Obal od cukríka

iekto by povedal, že pekní ľudia majú v živote všetko jednoduchšie. Vonkoncom s tým nesúhlasím.       

        Nemám rada pocit, keď viem, že ľudia sú ku mne zhovievaví len kôli tomu ako vyzerám a na moje vnútorné hodnoty sa nekladie žiaden doraz. Ako mám niekomu dokázať, že nie som len obyčajná naivná pubertiačka, ktorá môže mat všetko na čo si prstom ukáže? Ako?

                A ako si mám nájsť skutočných priateľov a v neskoršom veku partnera? Dá sa to vôbec? Keď v dnešnom svete sú všetci len konzumnými materialistami? Keď všetci posudzujú zovňajšok?

                Chcem tak veľa? Prestať byt považovaná za cukrík alebo porcelánovú bábiku, ktorú môžu ľudia obdivovať, ale nemôžu sa jej dotknúť? Dočkať sa tuhého, nikdy nekončiaceho objatia? Zažiť priateľstvo, kde sa aj berie a nielen dáva? Možno som ešte nestratila všetky ilúzie, ktoré človek dospievaním oželie, ale tejto sa nikdy nevzdám. Verím, že raz príde niekto, kto ma tej nálepky cukríka zbaví, niekto, kto sa o to aspoň pokúsi .....