Denník ružového cukríka

Piatok 16. Január

07:06                                                                                                                                                                                                 Musím to urobiť, iné riešenie neexistuje. Útek je to jediné, čo teraz môžem spraviť.  Sedím a rozmýšľam, či som to naozaj potrebovala. Potrebovala som vyriešiť svoje problémy, no dostala som sa do väčších.  Dobitá ležím a čakám, kedy zazvoní budík ...

07:10

                Zazvonil ... Mama sa snaží uistiť, že som v stave ísť do školy, pretože po včerajšej bitke, to nevyzerá práve ružovo. Otec sa ešte nevrátil z nočnej. Viem, že kým sa vráti, musím byt preč.                 Tak mi treba, keď som začala chlastať a nedomyslela následky. Ale kam pôjdem?        Snažím sa rozmýšľať racionálne, ale akosi sa mi to nedarí.

07:42

                Balím si do školskej tašky všetky životne potrebné veci (žehličku na vlasy, peniaze, telové mlieko atd. ). Mama si nič nevšimla. Venujem jej ešte jeden letmý pohľad, bozk na rozlúčku a odchádzam s pocitom, že ju už možno nikdy neuvidím. Napriek tomu viem, že robím správne a s modrinami z predošlého dna sa vydávam ... ani sama neviem kam.

08:04

                Nedošla som veľmi ďaleko. Stojím na autobusovej zastávke a celá sa trasiem. Rozhodla som sa ísť za spolužiačkami.  Zodvihnem telefón a volám im, aby za mnou prišli na vlakovú stanicu. Na moje prekvapenie súhlasia.

08:27

                Dnes nie je práve najpriaznivejšie počasie.  No zimu nechám zimou, keď zbadám neposlušnú blonďatú hrivu a v tesnom závese za ňou i druhú priateľku. Napriek úteku z domu sú rady, že som nevyviedla ešte väčšiu hlúposť.

08:45

                Klopem na dvere bytu a dúfam, že niekto otvorí. Stalo sa. Zuzkin priateľ ma vypočul . Stačilo pár slov , objasňujúcich situáciu, do akej som sa dostala. Povedal, že môžem ostať ako dlho budem chcieť. Na teraz som zachránená, no čo bude ďalej?