Angelista, Kapitola 1.

                                       Kapitola 1.

Štipľavý severný vietor ofukoval mužovi tvár. Jeho dlhé tmavé vlasy rozfukoval vietor do jeho podlhovastej, chudej tváre. Avšak aj cez kožené brnenie vyrobené tak, aby zabraňovalo prístup chladu, mu bola zima. Prsnú časť hrude mu kryli dve kožené pláty, avšak zdali sa byť tvrdšie ako koža z ktorej bolo vyrobené skoro celé brnenie. Na chrbte mal plášť, taktiež z kože nejakého zvieraťa. Spod plášťa sa dala spozorovať zakrivená rukovať. Na nohách mal hrubé čižmy, na ktorých koncoch bol mierne zakrivený kovový hrot. Nohavice sa zdali byť normálne, trochu opotrebované používaním.


V porovnaní s obrovskou ľadovou plochou, po ktorej sa vyčerpaný brodil s nohami v snehu, bol nič. Zacítil jemné chvenie. Aj keď on sám sa triasol zimou, cítil, že sa chvela zem. Kľakol si a rukou odhrnul zo zeme sneh. Jeho oči sa uprene dívali na odhrnutý kúsok zeme. Odrazu muž odskočil akoby ho niečo koplo, pošmykol sa a spadol na zem. Prekvapene hľadel ako na odhrnutý kúsok zeme padá sneh. Vstal a rozhliadol sa okolo. Nevidel nič zaujímavé, široko ďaleko len zasnežené pláne. Nikde nebolo vidno ani kúsok života, dokonca nikde nebol ani strom. Len rovina. Pomyslel si, že sa nič nedeje, tak sa ukľudnil sa a nabral krok. Kráčal tak rýchlo, ako mu to okolné podmienky dovoľovali.

Opať zacítil to chvenie. Teraz si bol istý, že sa mu to nezdalo. Začal byť nervózny. Už len pár hodín aby sa dostal na miesto, kde mal byť jeho cieľ. Avšak chvenie pod jeho nohami neprestalo. Zo sekundy na sekundu silnelo. Muž rýchlo uprel pohľad na zem pod svojimi nohami a na poslednú chvíľu odskočil. Z ľadovej zeme vytrieštila kostnatá ruka, ktorá ostala nehybne stáť. Muž zaskočene pozeral na ruku. Z prvotného prekvapenia sa prebral veľmi rýchlo. Reflexívne siahol po zbrani. Spod plášťa ťažko dopadla na zem sekera mystických tvarov.
Jej rukovať bola zakrivená a namiesto tyči ktorá spojovala rukovať bola zakrivená naostrená čepeľ. Stál pripravený na boj, avšak ruka nehybne vyčnievala zo zeme. Ešte chvíľu ruku napato sledoval, avšak sa nehýbala, tak s povzdychol. Presne v tej chvíli vyskočila druhá ruka. Obidve ruky sa začali tlačiť hore.








Ľad pod rukami pukol a ruky vytlačili vonku svoje kostnaté telo. Muž o krok odstúpil a kostru rýchlo očami skontroloval. Jeho zrak sa zastavil, keď uvidel ako sa okolo kostry zhmotňuje čierny prach a kostru obaľuje. Prach sa rozvíril a keď ustál, muž uvidel niečo čo veľmi dobre poznal. Prízrak.....

"To, toto hádam nie je možné! Prízraky nemôžu takto využívať telá mŕtvych! Aj keď..." Prízrak pred sebou besne mával rukami a približoval sa k nemu. Muž sa pozrel do zeme. Zdvihol oči ku blížiacemu sa prízraku a zlosťou zvraštil tvár. "Aj tak to nie je možné!" Zakričal muž, uchopil sekeru do obidvoch rúk a ohnal sa ňou. Sekera zasiahla prízrak a zničila ho. Neprítomné oči zhasli, čierna aura sa rozplynula a kosti popadali do snehu. Muž niekoľkokrát ťažko vzdychol a pozrel na popadané kosti na zemi. Narovnal sa a vrátil sekeru za plášť. Ešte nikdy takúto vec nevidel, ale tušil čo je jej príčinou. Nie že by bol prízrak nejaké veľké nebezpečenstvo a mužovi jeden pôsobil nepatrný problém, ale teraz vyzeral mať oveľa vačšiu silu ako prízraky s ktorými sa už muž stretol. Ešte chvíľu sledoval ako na kosti padá jemný sneh. Sledoval ich až kým na nich sneh nenapadol tak,že ich zakryl. Potom si vzdychol, nabral krok a pokračoval ďalej.