Matrace alebo Príručka chladnokrvného vlkolaka

Ak ste niekedy počuli ostretávkach mafiánskych gangov a doteraz ste neverili, že by sa niekde mohlo ukrývať niekoľko hrdlorezov čakajúcich len na to, aby si mohli urobiť svoju prácu, nechám vás v sladkej nevedomosti.

Ale ak ste doteraz neverili Knihe Krstný otec, robíte chybu.

To hádam už viete, nie?

Predstavte si však, že "na matrace" sa nemusia dostať len mafiáni.

Presne tak. Matrace, ako sa ľudovo nazývajú byty vybavené matracmi na spanie v nezadaných častiach miest so zvýšenou policajnou ochranou kvôli vyčínaniu pár slávnych gangov nie je len mýtus. A čo je horšie, nie len takéto Matrace existujú.

Nie sme zabijaci ľudí s konexiami v súdnictve a na polícii. Musím priznať, že ani len nebývame v

New Yorku

Kenntucky

Seattli

A ani iných mestách známych svojimi pokútnymi praktikami.

Veď my ani nebývame v Amerike!

Teda ak poznáte zemepis. Lebo ak by ste to náhodou nevedeli, Írsko patrí k Európe.

Aspoň my áno. Teda, nepatríme ani ku Spojenému kráľovstvu ani k nijakému kontinentu, takže logicky usudzujem, že sme európania.

Aj keď... teplé pivo je len naše.

Čo ale my narobíme? Začali sme to snáď? O tom neviem. Vlastne vôbec neviem, kto to začal. Ale z princípu zastávam názor, že ONI.

Ja môžem len spupne tvrdiť, že je vojna.

Vojna Nie je zlá. Niekedy môže trochu liezť na nervy nedostatok slobody, ale aspoň sa dosýtosi vyzúrime. Osobne sa prikláňam k názoru, že vojna je oslobodzujúca. Konečne niečo otvorené. Všetky tie skryté súboje, porušenia mieru, skrývanie sa pred ľuďmi... komu by sa chcelo? Cez vojnu môžeme otvorene bojovať, nevadí, ak nás ľudia uvidia, lebo jediné, čo si môžu pomyslieť, je, že sme sa premnožili a ak na nás budú poľovať, jednoducho sa stiahneme naspäť do našej ľudskej podoby... Milujem vojny.

Tak je to.

Zatvorila som zošit a skryla ho do výplne svojho matraca. Bol v úbohom stave, ale také boli všetky. Všetky, tým myslím všetkých osem matracov po bokoch miestnosti.
Ich majitelia teraz buď ležali na nich a pozerali sa cez okno na zapadajúci mesiac. Ani jeden z nás sa necítil dobre, keď v noci musel byť v pokoji a zatvorený. Stále menej sme spávali, pretože sme svoju neskutočnú energiu nemohli vybiť. Ak sme vôbec spali, tak na obed tak na hodinu. Niekedy sme sa držali niekoľko dní bez spánku, aby sme si potom mohli pospať viac hodín.

Raz za týždeň sme mohli chodiť na lov. Vtedy sme sa konečne mohli do sýtosti vyblázniť.

Ale aby som sa vrátila k nášmu jednoizbovému bytíku.

V strede miestnosti stál starý stôl celý zahádzaný pivami v plechovkách a fľašiach, karty buď polámané, zlepené alebo len pozohýbané, a pár roztrhaných hábov. Tak to vyzeralo v celej miestnosti, všade staré oblečenie, prázdne fľašky od piva... aj ja som pri nohe mala jednu poloplnú.

Na stole boli dva páry nôh. Celkovo okolo stola sedeli piati ľudia. Andy, ktorý len tak sedel, pil pivo a pozeral sa von oknom. Bol to mladý blondiak s jazvami po celej tvári. Štyria ďalší hrali poker s tými neúplnými kartami. Adrew, ten najkrajší vlkolak, akého poznám, mal prudko zelené oči, úplne iné ako všetci ostaní hnedookí, okrem Andyho modrookého. Čierne vlasy mal rozlietané do všetkých strán a vždy sa obliekal len do čierneho. Teraz mal tiež na sebe starú čiernu košeľu a džíny. Cez operadlo jeho stoličky visel čierny plášť. Nebol zjazvený ako Andy, ale dôverne som poznala jedinú jazvu, ktorú mal na hrudi.

Sam.

Ďalší traja vyzerali ako z jedného vrhu. Všetci traja hnedovlasí, všetci traja hnedookí, všetci traja hnedo oblečení. Zvyčajne sme vyzerali vo svojej ľudskej podobe tak ako vo vlčej a tak sme sa aj obliekali.

Vstala som a prešla okolo všetkých troch až k Samovi. Objala som ho okolo krku, postavená za jeho stoličkou, sklonila som sa k jeho uchu a pobozkala som ho. Tak ticho, ako som len mohla, som pohla perami a vyslala som k jeho ušnému bubienku pozohýbaný prúd vzduchu.

„Zlož.“

Toto tvrdenie som si mohla podložiť tým, čo som videla cestou k nemu v kartách ostatných - Franka, Huntera a Gauera.

Trvalo len pár sekúnd, kým prišiel Sam na rad a stále pod mojím jazykom na jeho krku zložil karty na stôl a prestal sa im venovať. Namiesto toho si ma stiahol na kolená a pobozkal ma.

Keď ma pustil a narovnal sa, rovno chytil do ruky karty a zbežne ich preletel pohľadom.

Schúlila som sa mu na hrudi a prešla som mu cez košeľu po hrudi na mieste, kde mal jazvu.

Pár minút len hrali a ja som sa opájala sladkou vôňou jeho tela, ktorá u neho bola krajšia a silnejšia ako u všetkých ostatných vlkolakov.

O pár minút sa otvorili dvere a všetci sme sa strhli. V bojovom postavení sme všetci hľadeli do dverí, no tam stál len asi tridsať ročný muž. Bol najstarší, najskúsenejší a hlavne - bol to náš alfa. Myslím, že z nás všetkých bol on najzaujímavejší. Bol albín, čo sa prejavovalo v jeho úplne bielych strapatých vlasoch, bielych očiach a bielom oblečení. Aj pokožku mal ohromne svetlú. On bol príklad absolútneho anjela.

Z matraca vstal Seth, oblečený do sivého plášťa, pod ktorým mal hnedé nohavice a skoro čierne tričko, s hnedými očami aj vlasmi, dlhými a zopnutými do chvosta. Prišiel k nám a mlčky čakal. Bol ticý, no sentimentálny, potreboval niekoho blízkosť, nevedel byť sám. Často nám to liezlo na nervy.

„Tak, ako?“ spýtal sa Andy. Methew sa pohol k nám a sadol si. Seth si sadol vedľa neho.

„Osem mŕtvych, zostali piati. Porozliezali sa do lesa a snažia sa čo najviac napiť, aby sa mohli na čo najdlhšiu dobu skryť.“

„Výborne,“ poznamenala som šepky. Všetci na mňa pozreli.

„Čo je na tom výborné?“ spýtal sa Methew. Vedela som, že naozaj nechápe, lebo keby si naozaj myslel, že je to pre nás zlé, použil by svoju... iskru? Neviem, len viem, že dokázal vyžarovať hnev, ktorého sme sa vždy zľakli.

„Takto je to pre nás predsa ľahšie, nemám pravdu? Keby zostali spolu, museli by sme sa opäť pripravovať na akciu, takto môžeme okamžite vyštartovať. Môžeme sa rozdeliť aj do dvoch skupín a potrvať nám to môže najviac týždeň.“

Pod jeho skúmavým pohľadom som však rýchlo sklopila pohľad.

„To bol len nápad,“ nechcela som, aby to vyzeralo, že sa snažím veliť len preto, že môj priateľ je jeho prvou rukou. Rýchlo som siahla po Samovej fľaške s pivom a napila sa. Na krku som pocítila jeho pery. Znak, že je to v poriadku. A tak som sa odvážila zdvihnúť zrak.

„Máš pravdu,“ Methew sa škrabal na brade a zamyslene hľadel do dosky stola.

„Ak si myslia, že les poznajú lepšie... mohli by sme to využiť,“ hovoril ďalej. „Dobre, tak by sme sa do toho mohli pustiť. Sam, Lika, Andrew a Andy, pôjdete v jednej skupine a my ostatní v druhej. Spokojní?“ teraz sa pozrel rovno na mňa a ja som opäť sklopila pohľad.

„Mali by sme ísť teda na lov, ak máme byť týždeň len tak, nie? A budeme silní...“ ozval sa Andrew. Pozrela som na Methewa a ten prikývol, na čo sa ozvali naradostené výkriky a nálada v miestnosti sa očividne zlepšila. Usmiala som sa krvilačným úsmevom, keď som si predstavila nadchádzajúcu noc strávenú lovom a... zaujímavejšími činnosťami, teda jedinými činnosťami zaujímavejšími ako je lov.