Dievča z autobusu (1. časť )

Ani si presne nepamätám, ktorý to bol deň, no husto snežilo. Do bieleho rána sa rútili chumáčiky snehu, ľudia pomaly kráčali na zástavku, prikrývajúc si ústa, lebo celkom výdatne fúkalo. Nevideli by ste na desať metrov. Biela panoráma akoby nivočila okolité postavy a všetok pohyb dnešného utorkového rána.  Len čo som vykročil na chodník za domom, prudko mi zafúkalo do tváre, čosi som si zamrmlal a ponáhľal sa ďalej vpred, pretože už bolo sedem trinásť a autobus u bude  o chvíľu. Ani nebolo poriadne vidieť, či už tam nejaký stojí, dokonca ani som dobre nepočul. Niežeby som bol nahluchlý, ale nepríjemné mravenčenie v žalúdku ma akoby pomaly zbavovalo príčetnosti. Včera som sa skoro vôbec neučil a dnes ma čakajú samé skúšania a písomky. No potom som si povedal, že škole kladiem príliš veľký význam, a že nejako bolo, tak nejako bude. Toto zimné obdobie bolo vôbec akosi celé posekané na fragmenty, ktoré som si nevedel dať dohromady. Náladu som mal premenlivú ako to počasie. Vlastne v poslednej dobe som nemal náladu na nič, môj slávny optimizmus sa stratil v tejto blbej zime hneď po Vianociach.

Keď som došiel k zastávke, obúchal som si svoje topánky od snehu, Monča sa krčiac pri búdke na mňa nenápadne usmiala a pozdravila: „Ahoj." Všimol som si, že má novú zelenú bundu, no stihol som ju len odzdraviť, lebo Alica v pozadí už na mňa mávala a tak som šiel k nej.

„Lukáš, kde toľko trčíš!", uškerila sa, „zasa si zaspal..."

„Nie," odpovedal som pravdivo, „!sa mi volako nechcelo."

„Lebo ja sa neviem dočkať, kým budem v škole.", hodila na mňa ten svoj sarkastický úsmev, našťastie už tu bol autobus, tak sme sa nemuseli pred cestou škriepiť, ako každé ráno. Ľudia sa toho busu tlačili, akoby sa dávalo niečo zadarmo, no ja som si prial aby nám zamrzol motor a zmeškal som tú prvú posranú matiku... V hĺbke duši som však vedel, že sa nič také nestane. Alicu som džentlmensky pustil pred seba, venoval som ešte posledný pohľad svojej rodnej dedine, sám si uvedomujúc, že sa zo mňa stáva sentimentálny úbožiak, pretože cez víkend budem opäť hlásať, že naša dedina je malá vidlácka diera, v ktorej nie je ani len poriadna krčma. Teraz mi však prišla malebná a bezpečná, pripadal som si ako blbec. Našťastie nie dlho. Chotárová, tá stará hnusoba, ma pichla dáždnikom do krížov so slovami: „Nespi chlapče! Aj ostatní chcú nastúpiť!"

Ale mala pravdu, po Vianociach sa zo mňa stal človiečik uzavretý do seba, ponorený do vlastných myšlienok, ignorujúc okolie a povinnosti. „ Musím sa zobudiť!"  Sľúbil som sám sebe, a začnem tým, že dnes pôjdem s chalanmi von, neboli sme od novembra! Andrej aj Ema už sedeli v autobuse, zahĺbení do rozhovoru o metálovej skupine v Lúči, čo vystupuje v piatok. Kývoél som Andymu hlavou na pozdrav, Ema si ani nevšimla, že som tam. Alica si sadala vedľa kašľajúceho dedka a ja som očami hľadal voľné miesto. Vzadu ich bolo viacero. Vedľa Simony som si sadnúť nešiel, nikdy spolu nemáme o čom hovoriť, vždy sa jej pýtam len ja a ona jednoslovne odpovedá. Neviem prečo, nemá ma moc v láske. Vedľa tety Begáčky bolo voľné, ale ona je bacuľka a ja sedím na krajíčku sedadla, minule som v zatáčke vypadol, decká si zo mňa robili prču ešte týždeň. Tak som neriskoval. Martin, bývalý spolužiak mal tiež voľné, no pred ním sedelo nejaké dievča.

 Chvíľu pozerala do okna, potom rukou po ňom prešla, lebo bolo zahmlené. Ja som pozoroval jej profil. Mala pekným malý a zaoblený nos, jemné blond vlasy a nádherné tenké pery slabučko ružovej farby. Na prvý pohľad nenápadná dievčina. Na druhý ešte krajšia. Stisla pery, akoby nad niečím premýšľa alebo ju niečo trápilo, no potom pomaly otočila hlavou. Naozaj bola pekná. Bledá a úzka tvár, nie pery som v tej chvíli nedokázal pomenovať a jej oči ma zmrazili na mieste, mal som pocit, že prišla fujavica a zastavil sa čas. Ja som mrzol, no nevedel som o tom. Nepohol som ani brvou, padal som do jasných zelenkastých očí neuvedomujúc si, kde stojím. Cítil som pocit, o ktorom som nevedel, čo znamená, srdce sa mi rozbúchalo, vnímal som ju, iba ju, počul som ako dýcha, pri čom som stále hľadel do toho smaragdového jazera jej očí... „Urob to!", šepkal hlas okolo mňa.

 Hluk štartovania motora ma prebral. No hlas okolo neutíchol, stále opakoval „Urob to!". Už so vedel, čo chcel. Musím si vybrať - sadnem si k nej alebo k Martinovi?  Blížil som sa k nej, otvoril ústa, aby som sa spýtal, či má voľné, stále ma sledovala a zároveň mámila svojou krásou, životné funkcie vo mne ožívali, uši mi horeli a v ústach som mal jednu veľkú hrču. Ten hlas stále iba : „Urob to!" Nohy i srnuli, zastavil som sa pred ňou a bolo to ešte ťažšie, mala tak super vlasy, ten noštek, líca okriate utorkovým mrazom, trošku červené, tá nevinná tvár, tá neopísateľná dievčenskosť. Nebolo to, ako keď vidím hocijakú babu na kúpalisku a predstavujem si scény, ktoré sa ani len nevysielajú po 22. hodine. Nebola to túžba. Sám som nevedel, čo to bolo.

 Mal som otvorené ústa, no hlások z nich nevyšiel, potláčal som ten hlas, čo už kričal: „Urob to!" Chcel som, no nešlo to. Neviem prečo. Autobus sa pohýňal a ja som sa vrátil k sebe. Odvrátil som pohľad od dievčaťa, ktoré sa na to otočilo späť k oknu a rýchlo som si sadol K Martinovi. Ten zrejme pozoroval mňa, lebo ma šťuchol do rebra: „Dnes si akýsi zaspatý. Na čo si čakal? Chvíľu si stál ako taký trtko na mieste..."

„Ja viem, Hošto, dnes som mimo, som myslel, že ani nevstanem.", klesol mi hlas a sklonil som hlavu.