte ďalej, riaditeľ nám povedal, že s nami asi budete chcieť hovoriť."
Hmm, chlapík je informovaný a riaditeľ ma u mňa jedno malé bezvýznamné plus. Ešte par takýchto príjemných prekvapení a možno zabudnem na to, ako sme sa prvý krát stretli. Vošiel som teda dnu do domu, zavrel som za sebou dvere a nasledoval som svojho hostiteľa do obývačky zariadenej podľa najnovších trendov nábytkom z ocele, skla s pravej koze. Usadil som sa do koženého kresla, ktoré mi ponúkol "Donald" , sám sa usadil oproti mne a stále sa na mňa usmieval. Zrazu vystrelil z kresla, akoby si sadol na žeravé uhlie a bežal k baru maskovanom ako úplne obyčajná stena.
„Dáte si niečo, agent Kirk? Niečo alkoholické, napríklad brandy, whisky, vodku..."
„Nie ďakujem, v službe nepijem. Čistá voda úplne postačí."

„Ako si prajete" povedal a odtancoval do podobne moderne zariadenej kuchyne. Keď sa prihnal naspat a staval predomňa na stolík pohár s vodou, všimol som si, že na brušku ukazováka pravej ruky ma vytetovane štyri bodky, zasadene do vrcholov imaginárneho štvorca, ktore od seba delia štyri čiary rozbiehajúce sa z jedného bodu na štyri rôzne strany, takže tvoria miniatúrny kríž.

„Zaujímavé tetovanie, pán Morris. Ako ste k nemu prišli?"
Simon Morris sa pozrel, kam ukazujem prstom, letmo preletel pohľadom svoje tetovanie a nevzrušene odpovedal:
„Ach myslite toto? Neviem, jedného dna ráno som si to po strašnej opici našiel na sebe, netuším ako sa to tam dostalo."
„Nebude vám vadiť, ak si to odfotím, však?" spýtal som sa a nečakajúc na odpoveď som vytiahol svoj fotoaparát a pritiahol som si jeho ruku k sebe aby sa mi pohodlnejšie fotilo.
„Len si poslúžte, viem, že ak by som odmietol, tak zajtra ste tu so súdnym príkazom, takto vám aspoň ušetrím námahu a sebe nepríjemnosti." povedal úplne nevzrušene, volnou rukou si vložil do úst cigaretu a zapálil si.
Odfotil som si teda čo som potreboval, z rôznych uhlov, pomocou rôznych filtrov a ruku som úctivo zase vrátil naspat pôvodnému majiteľovi, ktorý medzitým pokojne fajčil a pozoroval násilie, ktore som na jeho ruke páchal.
„Ďakujem vám aj vašej ruke za spoluprácu, už zase ju môžete slobodne využívať podľa potreby."
„Ďakujem, agent Kirk, je od vás veľmi láskavé že ste mi ruku tak promptne vrátili." uškrnul sa Morris.
Hmm, má zmysel pre humor, jedna nula preňho. Ale strašné nerád prehrávam, preto treba vyrovnať skóre.
„Pán Morris, dúfam že podobne ochotne ako spolupracovala vaša ruka budete spolupracovať aj vy a poviete mi, kde ste sa nachádzali v čase, keď ste absentovali vo svojej práci." Spýtal som sa, pohodlne som sa oprel a diktafón som položil na stôl pred Morrisa.
„No to viete, robenie maskota je veľmi náročná práca, teda ani nie tak fyzicky, ako psychicky." začal objasňovať Morris. „Keď som nastupoval, netušil som že to môže byť niekedy také náročné, ale časom, keď to robíte už nejaký ten rok, proste potrebujete z času na čas vypnúť. Proste som si vzal svoje úspory a odišiel som na dovolenku do Tichomoria."
„A to len tak? Bez vysvetlenia?"
„Hej, len tak. Keby som bol povedal, čo zamýšľam, tak by som nešiel nikam a bol by som tu zatvorený aj naďalej. Takto som aspoň videl pekný kus sveta, kým ma nevysnorili."
„Kto vás vysnoril?" zaujímalo ma teraz celkom úprimne.
„Ľudia tu z parku, netušili by ste aké ma riaditeľ dlhé prsty. Pred nim sa dá schovať maximálne tak v Pakistanských horách, ale aj to len na obmedzenú dobu, pretože po tom, ako obráti planétu naruby, tak pôjde hľadať do Pakistanu."
„Aha, teda naspäť vás priviedli zamestnanci parku, je tak?"
„Dá sa to tak povedať" povedal Morris s jasne badateľnou iróniou v hlase.
„Ako to myslite, pán Morris?"
„Tak ako hovorím. Nikdy predtým som ich tu nevidel, ale ak ich poslal riaditeľ, potom sú asi zamestnancami parku. "
„Ďakujem vám pán Morris, to je všetko. Teda aspoň na dnes, nevylučujem, že sa ešte uvidíme." povedal som a postavil som sa na odchod.
„Budem sa tešiť na ďalšiu spoluprácu s vami, veľmi dobre som si pokecal." znova zaironizoval Morris a postavil sa tiež, aby ma odprevadil k dverám.

Podobným spôsobom som vypočul všetkých ďalších, ktorí boli na zozname záhadne zmiznuvších a ešte záhadnejšie sa objavších maskotov Disneylandu. Ich výhovorky boli rôzne, od dovolenky, cez návštevu zubára a rodiny až po snahu o jej založenie. Vyskytol sa dokonca prípad, kedy bolo potvrdene, že dotyčný sa o to aj naozaj pokúsil. V bodreli v Las Vegas sa pokúšal zbaliť striptérku a oženiť sa s ňou v jednej z miestnych kaplniek. Škoda len že to manželstvo malo platnosť len 24 hodín, mohlo to byt celkom zaujímavé.

Pripravil som sa teda na posledný nudný výsluch, ktorý však mal predsa len byt niečím výnimočný - šiel som k Minnie, jedinej z "partie" ktorá sa ešte nikdy záhadne nestratila. Zazvonil som teda a čakal som kým mi niekto príde otvoriť. Keď nikto neprichádzal, zazvonil som znova a malo to rovnaký účinok, ako keby som piskol do ucha hluchému. Dvere stále zostavali zatvorene a tak som začal obchádzať dom a zisťovať, čo sa stalo. Nazeral som do každého jedného okna okolo ktorého som prešiel až som obišiel cely dom a po Minnie nikde ani stopy. Vŕtalo mi to v hlave a tak som sa rozhodol vstúpiť dnu zadným vchodom, ten väčšinou nikto nezamyká. Mal som šťastie, bol otvorený a ja som sa cez kuchyňu pomaly a potichu vkradol dnu. Neviem prečo som to spravil, no vytiahol a odistil som svoju zbraň, pre každý prípad. Po schodoch som vyšiel na poschodie a nazrel som do spalne, keď som odrazu v jednej miestnosti začul buchot a nejaké divne zvuky. Prebehol som teda vzdialenosť medzi mnou a dverami a zistil som z esu zavreté. Mohol som si vybrať - odstreliť zámok alebo dvere vyraziť. Nebolo čo riešiť a onedlho už dvere leteli aj s pántmi, ako som ich vykopol.

Vnútri som uvidel zo stropu na šnúre od prádla visieť akúsi ženu, ktorú som rýchlo zvesil a skontroloval som či jej bije srdce a či dýcha. Prišiel som včas, nemala zlomený väz a okrem toho, že bola v bezvedomí bola v poriadku. No, vedel by som si predstaviť aj lepšie zoznámenie sa s Minnie ako prekazenie jej pokusu o samovraždu. Zavolal som teda záchranárov a o par minút som ju už nakladal do sanitky, ktorá ju odviezla do nemocnice na vyšetrenia. Hľadel som za vzďaľujúcou sa sanitkou a v hlave mi vírila otázka, prečo sa pokúsila o samovraždu spoločne s tisícom ďalších ktore vyvstávali v priebehu prípadu.

Na dnes už behania a výsluchov stačilo, vrátim sa späť do motela a tam si v kľude všetko prejdem. Ako som sa rozhodol, tak som spravil a onedlho už v zámku dverí môjho apartmánu zahrkotali kľúče ako som odomykal. Dvere za mnou sa zabuchli, veci som hodil na stôl a zvalil som sa vyčerpaný na posteľ. To bol dneska ale deň. Štyri výsluchy a jeden zmarený pokus o samovraždu. Chvíľu som ešte ležal bezvládne na posteli, potom som sa rozhýbal a usadil som sa za stôl, kde som okolo seba rozložil všetky svoje poznámky a fotografie a začal som si ich usporadúvať podľa súvislostí, ktore sa mi vynárali v hlave. Fotografie tetovaní na jednu stranu, kazety s výsluchmi jednotlivých maskotov, osobne poznámky, proste bolo toho nechutne množstvo a ešte nechutnejšie množstvo toho bude keď prepíšem na papier všetky zvukove záznamy výsluchov.

Keď som skončil s prepisovaním a ďalšími papierovačkami, siahol som do tašky, ktorú som priniesol so sebou pri svojom príchode a ktorá v zápale upratovania opustila stôl a za súčastného pôsobenia sily, ktorá ju razantne strčila po stole, zotrvačnej sily, ktorá ju posúvala aj keď sa už doska stola minula a nebolo ju po čom posúvať a a gravitačnej sily, ktorá zariadila aby sa taška neposúvala donekonečna a po obehnutí planéty sa ku mne nevrátila z druhej strany stola ale ju stiahla k zemi asi o dve metre, tak presne z tejto tašky, ktorá ležala o dva metre ďalej oproti pôvodnému miestu som vytiahol papierové vrecko s veľkým žltým M, otvoril som ho, vytiahol som na stôl všelijaké tégliky, krabičky, a neviem čo všetko ešte a pustil som sa do hostiny, ktorú pre mňa zariadil McDonald. Keď som dokonal dielo skazy na tom, čo sa ešte pred okamihom dalo označiť za vrecko plné jedla a čo sa teraz označovalo pojmom vrecko plné odpadu, zhrnul som všetko do odpadkového koša a pritiahol som si pred seba fotografie tetovaní všetkých štyroch vypočúvaných.

Je to zvláštne, no všetci štyria svorne tvrdili, že si nepamätajú na to, ako sa tetovania na ich prsty dostali a že sa všetci štyria svorne vyhovorili na opicu a okno z alkoholu. Zvláštne však bolo to, že všetci mali tetovanie na tom istom mieste, presne tej istej veľkosti, no tetovania neboli presne rovnaké, líšili sa v podobe čiar, ktore tvorili kríž a ktore oddeľovali jeden vrchol imaginárneho štvorca od ostatných. Pri Donaldovi to boli len obyčajné rovne čiary, pri Daisy to boli tiež rovne čiary, no boli len vybodkovane, neboli plne ako pri Donaldovi, u Mickeyho to bola vlnovka a u Goofyho zúbkovaná čiara, občas nazývaná aj cik-cak. Zvláštne, akoby sa dali tetovať spolu, no nemohli sa dohodnúť na tom, ako by malo tetovanie vyzerať a tak sa nechal každý potetovať po svojom. Alebo sa spoločne dohodli na istom spoločnom základe a rôzne čiary boli rozlišovacím znakom členov skupiny. Teórií bolo mnoho a ja som mal za úlohu prísť na to, ktorá z nich je správna. Pozrel som na hodinky, ktore ukazovali čas 23:22 .

Nateraz dám konšpiračným teóriám pokoj a pôjdem sa poriadne vyspať, zajtra ma čaká náročná úloha - pozorovať maskotov cely deň pri ich práci a zaznamenať každý ich pohyb, každý ich nádych, všetko čo spravia a potom to znova rozanalyzovať nad papierom a s perom v ruke. Netešil som sa že sa vlastne budem hrať na voyera a dokonca celkom dobrovoľne a ešte k tomu aj (skoro) legálne, no bola to moja práca. Nie, zajtra nebudem sledovať všetkých tých grázlov, vyberiem si len jedného a na toho sa zavesím a budem za ním chodiť celý deň ako tieň. Znova si to ako prvý odskákal Donald, ani poriadne neviem prečo. Stihol som medzičasom odbehnúť aj do nemocnice a popýtať sa na Minnie, ako je na tom a kedy s ňou budem môcť hovoriť. Doktori mi povedali že najskôr to bude možné o týždeň a toto mi povedali v deň, keď sa pokúsila o samovraždu. Po tom ako dokončím sledovačky maskotov sa pôjdem za ňou pozrieť, ako sa jej vodí.

Ráno som sa teda priplichtil do parku spoločne s prvými návštevníkmi a celý deň som nespustil z Donalda oči. Musím uznať, že mne by z jeho práce preskočilo už po prvom dni. Neustále mávanie, fotenie, natešené nadskakovanie vždy keď za ním prišlo nejaké dieťa, nosenie detí na rukách ... Proste práca, z ktorej by ma po prvom dni trafil šľak. Nikdy som nemal rád prácu s deťmi, no deti ako také som rád mal, no takémuto niečomu som neholdoval. Zistil som, že Donald sa celý deň ukazoval na verejnosti a že nič podozrivé nepraktikoval, teda minimálne dnes nie. Podobné výsledky som mal aj pri tieňovaní ostatných troch „podozrivých". V piaty deň od mojej návštevy v nemocnici som sa tam vybral opäť, tentoraz vyzbrojený čokoládou, aby som pôsobil lepším dojmom, aj keď neviem, aký dojem môže na vás spraviť niekto, kto vás odreže zo slučky, ktorú ste si sami uplietli, pripravili, natiahli okolo krku a utiahli. Niečo mi hovorilo, že ma možno nebude vidieť rada a že ani čokoláda to nezachráni. Nemal som však na výber, vypočuť som ju musel a po tom, o čo sa pokúsila dvojnásobne.

Keď som prišiel do nemocnice, na informáciách mi povedali, že ešte stále môže byť pod sedatívami, aj keď jej ich vysadili už včera na obed. Informátorka mi nadiktovala poschodie a číslo izby a ja som pomaly ale isto začal vystupovať po schodoch hore, na najvyššie poschodie budovy, kde bolo umiestnené psychiatrické oddelenie. Cestou po schodoch som rozmýšľal, prečo je takéto oddelenie úplne hore, keď by malo byť na prízemí, veď čo ak nejaký blázon odrazu nadobudne predstavu že je holub, vyskočí z okna a uletí preč? V duchu som sa usmial. To by muselo byť naozaj silné presvedčenie aby ho dokázalo udržať vo vzduchu aj bez krídiel a peria. Každopádne, psychiatria na najvyššom poschodí tridsať metrov vysokej budovy nie je zrovna najlepší nápad. Je síce pravda, že je ľahko strážitelná a ľahko sa obmedzuje pohyb návštevníkov a pacientov a je tam kľud, no tu asi výhody končia.

Vyšiel som posledných pár schodov, ktoré ma delili od psychiatrického oddelenia, strážnej gorile som ukázal odznak a šiel som ďalej, ani som nečakal, kedy mi dá povolenie. Našiel som izbu, ktorú som mal na lístku, otvoril som dvere a vošiel som. Vnútri ležala na posteli mladá žena mohla mať tak 25-30 rokov, vlasy zostrihnuté tesne pod tvár mala odfarbené na bielo, plné pery niečo šomrali zo spánku a pekne klenutý hrudník sa jej pravidelne dvíhal ako hlboko vydychovala. Dvere za mnou síce zaklapli potichu, no nie natoľko potichu aby som ju svojím príchodom neprebudil. Strhla sa, prudko sa obzrela smerom ku dverám, šedé oči vystrašene hľadiac na mňa a onedlho na to začala jačať a zmietať sa na posteli. Keď som prišiel bližšie, uvidel som, že je k posteli pripútaná mäkkými koženými putami.
„Ak prestanete vrieskať ako siréna, tak vám možno aj poviem dôvod svojej návštevy a zistíte, že som vám neprišiel ublížiť, ale pomôcť." povedal som potichu.
Nastalo ohlušujúce ticho, ktoré nakoniec prerušila ona:
„Kto ste a čo odo mňa chcete?" spýtala sa dychtivo.
„No vidíte, takto je to omnoho lepšie. Som agent Max Kirk a som z FBI. Prišiel som vám len položiť niekoľko otázok, sľubujem, že sa nemáte čoho obávať" povedal som a ako som hovoril, vytiahol som z vrecka odznak agenta FBI ako potvrdenie svojich slov o tom, kto som, odkiaľ som a čo chcem.
Keď uvidela odznak, ukľudnila sa a znova si pokojne ľahla. Prisunul som si k jej posteli stoličku, vytiahol som z vrecka diktafón a skôr ako som začal klásť otázky, uvoľnil som remene na jej rukách.
„Prečo to robíte?" spýtala sa keď som uvoľňoval druhý remeň.
„Nerád vypočúvam ľudí pripútaných k posteli remeňmi. Vám to čo som spravil vadí?" spýtal som sa začudovane.
„Nie, práve naopak, som rada, no nečakala som to." priznala sa a šúchala si zápästia.
„Môžeme teda začať?" spýtal som sa a usadil som sa na stoličku.
„Kľudne sa môžete začať pýtať, ak budem vedieť odpovedať, rada tak urobím. Mimochodom, nemáte niečo na pitie? Som smädná, izbový servis v tomto hoteli nestojí za nič."
„Čisto náhodou mám pri sebe jedno celé menu z McDonalda, ak ste aj hladná, môže byť vaše."
„A aké menu máte na mysli?" spýtala sa naoko bez záujmu no nepochyboval som o tom, že by zjedla čokoľvek, čo je z McDonaldu, nakoľko nemocničná strava svojou chuťou, konzistenciou aj farbou v drvivej väčšine prípadov pripomína hovno. Nie že by som mal niekedy tú česť a ochutnal by som jedno, no napriek tomu si dokážem predstaviť, ako musí chutiť.
„Cheesburger s dvojitým syrom, hranolky a cola, spolu s hračkou z filmu Doba ľadová 2. Nedáte si?" spýtal som sa a vytiahol som papierové vrecko z tašky, otvoril som ho a von sa vyhrnula vôňa, z ktorej by začal slintať aj zarytý vegetarián. Odpoveď som vedel už dopredu.
„Ak vám to nebude vadiť, dala by som si" povedala s nevinným výrazom na tvári a začala na mňa hádzať nevinné očká.
„Nech sa páči, len sa ponúknite" povedal som a podal som jej vrecko.
Hladne sa naň vrhla a ako sa ládovala tými pochúťkami, mala na tvári slastný výraz.
„Mmochodom, zbudl sm s vm pďkvť"... huhlala s plnými ústami, prehltla a pokračovala „ ... že ste ma pustil z postele" . „Pardon" ospravedlňovala sa.
Odbavil som to mávnutím ruky.
„A teraz by sme mohli prejsť k tomu, prečo som sem prišiel." povedal som keď dojedla.
„Som jedno veľké ucho." usalašila sa na posteli a čakala čo sa bude diať. Zapol som diktafón a začal som sa pýtať
„Ako sa voláte?"
„Sandra Caine"
Meno som už samozrejme vedel, mala to byť kontrolná otázka, či nebude klamať hneď od začiatku.
„Vyšetrujem záhadné zmiznutia a znovuobjavenia vašich kolegov maskotov v Disneylande. Neviete o tom nič bližšie?"
Už ako som sa pýtal, videl som ako sa zmenil jej výraz tváre. Z pohodového uvoľnenia do kŕču hrôzy. Chvíľu bolo ticho a potom povedala
„Nie, neviem o tom nič bližšie."
Neveril som jej.
„Ste si naozaj istá, že nechcete svoju výpoveď zmeniť, slečna Caine? Krivá výpoveď je totiž trestná a trestaná."
Znova nastalo ticho po ktorom povedala:
„Dobre teda, za to že ste ma pustil z postele a priniesol mi ten cheesburger vám to poviem."
Hmm, človek by ani netušil, aký vzácny taký cheesburger dokáže byť.
„Práca maskota v Disneylande nie je taká, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Nie že by bola nejako fyzicky náročná, to nie, ale tu nejde o fyzickú záťaž, ide o psychickú záťaž. Na jednej strane sa nejako nenarobíte, na druhej strane vám môže veľmi rýchlo z tejto práce preskočiť. A presne to sa stalo aj ľuďom, ktorí sa skrývajú pod maskami Mickeyho, Donalda, Daisy a Goofyho. Oni štyria sú najpopulárnejšie postavičky všetkých príbehov o Mickey Mouseovi, no s popularitou prichádza aj pozornosť okolia a s pozornosťou okolia aj psychický tlak. A ak sa s ním nedokážete vyrovnať, alebo máte slabú a neodolnú psychiku, potom vás to položí. Mickey sa zrútil ako prvý, následne po ňom Donald, Goofy a Daisy. Celé mesiace boli na psychiatrickej liečebni, odkiaľ sa vracali šťastní, no po pár rokoch sa Mickey opäť zrútil a bolo to ešte horšie ako predtým. Postupne začali u nich paranoidné stavy, kedy mali pocit, že ich neustále niekto sleduje, čo je pri práci maskota celkom bežné, najmä v pracovnej dobe. No nezostalo len pri tomto, objavili sa u nich aj schizofrenické sklony, kedy sa celé hodiny pod maskami rozprávali s ich vnútornými hlasmi. Trvalo dlho, kým sme na to prišli a tak nasledovali ďalšie dlhodobé výpadky na ich postoch."
„Prečo ich potom park nenahradil, keď ste vedeli, že budú dlhodobo preč?" spýtal som sa nechápavo.
„Park nechcel riskovať, že za ten čas sa zbláznia ďalší ľudia, takto to bolo jednoduchšie a ekonomickejšie, aj keď nám hrozili žaloby od nespokojnej verejnosti. Bolo by jednoduchšie a hlavne podstatne lacnejšie zaplatiť právnikov a odškodné ako zamestnať ďalšiu osobu, ktorá by sa zbláznila a potom jej platiť liečenie na psychiatrii. A tiež park takto neriskoval, že všetko presiakne na verejnosť. Viete si predstaviť, čo by to bolo za škandál, však?."
„Áno, celkom živo si to dokážem predstaviť. Zrejme by to znamenalo koniec parku ako takého." povedal som s pohľadom upretým do prázdna.
Naraz som sa prebral a položil som riaditeľovi otázku, ktorá ma žrala už veľmi dlho, no vždy som na ňu zabudol.
„Pán riaditeľ, poslali ma sem po tom, ako sa v médiách objavila správa, že Mickey znova absentuje. kedy sa stihol vrátiť?"
„Hmm, asi týždeň dozadu? Áno, je to tak, týždeň." odpovedal riaditeľ.
„Ďakujem, to je všetko" povedal som zamyslene a odišiel som.
* * *
Na druhý deň ráno som vrazil k riaditeľovi Disneylandu keď park ešte nebol otvorený. Dvere do jeho kancelárie bolo možné otvoriť prudšie už len keby som ich vykopol. Sekretárka samozrejme nebola za stolom, ale sedela a vzdychala riaditeľovi na kolenách. Keď sa rozleteli dvere, sekretárka zvrieskla, spadla z riaditeľa, ten sa narýchlo pokúšal zakryť a protestovať, no keď videl, kto je vo dverách, tak to vzdal a do toho všetko som sa pohoršene ozval ja: „Kurňa prestaňte tu súložiť, cítim sa akoby som vstúpil do králikárne." Sekretárka promptne zmizla z miestnosti a ako vybiehala von, niečo jej vypadlo. Zohol som sa teda pre to a uvedomil som si, že to nie sú gumy do praku, ale najmodernejšie tangá, posledný výkrik módy. No ale na môj dušu, keby neviem, kde sa to tam vzalo, tak to tak aj použijem. Natiahol som ich teda podobne ako gumy na praku medzi natiahnutý ukazovák a prostredník ľavej ruky, pravou rukou som ich natiahol ako som len mohol a vystrelil som ich po utekajúcej sekretárke spoločne s tým, ako som po nej zakričal :
„Toto si vezmite, časy gumipušiek sú už za mnou."
Ako vystrelili z mojich prstov, pekne to zasvišťalo, trafili dievča do pravého pleca a padli na zem bez toho, aby si ich všimla a len sa ďalej snažila zmiznúť z dohľadu. Nakoniec sa jej to podarilo, čo znamenalo asi toľko, že sranda skončila a ide sa pracovať. Zatresol som teda dvere a zoširoka som sa usmial na riaditeľa. Roztiahol som ruky akoby som ho chcel objať a zvolal som: „Pripravený? Hneď sa vám venujem!"

Riaditeľ na mňa neveriacky zazeral neprítomným pohľadom. „Vy nemôžete byť normálny, človeče." dostal zo seba nakoniec.

Možno mal pravdu, niekedy som si tak skutočne pripadal. Ako niekto nenormálny. Ale jemu to na nos vešať teda nebudem. Miesto toho som prešiel ku stolu, pohodlne som sa rozvalil na stoličke oproti nemu.

„Viete, možno máte pravdu." priznal som tentoraz vážne. „No nemyslím, že je o niečo normálnejšie poslať svojich maskotov na psychiatriu a potom to zakrývať pred celým svetom ako ich útek. Viete o tom, že vás môžem zatknúť za marenie federálneho vyšetrovania?" prestal som sa rozvaľovať a sadol som si ako slušný človek. Keď sa niekomu chcete vyhrážať zavretím, je lepšie sedieť rovno. Nikdy neviete, ako daná osoba na vaše drísty zareaguje a či sa vám nepokúsi odstreliť napríklad hlavu, alebo inú časť tela. Riaditeľ však žiadne podobné sklony neprejavil, čo je škoda a preto som sa znova začal pohupovať na zadných nohách stoličky dopredu a dozadu. „Vaše mlčanie teda beriem ako tichý súhlas. To viete, falšovanie teraz už úradných listín, krivá, alebo skôr aby som bol presný nepravdivá výpoveď, toto všetko vám pridá v konečnom súčte trestov. Myslím, že nakoniec za takéto blbosti dostanete aj doživotie." povedal som so slastným pohľadom upretým niekam do prázdna.
„Dobre, pochopil som..." zakričal značne spotený a poblednutý riaditeľ. Na svojom komunikátore, ktorý mal na stole stlačil nejaké tlačítko, prehodil s ním dve-tri vety po španielsky a položil. Onedlho sa ozvalo zaklopanie na dvere a dnu vstúpil mohutný hispánec, s čiernymi dlhými vlasmi stiahnutými do chvosta a úzkymi fúzikmi nad hornou perou. Aby mohol vojsť, musel sa zohnúť, pretože s jeho výškou a mohutnou postavou mohol robiť celkom pohodlne dvere. Keď sa znova napriamil, švy na jeho šedom obleku bolestne zavŕzgali. Svojou obrovskou tlapou položil na stôl hnedý kožený kufrík a odkráčal naspäť odkiaľ prišiel. Keď sa dvere znova zavreli, riaditeľ posunul kufrík smerom ku mne, ja som si ho vzal a postavil som ho vedľa svojej stoličky. Riaditeľ napodiv nič nenamietal, len bol aj naďalej bledý ako stena. Rozhodol som sa, že nebudem predlžovať jeho trápenie a pôjdem si v pokoji preštudovať obsah kufríka. „Ďakujem vám za nový študijný materiál, pán riaditeľ, myslím, že si ho vezmem do hotelovej izby a preštudujem si ho." vstal som, vzal som si kufrík a onedlho som už ležal na posteli vo svojej izbe zahrabaný v lekárskych posudkoch, výsledkoch vyšetrení, diagnózach a diagramoch, spolu s rôznymi obrázkami, ktorým som síce absolútne nerozumel, ale pridávali tomu všetkému na efektnosti a estetickosti.

Asi okolo druhej som zahodil všetky papiere za seba a šiel som navštíviť Sandru. Cestou som sa zastavil v McDonalde a kúpil som jedno menu s cheeseburgerom, nech má dievča radosť. Keď som sa o nej v prízemí nemocnice znova preventívne informoval, zistil som že k žiadnej zmene ani k presunu nedošlo a že je stále na najvrchnejšom poschodí budovy. Keď som vošiel, otočila pohľad k dverám a rozžiarila sa.

Tentoraz už nebola pripútaná k posteli, ale čítala si knihu, ktorú vzala netuším odkiaľ. Namiesto pozdravu som zdvihol pred seba vrecko s jedlom a ona radostne zatlieskala. Keď znova všetko z vrecka zmizlo, začal som sa jej vypytovať, ako sa zmenilo správanie ďalších maskotov po tom, ako sa vrátili z liečení a aké bolo predtým. Dlho hovorila o tom, čo ktorý maskot robil a podrobne opisovala ich správanie, takže sa môj diktafón veselo plnil informáciami. Keď som odchádzal, mala v tvári smutný psí výraz, čo ma prinútilo sľúbiť jej, že zajtra sa znova zastavím. Cestou domov som si v hlave preberal všetko čo povedala a vyšlo mi z toho jediné - znova sa budem celé dni vláčiť za maskotmi ako ich tieň a porovnávať správanie, ktoré opísala Sandra s ich súčastným. Tentoraz si však ako prvého vezmem na mušku Mickeyho.

V to ráno, ako som mal začať sledovačku Mickeyho Mousea svitlo oblačné, nebo bolo pokryté sivými oceľovými mrakmi a lialo ako z krhly. Vyšiel som teda do tohto psieho počasia a myslel som si, že horšie to už nebude. Pekelne som sa sekol. Po príchode do parku som si to namieril k Mickeyho domu. Podľa jeho denného rozvrhu mal nástup do práce asi o pol hodinku a tak mi zostávalo len vyčkať. A naozaj, o pár minút vyšiel z domu a štrádoval si to ku kostymérni. No keď som už odchádzal ako Mickeyho tieň, z vedľajšieho domu sa ozvalo vysoké, prenikavé pískanie a rana ako z dela. Tlaková vlna vyrazila okná s takou silou, že mňa aj Mickeyho zrazila z nôh. Keď som sa pozbieral, videl som ako horí celý dom, keď sa ozval aj druhý výbuch, ktorý zdemoloval druhé poschodie, na čo sa celá budova s rachotom a praskotom zrútila. Chcel som vbehnúť do horiacich trosiek a hľadať ľudí, telá ktoré tam mohli niekde byť, no keď som vyrazil k domu, potkol som sa o nejakú vec, ktorej zo spodku trčala dlhá drevená tyč. Zdvihol som to a náhle som vedel, že v dome nikto nie je. Bola to totiž schránka spred domu, kde bývala Minnie.

V ten deň som síce návštevu v nemocnici neplánoval, no okolnosti ma k tomu prinútili. Keď som ta dorazil so zvyčajným McDonaldovským menu, Minnie spala. Sadol som si teda do kresla a čítal som noviny. Nečítal som dlho, keď sa zobudila, podoprela si hlavu rukou a sledovala ma.
„Čakáte dlho?" spýtala sa.
„Ani nie, dúfam že som vás nezobudil." odpovedal som bez toho aby som prestal listovať v novinách.
„Vy nie, no vôňa syra áno." usmiala sa.
Podal som jej teda jedlo a ako otvárala vrecko, spýtala sa.
„Čo vás privádza? Na dnes sme predsa nemali dohodnuté stretnutie."
„Privádzajú ma veľmi znepokojujúce udalosti, alebo skôr udalosť, ktorej som bol dnes ráno svedkom."
„A to?" spýtala sa a zahryzla sa do cheesburgera.
„Niekto vám vyhodil do vzduchu dom, slečna Caine. Alebo aby som bol presný tak niekto dnes ráno zrovnal váš dom so zemou."
Správa ju šokovala tak, že takmer zabudla dýchať. Šokovane na mňa pozrela a spýtala sa ako keby nerozumela.
„Niekto čo?" takmer zvrieskla.
„Niekto dnes ráno zrovnal váš dom so zemou." odpovedal som, poskladal a odložil som noviny a pozrel som sa na Sandru. Bola biela ako stena.
„A-ako? Kto? Prečo?" spýtala sa neveriacky.
„Myslel som si, že odpoveď na prečo mi dáte vy. Nie je niekto, komu ležíte v žalúdku?"
„A viete, že aj áno?" zamyslela sa. „Je tu hneď niekoľko ľudí ktorí by ma radi videli pod zemou. "
„A kto sú tí ľudia?" spýtal som sa a vytiahol som zápisník, aby som si mohol zapisovať mená gaunerov, ktorí by radi videli moju korunnú svedkyňu mŕtvu.
„To nebudete potrebovať, agent Kirk. Všetkých predpokladám, dôverne poznáte. Ide o zvyšných maskotov parku, alebo ak chcete sú to Mickey, Goofy, Donald a Daisy".
„A prečo by sa vás pokúšali zabiť?"
„Možno preto, aby sa zbavili človeka, ktorý o nich vie toľko ako ja?"
Odložil som blok ako mi odporúčala. Mala pravdu, nepotrebujem ho.
„Môžete byť konkrétnejšia? Čo všetko o nich viete?"
Zamyslene prežúvala a tesne po tom, ako prehltla a tesne predtým, ako sa znova zahryzla do burgera sa spýtala: „Máte tu diktafón?"
„Mám. Budem ho potrebovať?"
Prikývla. S plnými ústami sa predsa nerozpráva. Slušne vychované dievča, aspoň doteraz pôsobí takým dojmom. Siahol som teda do vrecka a na operadlo kresla som položil malú čiernu krabičku. Počkal som až dojedla a začal som klásť otázky, na ktoré Sandra siahodlho odpovedala a lovila v pamäti všetky detaily a aj zdanlivé blbosti, na ktoré si len spomenula. Hovorili sme spolu tak dlho, až som začal mať obavy, že budem nútený meniť pamäťovú kartu, no nestalo sa tak. Skôr, ako diktafón zapípal aby oznámil nedostatok volného priestoru sa náš rozhovor skončil. Zdvihol som sa na odchod a na moje prekvapenie sa Sandra zdvihla tiež.
„Kam idete?" spýtal som sa zarazene, keď som videl, ako si zo skrine berie tašku a hádže do nej veci, ktoré tu mala so sebou.
„Balím sa, dnes ma totiž majú prepustiť domov."
„A to len tak, mírnix-dírnix si môžete odísť? Nemal by ešte lekár podpísať prepúšťacie papiere?"
„Správna pripomienka." podotkla a stlačila nad posteľou zelené tlačítko. Nič sa nestalo, no onedlho vošiel do izby lekár, nasledoval krátky rozhovor v ktorom mu vysvetlila čo sa deje a ukázala mu papier podpísaný zrejme primárom oddelenia. Doktor prebehol papier očami, následne hladkým pohybom vytiahol z náprsného vrecka pero, pár krát ním cvakol, naškriabal nečitateľný podpis a odišiel tak rýchlo, že za ním jeho biely plášť len tak zavíril. Ja som to všetko zamyslene sledoval z kresla a zo zamyslenia som sa prebral, až keď ma Sandra štuchla do lakťa. Vyskočil som teda na nohy, ako správny gentleman som jej vzal tašku a spoločne sme vyšli z oddelenia a z nemocnice.
„Slečna Caine mám takú menšiu, no nie práve nepodstatnú otázku."
„Áno?" spýtala sa a prestala poskakovať po parkovisku a výskať radosťou.
„Kde budete bývať, keď váš dom zrovnali so zemou?"
„Ach tým sa trápiť nemusíte, tu na okolí je mnoho hotelov a hostelov, nebude problém zohnať ubytovanie na dobu, kým si nenájdem niečo vlastné."
„A nebude riaditeľ namietať, že ako zamestnankyňa parku a jeho maskotka máte bývať v jeho areáli?"
„Nech si namieta koľko chce, ja sa do parku nevrátim, aj keby ma ťahali buldozérom, nie je tam bezpečno." vyhlásila rezolútne.
„A kam potom chcete ísť?" spýtal som sa so záujmom.
Na tvári sa jej zjavil úsmev a nahodila nevinný výraz a veľké oči.
„Myslela som, že ste ma prišli vyzdvihnúť a že budem bývať u vás, že ma ochránite. Viete, bojím sa."
Beštia. Vie čo na chlapov platí. Ale aby som neklamal, priznám sa, že som plánoval nasťahovať si ju k sebe. Nie je múdre nechávať ženskú, ktorá je tak nebezpečne krásna a nebezpečne ohrozená pobehovať po svete. Zvlášť vtedy, ak sa ju už raz pokúsil niekto zabiť a obzvlášť vtedy, ak sa už raz o to pokúsila aj ona sama. Šťastie mi ju teda prihralo priamo samo.
„Dobre teda slečna, môžete sa zložiť u mňa, no len dovtedy, kým sa situácia s vaším bývaním nejako neporieši."
„Ďakujem vám, agent Kirk. A tú slečnu Caine si odpustite, som Sandra."
„V tom prípade som Max, Sandra."
Skvelo, už sme si potykali, teraz si ju nasťahujem k sebe na hotel, onedlho skončíme spoločne na večeri alebo si navzájom budeme pchať do krkov jazyky a nakoniec spolu skončíme v posteli. Nie že by ma to nelákalo, no pri pohľade na prstenník pravej ruky som sa radšej veľmi rýchlo ukľudnil.

Niekoľko ďalších dní som sa prehrabával v papieroch, robil som si výpisky, analyzoval som Sandrinu výpoveď zaznamenanú diktafónom, znova som sa hrabal v papieroch, znova som analyzoval to, čo som vyhrabal a aby to nebolo tak monotónne, tak som sa, prekvapujúco, zase hrabal v papieroch. Raziu u maskotov som si nemohol dovoliť, bol som tu ako súkromná osoba a už teraz som riskoval šialené problémy, nakoľko som viedol vyšetrovanie mimo služby. Do úvahy teda prichádzala jediná možnosť a to prezrieť domy v čase, keď maskoti nie sú doma, čo nebol až taký problém. Dal som si na tom záležať a tak mi to trvalo 4 dni, čo dom, to deň, no aj napriek mojej dôkladnosti som nenašiel nič, čo by ktoréhokoľvek z nich usvedčovalo z pokusu o Sandrinu vraždu.

Ani jeden z domov, až na jeden nemal dielňu, všetci okrem Goofyho sa ukázali ako čisto lenivé typy nebažiace po akejkoľvek kutilskej činnosti či aktivite. Vrátil som sa teda naspäť do hotelovej izby, kde hneď ako som vošiel mi niekto zakryl oči a viedol ma dnu. Naokolo bolo cítiť vôňu spáleného vosku a dokonca ani cez medzierku medzi prstami neprenikalo takmer žiadne svetlo, takže som to odhadoval na zapálené sviečky. Ruky s mojich očí sa spustili dole a ja som uvidel čo spôsobilo tú vôňu.

Bolo to nespočetné množstvo sviečok rozostavené po celej izbe, nad posteľou, na stole, na zemi, boli proste všade. Sandra vyšla spoza mňa oblečená len v ľahkej čiernej nočnej košieľke, cez ktorú bolo vidieť prakticky všetko, čo malo zostať skryté pred svetom a ja som sa len divil, ako to, že kožušinový lem spodného okraju košieľky sa nechytil od niektorej sviečky, okolo ktorej prechádzala. Za ruku ma priviedla k posteli, podala mi pohár dobre vychladeného šampusu a pripili sme si s tým, že toto je posledná noc ktorú trávi u mňa v hoteli a že zajtra už odchádza do nového domu, tak nech táto noc stojí za to. Obaja sme šampus vypili na dúšok a podomnou sa odrazu podlomili kolená a len som cítil, ako do mňa niekto strčil a ja som dopadol na mäkkú posteľ, až to zadunelo.

* * *

Prebral ma chlad, ktorý bol tak otravný, až zaliezal za nechty. Nohami som prešľapoval v niečom studenom, v niečom, čo čľapkalo keď som zdvihol a znovu spustil nohu na zem. Ruky som mal zdvihnuté nad hlavu a prikované ku stropu. Naokolo bolo šero, no nie natoľko, aby sa nedali rozoznať obrysy a tak som sa začal obzerať po tom, kde vlastne som. Kvapalina na zemi bola čierna a pomaly kvapkala z veci napravo aj naľavo od mňa. Keď som chcel zistiť, čo je to, miestnosť ožiarilo svetlo, buchla závora na dverách a dnu vošli kroky. Najskôr tlmené, jemne klopkajúce kroky, pravdepodobne mužské a hneď za nimi kroky dámskych topánok na ihličkových opätkoch a aj napriek tomu, že v miestnosti nebola celkom tma, po tom, ako sa miestnosťou rozlialo svetlo, som musel zavrieť oči, lebo ma začali neľudsky bolieť a slziť.

Po chvíli bolesť prešla a keď som konečne uvidel, čo to visí po oboch mojich stranách, premohla ma nevoľnosť a nohy mi obliali teplé zvratky. Moje vlastné. Ako policajt som už za svoju kariéru videl všeličo, ale tak zmrzačené ľudské telo, ako viselo po mojej ľavej a pravej strane som ešte nevidel a tu viseli hneď dve na tvári s výrazom, ktorý hovoril o tom, že keď zomierali, zomierali v bolestiach určite šialených.
„Ale, ale, ale, koho to tu máme? Snáď to len nie je agent Max Kirk, toho času mimo služby?" ozval sa naľavo za mojím chrbtom známy hlas ktorý sa postupne presúval až napokon zastal v mojom zornom poli riaditeľ Disneylandu.
„Agent Kirk, viete o tom, že ste hrubo porušil svoje právomoci a že ste ich vlastne... zneužil?" posledné slovo vypustil z úst takmer labužnícky. Ignoroval som ho a jemu sa to zjavne nepáčilo, nakoľko pokynul žene stojacej za ním, ktorá neváhala a nakopla ma odzadu do rozkroku razanciou profesionálnej hráčky futbalu, čo ma samozrejme zložilo a ja som ovisol na rukách ochromený bolesťou.
„Niečo som sa pýtal, agent Kirk. Komunikujte, nie ste v pozícii aby ste si mohol dovoliť ignorovať ma." povedal riaditeľ sladkým hlasom, keď sa sklonil ku mne.
„Má pravdu Max, bude lepšie, ak budeš komunikovať." ozval sa spoza mňa ďalší známy hlas, ktorého majiteľka tiež prešla dopredu a čupla si vedľa riaditeľa priamo do kaluže krvi, no jej to očividne nevadilo.
„Ty?" dostal som zo seba namáhavo.
„Ja." potvrdila samoľúbo
„Ako? Prečo?" pýtal som sa ďalej, keďže bolesť už pomaly odoznievala.
„Ako? Jednoducho." zasmiala sa. „Pokus o samovraždu bol fingovaný a o ostatné veci, ako napríklad o výbuch domu sa postarali ľudia tuto nášho pána riaditeľa. Zvyšok si už domysli. A prečo? Aj to je jednoduché, ale to ti vysvetlí riaditeľ, jemu to spraví väčšiu radosť. " zakončila svoj výstup Sandra.
„Viete agent Kirk, vlastne až vaša návšteva u nás a následné vaše vyšetrovanie nám otvorilo oči. "
„Otvorilo oči? V čom?"
„Až vďaka vášmu čmuchaniu sme si uvedomili podobnosť medzi vaším a ich správaním bezprostredne po ich návrate. Uvedomili sme si to až teraz, aj keď podozrenie tu bolo už dlhšie. No aby som to nepredlžoval, tak naši štyria priatelia sa pridali k FBI a podstúpili aj keď krátky, no o to intenzívnejší tréning a stali sa tak federálnymi agentmi."
„Ak je pravda to, čo mi tu hovoríte, potom vám FBI pôjde po krku ako žralok po holom zadku." snažil som sa o nenútený tón, no aj tak boli v mojom hlase stále badateľné stopy bolesti.
„O to by som sa neobával, mám v FBI veľmi dobré styky na najvyšších miestach." zazubil sa riaditeľ.
„Ale dosť bolo kecov, myslím, Sandra, že sme dnes prišli o štyroch maskotov a preto je treba čím skôr zaplniť voľné miesto a pán Kirk sa na to skvele hodí. Máte rád Disneyland, pán Kirk?" znova sa zubil riaditeľ.
„Priam ho milujem." odpovedal som s dôrazom na poslednom slove, ktorý dával tušiť, že ho nenávidím z hĺbky duše.
„Ale to je priam vý-bor-né" tlemil sa riaditeľ a poplieskaval ma po tvári.
„Sandra, priprav pána Kirka na nástup na jeho nový post - post Mickey Mousea." obrátil sa na moju bývalú chránenkyňu a ešte pred odchodom ma nezabudol aj on kopnúť od chrbta do rozkroku a so zadosťučinením odišiel z miestnosti. Sandra pristúpila ku mne, za vlasy zdvihla moju hlavu aby som jej hľadel do očí a láskyplne ma poplieskala po tvári.
„Tak Max, priprav sa, bude to bolieť a neteš sa, strávime spolu celý deň."

* * *

Dav deciek reval ako zmyslov zbavený a ja som sa v obrovskej hlave potil ako somár v kufri. Cez úzky priezor, cez ktorý som hľadel kam idem som nevidel nič iné, okrem davov deciek, ktoré revali a kývali na mňa a ja som sa pristihol, ako kývam im. Nepamätám si, kedy som nastúpil a za akých okolností, ani ako dlho som tu, vlastne si pamätám len jednu vec a to že treba len mávať a mávať, ako nám tĺkli do hláv v prijímači. Naľavo odo mňa kráčala Minnie, napravo Goofy a zvyšok party. Prišlo ku mne nejaké dieťa s tým, či sa s ním vyfotím. Cvakol Polaroid a vyšla z neho fotka. Chlapec pišťal, aby som mu dal podpis a keď som sa spýtal, ako sa volá, odpovedal Max. Max Kirk junior.

Spisovateľov komentár k príspevku

Temne vykreslená predstava o tak krásne žiarivom svete Disneylandu


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8