SUP

Blázon vyskočil z okna a v cele po ňom ostala iba rozhádzaná posteľ a výstrižok z knihy o vtákoch. Zamestnanci ústávu v dvoch vlnách takmer naraz zbehli do jeho izby a na nádvorie ústavu. Ústavu ľudovo zvaného psychiatria, blázninec alebo pakáreň sa nachádzajúci sa v  budove barokového kaštieľa, ukrytý v bukovom lese, ďaleko pre očami ostatných ľudí.

-  Tak jemu sa to konečne podarilo! - radovali sa nadšení spoluväzni.

-  Teraz im to dodá odvahy. Určite ho budú nasledovať... Zvýšit ostražitost, tresty, nenechávať ich samých. To je už tretí utečenec tohto roku, ďalších si nemôžeme dovoliť! - striktne nariadila riaditeľka ústavu a zmizla vo svojej pracovni, kde obzvlašť rada vypreparovávala sovy.

Blázni a ich dozorcovia sa po krátkom vzrušení premiestnili do jedálne na obed, doktor Múdry odišiel za účelom spísania poznámok do pracovne, kde si určite kvôli upokojeniu otvotril fľašu vína alebo rumu.

Utečenec medzitým toto divadlo sledoval sediac na konári starej čerešne v záhrade ústavu. Len z ťažkosťami sa mu podarilo ostať ticho a potlačiť smiech.

Bolo to jednoduchšie ako si to predstavoval. Dokonca plynulosť akcie ho príjemne zaskočila

Tak som si to predstavoval - rýchly útek z tejto pakárne, kde vedia iba jediné - potlačovať osobnosť. Škoda len, že Kamil tam ostal. Osobne si neviem predstaviť ako sa chce odtiaľ dostať v prestrojení za potkana ako o tom sníva. Ešte štastie, že som si vybral niečo jednoduchšie - supa. Dlhé pestované nechty na nohách, oholená hlava  a k tomu prirodzene dlhý nos nieje až taký problém si zaobstarať.

No čo je najdôležitejšie  - treba chcieť a pokúšať sa. Sila chcieť je tá najmocnejšia ak a dokázala zo mňa urobiť supa, z Kamila to musí urobiť potkana.

 Nevravím, že to bolo ľahké... Pokusy o vzlietnutie, ktoré som skúšal od malička, boli viacmenej neúspešné. Odreniny, jedna zlomenina, pokazený bicykel, zaucho od otca, rozhodne neveštili svetlú leteckú budúcnosť. Kým moji kamaráti snívali o Gagarinovi, miginách a čmeliakoch, ja som sníval o tom ako raz budem lastovička alebo orol. Chcel som byť orol, lebo na obrázkoch vyzerá rýchly, plných čistých tvarov, ako robot. Sníval som, že budem mať hniezdo na najvyššom strome v lese a odtiaľ budem útočiť na úbohých hlodavcov na zemi. V puberte ma sny o lietaní trochu prešli, po tom čo som sa zaľubil a lietal som v osídliach lásky. Nasledovala však vojenčina, po ktorej ma milá nepočkala a sny o lietaní sa vrátili. Inšpirovaný filmami o karate, ktoré som videl na videu krátko po revolúcii, som sa zásobil jogistickou literatúrou, mysliac si že levitácia pomôže uspokojiť túžbu. Po počiatočných úspechoch s kontrolou dýchania sa však levitácia nedostavila a tak som na jogu zanevrel. Vrátil som sa teda k môjmu milovanému kopčeku za dedinou, kde som usilovne s pomocou vína  a čerstvého vzduchu rozbiehal dole kopcom, mával rukami a sklamane sa vracal nazad na vrchol. Takto som strávil asi dva roky a dopracoval som sa k dvom zásadným poznaniam:

-          frankovka modrá rapídne zhoršuje odpich od zeme

-          politické prevedčenie nemá nič spoločné s lietaním

Po tom čo som sa vytratil v obleku z rodinnej oslavy za svojou vášňou, uvidel ma malý bratranec, rozutekal sa domov a udal ma rodine. Celá rodina sa prišla na mňa pozerať ako sa neúspešne snažím vzlietnuť a veselo sa smiali, Matka a otec boli celí červení (rčite od hrdosti na mňa) a ja som bol šťatsný, že toľkí ľudia mi žičia.

Na druhý deň si po mňa prišla sanitka a odviezla ma tejto prekliatej diery, plnej nepochopených géniov, snílkov ale aj vcelku normálnych ľudí. Nevravím, že tu bolo zle, veď stretol som tu kopec ľudí s podobnými záujmami a pár ľudí môžem nazvať dobrými priateľmi. Problémom bola však uzavretosť nemožnosť venovať sa lietaniu. Na vsetko treba povolenie, povolenie je na všetko. Pýtanie sa, zákaz, pýtanie sa , zákaz. A ja tak túžim sa rozbehnúť dole medzou a vzlietnuť. Vzlietnuť tam hore, zatúlať sa do kŕdľa vrabcov, letieť s lastovičkami do Afriky, spolu s jastrabom krúžiť nad poľom a lovit hraboše. To by ma bavilo, len tak lietať, smiať sa z ľudí a ich starostí, osierať novučičké autá a míňať sa brokom zo vzduchovky. Síce to posledné až také zábavné nieje,  riziko však patrí k životu.

Podľa existencionalistov práve v extrémnej situácii sa najviac dozvedáme o sebe samom. Tá situácia nastala keď som zistil, že mreža na mojom okne nieje až taká silná ako sa zdala. Predpoludním, ked je ešte ústav ospalý a zároveň zaneprázdnený prípravu obeda, som uvoľnil mrežu, otvoril okno a postavil sa do neho s rozpaženymi rukami. Heslá, ktoré som odpočul z televíze : "Teraz alebo nikdy. Dokážeš všetko po čom túžiš, musíš iba chcieť. Moje prsia sú pravé"mi rotovali hlavou. Nasledovala dlhśia chvíľka napätia a rozhodný a zároveň neistý krok dopredu.

Prvé poschodie som preletel pomerne rýchlo a na druhom som začal mávať rukami. "Teraz alebo nikdy. Dokážeš všetko po čom túžiš, musíš iba chcieť. Moje prsia sú pravé"

Na druhom poschodí som pocítil zmenu rýchlosti a po tom čo som svoju váhu presunol viac dozadu, smer letu sa  som prudko zmenil a som vyletel k nebesiam. Nasledoval povinný oblet kaštieľa  pristátie na tomto konári. Dobré nie?

Ak chceš aj ty raz vzlietnuť a odpútať sa od pozemských záležitostí zapamätaj si tieto heslá: "Teraz alebo nikdy. Dokážeš všetko po čom túžiš, musíš iba chcieť. Moje prsia sú pravé"