Deti Splnu - Hector Mallard

Spisovateľ/ka: Adrius | Vložené dňa: 21. februára 2009
http://citanie.madness.sk/view-20282.php
Hector Mallard
rok 1453 – námestie Carihradu


Oblohu zahalil tajomný tieň očakávaného boja, dym skryl oči hviezd, oslepil mesiac v splne a bolestivo štípal odhodlaných obrancov. Plač detí nesúci sa takmer celým mestom primäl ticho aby sa vzdialilo a bolo nahradené hlukom. Vtedy sa to vlastne všetko začalo, áno, bolo to vtedy a už len pár Starších si túto udalosť pamätá, možno preto, lebo veľa z nich stálo na strane Turkov a hanba z toho, že spôsobili všetky problémy ich národa ich donútila mlčať. Prosté zvuky náhle, bez varovania, nahradil zvuk vojnového rohu, niekde nad obrancami zašušťala zástava so zlatou korunou u prostred a byzantskí sa dali do besného behu.
Vojak navždy zostáva vojakom, pretože vojak životy berie, vojak nemyslí na bolesť, vojak si nepripúšťa strach, pretože vojak musí byť stroj, vojak musí byť s čepeľou vo svojej ruke jedna a tá istá vec, vojak musí byť vojakom, lebo nikto iný ním nebude. Generál Murog bol takýmto vojakom. Stál raz na čele Európy, raz zasa bojoval za Osmanov. Nikdy si nepripúšťal strach, nikdy si nepripúšťal bolesť, pretože bol čepeľou vo svojej ruke, bol zakriveným ostrím šable. Z očí mu šiel strach, z nezvyčajne bielych zubou sálal chlad, tvár mu kryla prilbica. Murog, ktorý sa mal o tristo rokov stať Starším, a zastupovať Líniu Sonbahar stál v tejto bitke na čele Osmanov a už nikdy ich neopustil, pretože tú noc pred bojom sa stalo niečo, čo ho zmenilo. Nevedel o tom, no po návšteve onej krásnej orientálnej tanečnice, omdlel asi na šesť hodín. Otrávila jeho pitie a neskôr sa vrátila, aby dokončila, čo začala fyzickým kontaktom...
Smrteľne rovné šíky Osmanov desili už len pohľadom. Štít vedľa štítu v tesnej formácii, no stále zostávalo dosť miesta, aby sa ktorýkoľvek z nich ohnal zakrivenou šabľou a ukrátil byzantského o hlavu. Toto boli tí, ktorým kázal Murog, živý preto, aby bol vojakom, živý preto, aby bol zbraňou.

Čo si Turkovia nevšimli, zo severu, prekračujúc zvyšky katapultmi zbombardovanej Carihradskej katedrály, sa k ním blížili rytieri v strieborných brneniach, kopije vpredu pripravené na rýchly výpad, štíty pripnuté na chrbtoch, vpredu dvaja mohutný muži, poľný maršal Victor Avignonský (Starší Línie Noir, ktorý mal neskôr v bitke predať svoje dedičstvo spoločníkovi, ktorý cválal po jeho boku), po jeho boku mladší, asi dvadsaťosem ročný Hector Mallard, pochádzajúci z bohatej Francúzskej rodiny, najlepší z rytierov Striebornej ruže.
Hector bol podobný Murogovi v jednej veci, a to tým, že nikdy nebral ohľad na to, či bude bojovať proti vlastným, alebo proti nepriateľovi jeho vlastných. Preto sa teraz bezhlavo vrhal spolu s ostatným, draho podplateným rádom rytierov. K tomuto činu sa znížil Osmanský beg, ktorý vydal aj rozkaz na vyhlásenie Muroga za generála. Nechal vyprázdniť pokladnice štyroch najbohatších Tureckých miest a daroval všetko svoje bohatstvo (vrátane mohutného paláca vysoko v Apeninách, ktorý do sedemnásteho storočia slúžil ako sídlo Strieborných ruší, neskôr sa stal hlavným stanom Starších) onomu rádu rytierov pod podmienkou, že sa pol hodinu pred polnocou objavia v Carihrade. A tak sa aj stalo... Beg o tejto príjemnej udalosti nestihol povedať Murogovi, pretože jeho jednotky vyštartovali skôr než mali. Nevadí, napadlo bega Hel’Aran Saliba, snáď pochopí, že tí čo útočia na nepriateľa sú vlastne jeho spojenci. Ale nepochopil...

Murog sa vyrovnal a ostražitým pohľadom sledoval rýchlo sa približujúcich Carihradských obrancov. Prehodil si kopiju s hrotmi na oboch koncoch do druhej ruky a voľnou dlaňou vydal príkaz k útoku. Jednohlasný neľudský rev Turkov mu napovedal, že sa už dlho tešili na tento boj, takmer sa usmial, no ústa mu stuhli, keď si len kútikom oka na stotinu sekundy všimol striebornú rytiersku zbroj. Takmer okamžite, bez toho aby dal na sebe niečo poznať rozdelil svoju armádu na dve časti, a tú menšiu na ktorej čele stál on sám, rozdelil v rýchlosti podľa zbrane, ktorú pevne zvierali v širokých mäsitých rukách. Lukostrelci vzad, kopijníci vpred, desať kavaleristov na čele. Formácia nebolo dokonalá, no postačujúca pre takúto príležitosť.
„Generál!“ zasyčal vysunutý prieskumník, ktorý sa práve teraz vrátil a musel sa napiť, aby zavlažil nepríjemné vyschnuté hrdlo. „Mieria k tomu, koho volajú Byzantský cisárom!“
„Možno,“ začal pomaly Murog jeho široko známym plazivým, drsným hlasom podlého zabijaka, „chcú odovzdať nejakú správu veliteľov, určite to tak je, musíme ich zastaviť, keď budú v dostatočnej diaľke, aby nás nenapadli cisárske stráže, alebo iné potvory čo sa rozhodli postaviť MUROGOVI!“
Dvaja vojaci za generálom si niečo zašepkali a búrlivo sa rozosmiali. Ako náhle si ich Murog všimol, pomaly, bez akejkoľvek známky hnevu vytiahol, úhľadne a pomaly svoju dýku, ktorá stále spočívala na zadnej strane jeho ťažkého opasku, a zabodol ju presne medzi oči najviac sa chachtajúcemu Turkovi. Jeho oddiel stíchol. Všetci hľadeli na ticho sa zmietajúcu postavu s vytreštenými očami, niektorí krátko a bolestivo zasyčali od úľaku, iní, tí najstatočnejší, pozreli na telo s opovržením, potom sa obrátili k Murogovi, v mysli mu potriasli širokou rukou a otočili sa naspäť ku svojej práci.
„Ešte jeden! KURVA! EŠTE JEDEN BASTARD! POTOM SA UŽ NEUDRŽÍM A ROZMETÁM MU TÚ JEHO DEMENTNÚ HLAVU NA KAŠU!!!“ zajačal generál nevraživým hlasom opilca, ktorého práve okradli o poslednú mincu, ktorou mal zálohovať dlh v hostinci ešte na ďalší týždeň.
Nikto sa ani nepohol. Všetci potichu a svorne čakali na pokyny, a hneď ako Murog zavelil, začali sa potichu zakrádať ku svojej obeti, čím nevedomky rozpútali najväčšiu a jedinú občiansku vojnu vlkolakov.

Victor sa na malú, ale pre tvora jeho druhu dostatočne dlhú, chvíľu zahľadel na Hectora po svojom boku, hľadel na jeho krásne rysy mladej šľachtickej tváre, na jeho chudé, ale nie vychudnuté telo, svalnaté paže zakryté ľahkou krúžkovou zbrojou. Občas toho mladého vitálneho rytiera prenasledovali útrapy, áno, bál sa, tak strašne s bál smrti. Dám ti nesmrteľnosť, napadlo vtedy Victora, raz, keď ti všetko vyrozprávam, dám ti nesmrteľnosť. Popravde, Hector bol jediným zo Striebornej ruže, ktorého poľný maršal poznal osobne. Trávili spolu dlhé zimné večery, rozprávali sa o taktikách, o boji, o živote. Vtedy sa Victor zamiloval. Neveril tomu, sám vykrikoval dokola a nepríčetne: „NIE!“, no nakoniec sa poddal a uvidel, že to nie je také zlé, ako predpokladal. Vlkolaci z Línie Noir nikdy lásku nezakazovali (aspoň nie tak výrazne ako Sonbahar, či die Kraft), podporili aj politickú svadbu Staršieho s Anglickou kráľovnou, dokonca uzákonili predávanie Tajomstva od tvorcu (rodiča – toho kto predal „dar“ vlkolakstva) po mláďa (dieťa – stvorené a zaúčané svojim tvorcom).
Každá Línia vlkolakov mala svoje Tajomstvo, ktoré prísne strážila (poväčšine to boli dôležité informácie o výrobe špeciálnych zbraní, alebo zbroje odolnej striebornej čepeli). O tom bola celá hierarchia, biedne udržiavaná na jednoduchom princípe viery. Ak by sa jedna Línia pokúsila zničiť druhú, Tajomstvo by bolo navždy stratené, pretože vlkolak sa nedá mučiť, alebo trýzniť, vlkolak ma prah bolesti vyšší ako ktorýkoľvek iný tvor. Ako raz povedal jeden Starší: Vlkolak je z oceli, bohužiaľ, táto oceľ podlieha striebru... Každá Línia si bola rovná, neboli bohatší, neboli chudobnejší. Každá mala (aj má) svojho zástupcu v Rade Starších, každá stráži jedno Tajomstvo rovnakej dôležitosti a každá má rovnaký počet svoriek.
Hector sa náhle otočil, dlhšie čierne vlasy sa mu vlnili i keď vietor viditeľne utíchal, no Victor mohol badať vydesený výraz jeho tváre. Áno, všimol si prichádzajúce vlny Osmanov a už o niekoľko ťažkých chvíľ mal nastať čas, kedy prvý krát po tisícich rokoch od kedy sa vlkolaci viditeľne zmenili na mysli i na tele, mal povstať v boji vlkolak proti vlkolakovi.

Murog pozdvihol šabľu v pravej ruke, napäl svaly a švihol s tak dokonalou razantnosťou chladnokrvného zabijaka, a preťal prvého rytiera Striebornej ruže, ktorý sa mu dostal pod ruku, na dve polovice. Usmial sa. Kopiju švihol na začiatku boja a zasiahol dvoch vojakov, nezostávalo mu teda nič iné, len zoskočiť z koňa. Vykryl dva útoky dlhými rytierskymi mečmi, prepočul rev Victora Avignonského („SME VAŠI SPOJENCI!“) a znovu zaútočil, tentoraz zúrivo a brutálne. Presekol krčnú tepnu jedného z rytierov, ktorému asi odpadol krčný ochranný plát, potom sa generál odrazil od zeme a šabľou oddelil ruku nepriateľa (spojenca) v lakti od ostatného tela. Na tvári sa mu objavil viditeľný zákerný úsmev, keď sa blížil k novo vybratej obeti. Bez unáhlenosti ju obišiel, a zabodol jej dýku do zátylku. Zachechtal sa. Práve v tom okamžiku mu nohou prešla nevýslovná bolesť (pre neho nie príliš silná, skôr nepríjemná, všímal si, že sa od poslednej noci kedy omdlel, jeho prah bolesti zvyšoval) a on spadol na kolená, ktoré sa mu podlomili a okamžite zostal s tvárou zaborenou do blata, ktoré zostalo po vyvrhnutej dlaždici na ceste cez hlavnú Carihradskú ulicu.
Útočník Osmanského generála (pôvodom z Pruska) obišiel a vytiahol ho z blata, nevenujúc veľkú pozornosť hurhaju, ktorí nastal naokolo. S plnou vážnosťou Muroga otočil a ukázal mu svoju tvár zakrytú širokou gladiátorskou helmou so znakom Striebornej ruže a s maršalským znakom na oboch spánkoch.
Ak by len Victora napadlo otvoriť tomuto mocnému bojovníkovi ústa a skontrolovať jeho chrup, v ktorom sa pomaly, ale isto predlžovali a zaostrovali zuby (najostrejšie boli rezáky a najdlhšie očné zuby). Avšak jemu to na um neprišlo. Uštedril Murogovi facku cez celú tvár a potom mu do ucha zasyčal: „Sme vaši spojenci, ty hlupák!“ a nato mu zabodol krátky, starý gladius do žalúdku, pričom pomaly prenikal vyššie a vyššie, smerom k srdcu.

Hector Mallard nenávidel pach smrti. Vždy keď sa rozpútal boj, radšej spomínal na krásne vône, ako na kvety, ktoré rástli na záhrade jeho matky, alebo na lesy, cez ktoré sa často prechádzal, či už sám, alebo s Victorom. Samozrejme, Hector bol a vždy bude vojakom, keď to bude potrebné, vypáli lesy a zničí kvety, no nikto, nikto, ani armáda cisárov, alebo begov s vrecom plným zlata, ho nedonúti, aby mal rád pach smrti. To tiché syčanie unikajúcej duše, to strašlivé ticho, keď dych odumrie, ten nepríjemný pocit, že okolo vás potichu kráča niečo, čo nevidíte, ani fyzicky necítite.
Tentoraz, bol boj iný, áno páchol smrťou, dokonca, dalo sa povedať, že každým krokom, ktorým sa Hector blížil k maršalovi s myšlienkou pomôcť mu, ten zápach silnel, vrážal do úzkych nosných dierok, ako baranidlo do brány, ničil jeho odhodlanie a podlamoval jeho vždy pevné kolená, boj bol aj tak iný. Nielen preto, lebo bojovali spojenci proti spojencovi, nielen preto, lebo jeho rytieri boli napadnutí, nečakane, zozadu, ale preto, lebo vo vzduchu bolo cítiť čoraz väčšie napätie, asi to spôsoboval ten obrovský mesiac v splne, ktorý narážal na prilbice, odrážal sa do nekonečna. Keď Hector videl Victora, ako hľadí na toto teleso, zľakol sa, pretože sa v maršalových očiach objavili plamienky očakávania, zahoreli jasným modrým svetlom, zmenšili sa, no nezmizli, nikdy nezmiznú, pretože vždy boli nenápadnou súčasťou tých krásnych, divokých očí.
Prvý nečakaný útok mladého Osmanského farmára vyrušil rytiera v striebornom, ktorý pomaly kráčal ku svojmu veliteľovi, a zranil jeho ruku niekde pod plecom. Meč sa zarazil hlboko v dvojhlavom svale a spôsobil značné krvácanie. Hector vykríkol prudkou bolesťou, ktorá sa z ničoho nič objavila a usídlila v jeho ruke. Otočil sa za Osmanom, no ten už rýchlo vyskočil, uhol sa širokému ťažkému meču, ktorý k nemu ťažkopádne letel, tasil šabľu do výšky, ťal rytierovu nohu v lýtku. Trafil sa. Šabľa prerazila ľahkú zbroj a zahryzla sa do mäsa s takou razantnosťou, že chvíľu trvalo, než vystrekol prvý prúd rubínovo červenej krvi, ktorá vo svetle luny šľahala do očí nepríjemne ostrí odraz. Avšak ani táto rana, Hectora Mellarda, mladého šľachtica z bohatej Francúzkej rodiny, najlepšieho rytiera striebornej ruže, neskolila. Osman musel zdvíhajúcej sa obeti tri razy šľahnúť čepeľou po chrbte, až potom, ho porazil, krv tiekla potokmi a zaplavovala voľné miesta medzi dlaždicami.
Vtedy prvý krát Hector pocítil naozajstný pach smrti, započul naozajstné syčanie unikajúceho života, oči mu zvlhli slzami. To, čo dovtedy cítil, bolo odporné, zrážalo sa to s krásami sveta, s kvetmi a lesom, no nikdy, nikdy by nepovedal, že to čo cítil, nebol pach smrti, ale pach ľudskej nenávisti, pach ľudskej krivdy, pach ľudského tela. Hector to pochopil príliš neskoro, tak neskoro, ako to väčšinou pochopí každý človek, len niekoľko sekúnd, než ho začala ničiť agónia.

Murog pocítil zmenu. Nie, že by necítil meč, ktorý preniká jeho útrobami, nie, že by necítil krv, ktorá sa leje von z jeho tela, ale skôr mu to pripadalo, akoby sa vznášal vo veľkej bubline, hľadel na všetko z výšky a takmer si neuvedomoval, že zomiera. Trápilo ho to, no nechcel sa ozvať, panebože, veď načo by sa mal ozývať?! Máloktorému z vojakov, ktorých poslal na smrť, sa dostalo takej pocty, zomierať v bubline vysoko nad Karpatmi, vysoko nad Alpami, pľujúc po Dunaji. Vlastne, cítil sa podobne ako Hector, pach smrti, sa zmenil na vôňu, ktorá zaplavila jeho podvedomie a stále mu núkala myšlienku (všetko dobre dopadne, dnes nezomrieš), ktorú nemohol zachytiť, no vedel, že mu aj tak pomáha.
Oči mu skĺzli z tváre svojho vraha na mesiac, tak krásny, obrovský, dokázal spozorovať každý kráter na jeho povrchu, každé tmavšie a bledšie miesto, každý kúsok, ktorý ho ovládal. Ako vtedy, keď sa naň pozrel Victor, zahoreli v jeho očiach plamene a keď meč dorazil do cieľa, pomaly tlčúceho srdca, zrak mu zbledol, zrenice sa mu rozšírili, dokonca pohltili dúhovky a časť beľma, pokožka mu rázom zbledla, otvoril ústa v pridusenom výkriku, kedy sa jeho vrah zarazil a vydesene naňho hľadel. Zuby mal ostré, očné predĺžené (vlkolakom slúžili na jednoduchšie trhanie a žutie surového mäsa, VLKODLAKOM! pomyslel si Victor). Murog dovtedy cítil len slabé šteklenie, no teraz, keď sa blížil ku konečnej fáze premeny, koža sa mu začala trhať, svaly sa hýbali z pôvodného miesta na nové, telo porastalo lesklou čiernou srsťou, a to všetko len za pomoci lunárnej energie. Kosti sa začali znenazdania lámať a znova spojovať, žili sa predlžovali, rany sa uzdravovali, lebka sa predlžovala do vlčieho pysku, ďasná kvílili pod tlakom, ktorý ich sunul z polkruhu do tvaru písmena U. Túto premenu, ktorá netrvala dlhšie než niekoľko minút sprevádzal neľudský rev bolesti generála Muroga. Poľného maršala Victora Avignoského napadlo: „Ešteže je naokolo taký hurhaj, nikto si to ani nevšimne.“
„Čo sha tho dhejé?!“ zasyčal Murog, snažiac sa zastavil spenené sliny vytekajúce z jeho úst.
„Vlkolak,“ zašepkal Victor zmätene, „ty si vlkolak.“
„Pomôž-“ Murga prerušil príval slín, ktorý ho začal dusiť. „Pomôž mi, zab-zab-zabi ma!“
„Musíš to pretrpieť, prvý raz to bolí, ale potom je to jednoduchšie a cítiš to menej, ak nájdem tvojho tvorcu, predá ti Tajomstvo a potom sa staneš právoplatným členom Línie.“
„O čhom to hovoríš?“ zajačal Murog. Sila v ňom sa znásobila, keď sa úplne premenil, brnenie sa pod ťarchou, nových, pevnejších svalov, roztrhlo, generál zostal ležať nahý, prikrytý len srsťou, ktorá mu zabezpečovala teplo. Nával nových možností ho primäl k úsmevu, ktorý vypadal na jeho vlkolačej tvári viacej než hrozivo. Pristihol Victora nepripraveného a svižne ho odrazil labou zovretej v päsť o veľkosti detskej hlavy, dozadu. Vyskočil na atletické nohy, skrčil sa a skočil vpred, nevenujúc pozornosť zdeseným pohľadom jeho vojakov, zaboril pazúry do tela protivníka a zahryzol sa mu do pleca, trhajúc mäso. Ľudská krv nie je až taká zlá, napadlo ho v prvej chvíli, a mäso už vôbec nie.

Ak by ste sa spýtali ktoréhokoľvek z Osmanských vojakov, alebo ktoréhokoľvek z rytierov Striebornej ruže, čo sa vlastne v ten deň stalo, povedal by vám, že sa do boja nejakým spôsobom vmiesil obrovský čierny vlk a napadol Victora Avignonského, trhal jeho mäso, prelieval jeho krv. Ak by ste sa ich opýtali, čo sa dialo potom, stíchli by a roztraseným hlasom plným nedôvery by povedali, že telo Victora sa začalo nevýslovne triasť, zbroj sa mu prehla a roztrhla, telo sa zohlo, pokrylo sivou srsťou, lebka praskla a natiahla do podobnej tomu vlkovi. Rozdielom medzi tými dvoma nebola iba farba, ale aj mohutnosť, v ktorej sivý prevyšoval čierneho.
Potom nastal chaos, z ktorého sa len málokto dostal živý, pretože vlkolaci na seba zaútočili s obrovským hnevom, mohutnými pažami pretínali vzduch a neskôr aj seba navzájom. Raz sa stalo, že sa ich ruky stretli, ozvalo sa prašťanie a čierny spadol na zem, kňučal ako malé šteňa, ktorému niekto ublížil. Keď sa otočil, mohli si všimnúť otvorenú zlomeninu vretennej kosti a čierno-čiernu krv striekajúcu z rany.
Bojisko sa znovu vrhlo do boja, Turci napadli prekvapených rytierov a mnohých z nich pripravili o život. V tej istej chvíli sa sivý vlkolak obozretne vrhol na čierneho a zarezal svoje pazúry hlboko do jeho mäsa. Ozvalo sa zavytie. Čierny vyskočil s úmyslom vyhrať, udrel zovretou päsťou sivého, odskočil vytiahol z mŕtvoly na kraji bojiska svoju obojstrannú kopiju a rozbehol sa k nepriateľovi. Bez varovania v behu schytil strieborné brnenie, kus kovu pripevnil na čepeľ zbrane a hodil ju. Svaly sa mu pri hode napli a príliš sa predklonil dopredu, načo spadol, ale trafil sa. Victor nemohol tušiť, že nový obal zbrane nie je strieborný, a keď ostrie preniklo jeho žalúdkom, pocítil presne tú bolesť, ako pri striebre. Spadol, ulomil drevenú časť kopije, čím sa mu čepeľ posunula bližšie ku srdcu, no teraz ho to netrápilo. Vedel, že zomrie, vedel, že táto bitka je pre jeho rád prehraná, preto sa rozhodol nájsť Hectora a predať mu „dar luny“. Práve teraz, keď spln dodáva najviac sily, sa z jeho mláďaťa stane mocný tvor, tvor, ktorému sa bude báť postaviť aj rada Starších a ktorákoľvek Línia, okrem Noir, ktorá ho bude považovať za svojho..., teda aspoň takými myšlienkami, si Victor Avignonský uľahčoval skutočnosť, že zomiera.

Hector prežil najkrajšie letá svojho krátkeho života v prírode, s palicou v ruke, odháňal (zmyslených) démonov, zabíjal (zmyslených) nepriateľov a z rúk vysielal (zmyslené) kúzla. Od rána do večera sa bavil, potom strávil hodinu v škole, ktorá mu rýchlo ubehla, navečeral sa, zaľahol, zaspal, všetko s pomyslením, že ďalší deň bude môcť znovu voľne pobehovať po lúke a robiť to, čo ho baví – bojovať.
O pár rokov nato, ho prijali do Francúzskej šermiarskej školy v Paríži, kde tvrdo pracoval a stal sa z neho člen ozbrojenej milície už v sedemnástich rokoch. Chránil niekoľko miest po celkom meste celých desať rokov, zarobil nemalé peniaze, vrátil sa ku svojej rodine a všetko daroval na rast ich pozemku. Odkúpil lúky na ktorých sa tak rád hrával a založil farmu, na ktorej nechal vychovávať jeho jediného syna, ktorého matka zomrela.
Keď Hectorovi prišiel list od Victora o tom, že by ho potrebovali medzi svojich do rádu Striebornej ruže, Hector neváhal, nasadol na najrýchlejšieho koňa a cválal na juh do Apenín. Rozlúčil sa iba letmo a už sa nikdy nevrátil, pretože to Zákonník lykanský, prísne zakazoval. Zakazoval, aby sa vlkolak vrátil za svojou rodinou a ukázal, že nie je mŕtvy, tak isto, ak aj zakazoval mnoho iných vecí, no o tom neskôr.
Hectora prijali už v prvý deň a po prevedení prísne dodržiavaných rituálov (pasovanie na rytiera, pitie z rádového kalichu, čítanie rádových pravidiel a každodenných činnostiach) ho aj ubytovali. Mesiac ho cvičili a skúšali, kým Victor potvrdil, že je naozaj dobrý a zaslúži si prítomnosť v tomto ráde. Potom sa mohol začať podieľať na rádových misách, či už proti Osmanom, alebo proti Byzantským (nikdy sa nezúčastňoval výpadov vo Francúzku). Do roka sa z neho a z Victora stali dobrí priatelia a vždy šli do boja bok po boku, preto sa Hector nezačudoval, keď zomierajúc uvidel nad svojim telom kľačať zohavenú tvár Victora, ktorá stále praskala, vracajúc sa do pôvodnej podoby.

Victor sa doplazil k Hectorovi, otočil ho na chrbát, stále sa premieňajúc do svojej ľudskej podoby a pozrel mu do zomierajúcich očí. Je nažive, vydýchol si poľný maršal. Chytil ho za tváre horúcimi rukami a pozrel naňho starostlivým pohľadom. Hector sa mu snažil niečo povedať, no Victor mu priložil ukazovák k ústam na znamenie, aby mlčal.
„Bojím sa, že zomieram,“ povedal vyrovnaným hlasom maršal a zotrel si slzy z očí. „Neviem, či to dokážem, ale chcem ti darovať dar večného života.“
Victora zabolelo v pľúcach a nemohol sa dobre nadýchnuť, no pokračoval: „Chvíľu to bude bolieť, no zastav premenu, keď bude po boji, utečieš, veď uvidíš, že utečieš. Neviem, či- či sú tu ďalší vlkolaci, no povedz im, že si z Línie Loir a oni ťa zoberú ku Staršiemu.“
Pridržal sa jednou rukou a druhou Hectorovi roztrhol náprsný plát. Uvidel jeho slabo a nepravidelne sa vzdúvajúcu hruď, na ktorú voľnou rukou (stále s ostrými pazúrmi) vyrezal zložitý znak línie Noir, britvu v kruhu, zabodnutú v srdci – ľudskom srdci. Akt netrval dlhšie než pár minút, no Victor vedel, že dlho už nevydrží. Zmohol sa len na tri slová, po ktorých vydýchol: „Rodové Taj-thaj-tcháájomstvo jhe-“

Znak zasvietil jasne strieborným svetlom a ožiaril Hectorove okolie. Nikto si to nevšímal, každý sa venoval končiacemu boju. Žiara sa presunula do Hectorových očí a musel sa zamračiť, keď pocítil nepríjemné šteklenie po celom tele. Zrenice mu splynuli s dúhovkami do jedného čierneho kruhu, zuby mu vyrástli v tesáky, no premena ďalej nepokračovala. Hectorove podvedomie ju ukončilo v tomto štádiu (kontrolované zastavenie premeny mu vyvolalo prudkú bolesť v spánkoch a dunenie v hlave), keď sa rany výrazne zahojili a on bol schopný zaspať, áno, je to neuveriteľné, no on zaspal, v najzaujímavejšej časti boja, vtedy, keď pach smrti už vôbec necítil (vnímal ho skôr ako vôňu jedla) a kedy si začal spomínať na Victorove posledné slová. Najdôležitejšie okolnosti si pospájal len chvíľu predtým, než sa ponoril do ríše snov a jeho vedomie hlasito zrevalo: „SOM VLKOLAK!“





Spisovateľov komentár k príspevku

Prosím o komentáre, ďakujem.



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8