Angelista, Kapitola 2.

                                                         Kapitola 2.

Vietor zosilnel, čo nebolo veľmi dobré znamenie. Mužovi popod nohy prinášal stále viac snehu, pričom ho ešte intenzívnejšie mrazil. Cez toto všetko sa objavila ešte aj hmla. Mohlo sa zdať, že všetko sťažuje mužovi cestu. Stále sa pod ním zbieralo viac a viac snehu, ktorý mu na krátky úsek siahal až po pás. Po vačšinu cesty kráčal len po ľahko snehom posypanom ľade, nepadal dokonca ani sneh. Ale teraz sa počasie výrazne zhoršilo, čo mu sťažilo postup za jeho cieľom. Pri tom vyčerpaní a neskutočnej zime bolo ťažké cítiť niečo iné. V tomto ľadovom počasí sa zdala byť minúta hodinou, a možno preto sa mužovi zdalo, že tam mal už dávno byť. Jeho chôdza sa stala automatickou, takže len apaticky a bezmyšlienkovite pozeral do zeme. Jeho vlasy mu vietor s prehadzoval do tváre, a jeho oči sa začali pomali zatvárať.

"Už len pár krokov a...a ľahnem si. Nemôže to byť tak ďaleko. Možno som zablúdil,takže..." Z týchto myšlienok ho prebral silný náraz do niečoho tvrdého a tak nečakane, že spadol na zem. Posadil sa a nahmatal si miesto na hlave ktoré ako prvé narazilo. Keď sa bolesť zmiernila, pozrel na to, do čoho narazil. Uvidel vysoké drevené koly zapichnuté do ľadovej zeme tesne vedľa seba tak, že vyzerali akoby tvorili hradby. Rýchlo sa postavil aby si trochu zrovnal v hlave myšlienky. Po krátkej chvíli mu došlo, že je na mieste.

Rozbehol sa aby našiel do dediny vchod. Začal spomalovať, keď uvidel obrys človeka. Išiel stále bližšie a bližšie až uvidel muža úplne detailne. Bol to strážnik. Vlastne boli dvaja. Obidvoch si rýchlo prezrel. Na hlave mali kovové helmy kovovej farby, avšak obvodom sa ťahala zelená čiara. Dalo sa spozorovať, že jeden bol mladší, okolo 19-20 rokov, a ten druhý okolo tých 40, avšak vyzeral byť v dobrej forme. Telo krylo kožené brnenie, skôr proti chladu ako proti meču. Nohy im krylo brnenie rovnakej látky ako telo. Niekde brnenie nedotiahlo a tak bolo stiahnuté opaskom, ktorý avšak nezakryl červenú látku pod brnením. V rukách držali kopije, ničím zaujímavé.

Brána ktorú strážili bola vysoká, tenká a drevená a oproti hradbám oveľa viac opracovaná Muž už išiel vstúpiť, ale zastavili ho prekrížené kopije strážcov. Muž trochu nechápavo pozrel na staršieho strážcu. " Kto si a a načo si prišiel na toto bohom zabudnuté miesto." Spýtal sa nevraživým tónom starší strážca. "Som tu na prosbu vášho starostu." Povedal muž obranne. Nato mladší strážca zašepkal niečo staršiemu. "Aha, prepáčte za nedorozumenie, nech sa páči!" Povedal a s úklonom pustil muža do dediny. "Starosta nám o vás ho..." Stihol povedať mladší strážca ale nedohovoril, lebo videl, že muž sa nad jeho slovami nepozastavil.

"Tak zavri tú bránu a neflákaj sa!" Vyhŕkol
zo seba starší strážca. Muž vošiel do dediny, pričom sa za jeho chrbtom začala monumentálna brána zatvárať. Keď sa zatvorila, vlasy mu prestali viať. V dedine boli stavby pochmúrne, takmer všetky boli sivé, hlinené, občas aj drevené ale všetky domy boli opotrebované chladným počasím. Muž sa vydal hľadať niečo ako námestie, centrum. Odbočil do najbližšej uličky. Domy boli nízke i vysoké, na oko neusporiadane postavené. Ako muž kráčal dostal sa do tmavej uličky. Uvidel niečo veľmi zaujímavé. Akoby časť dediny.

Vybehol z uličky von a uvidel niečo strašné. Schátralé, opustené temné domy, okolo ktorých boli rozpadnuté steny, stoličky a iný nábytok alebo zvyšky domov. Tiene ktoré zničené príbytky vrhali boli dlhé, neprirodzené ich výške a postaveniu slnka. Vzduch nadýchaný prachom spôsoboval tajomnú, temnú tmavozelenú farbu ktorá len prispela na pochmúrnej atmosfére. Muž mal veľa pocitov, ako strach, ľútosť, nepochopenie, ale hlavne cítil prítomnosť. Prítomnosť čohosi, čo cítila a vnímala jeho myseľ. Stále viac a viac cítil tú prítomnosť. Prudko sa otočil, pričom sa zastavil v bojovom postoji, aby bol pripravený. Otočil sa smerom kadiaľ prišiel, takže videl do tmavej uličky z ktorej sem prišiel. Očami nervózne behal po stenách, aby niečo zbadal. Všimol si to. Tieň na jednej stene, bol svetlejší. Muž strachom len nehybne a kŕčovite stál. Tieň sa preplazil na zem a zo vstával rovno pred muža. Aj keď nebolo až tak tmavo, muž bol celý tmavý, dalo sa spozorovať len obrysy. Mal na sebe dlhú róbu a kapucňu.

 Silným hlbokým a múdrym hlasom sa ozval: "Vidím, že nasleduješ moju cestu. Dnes je deň, kedy sa tvoj osud úplne zmení. Neboj sa, nevyhneš sa tomu..." Muž stále stál ako zarazený, ale teraz sa ozval: "Kto si." Spýtal sa so strachom v hlase.

 "Ja som tvoj život, tvoje svetlo a temnota. Som ten, ktorý vie, čo ťa čaká. Vie kto si. Vie čo si myslíš!" Muž len poslúchal, skoro ani nedýchal.

"Je súdené ti vidieť. Dnes uvidíš a nebudeš už viac slepý."
Tajomný muž v kapucni sa otočil tvárou k mužovi, avšak v kapucni bola len nekonečná temnota. "Možno budeš dnes aj...." Začal výsmešným tónom, ale vetu nedokončil. Muž držal meč zapichnutý v tajomnej postave. Tajomná postava sklopila hlavu ku meču zapichnutom v nej, avšak nič nepovedala. Muž meč pootočil, pričom to išlo tak ťažko, že zvraštil tvár. Potom meč pomaly vytiahol. Z bodného miesta vysvietil svetlo modrá žiara. Za pár sekúnd bola tak silná, že bolo ťažké vôbec mať otvorené oči.

"Práve si si urobil svoj koniec." Povedala postava úplne bez emócii a rozplynula sa.
Muž zastrčil meč spať do púzdra ktorý mu visel na opasku. Ešte chvíľu hľadel do prázdna a potom sa oprel o dom tej tmavej uličky. Nedokázal sa sústrediť. Od únavy a šoku spadol na zem do menšieho bezvedomia. Avšak teraz nemohol spať, musel tu niečo vyriešiť.