slečna zo stredy

 

  mala vrecká plné drog
  hlavne tých plynulých
  tiene na jej využitých prstoch
  a žltobledé mapy všetkých rohov
  ktoré musí do zajtra obísť
  jej trčia zasunuté za manžetovou štólou
  no aj tak nedáva pozor
  na červenú na smaragdových panákov so zdvihnutými klobúkmi
  na mňa
  opretého o lekáreň
  lebo fajčím cigaretu neviditeľnosti
  vytiahnutú krajom môjho kabátu
  ide len tak zohnutá a nemá
  smer snehové slnko
  smer do krajín 
  z bájok o neurotikoch a psoch
  ja za ňou zatváram všetky dvere
  ktoré nemohla zavrieť
  a ostali otvorené
  chcem
  tajomná slečinka
  v dvoch sukniach
  s dvanástimi slzami na tvári
  a ja mám len desať prstov
  na to aby som jej ich
  neutrel
  len cez slzy
  jej oči menia farby
  a ona nikdy nebola davom
  po tomto
  už nikdy