Dievča z autobusu ( 2. časť )

A Martin ma len priateľsky potľapkal po pleci: „Je to OK, borec, ja som dnes napríklad zaspal pätnásť minút. Ani zuby som si nestihol umyť - bola to taká rýchlovka, vieš vstaneš - ideš."

O čom svedčil aj fakt, že vlasy mal do všetkých svetových strán ako Majster N, podľa čoho som usúdil, že sa dnes nestihol ani len učesať. Pokúsil som sa o hraný úsmev, no zrejme vyzeral kŕčovito, lebo Martin konštatoval:

„V poslednej dobe si nejaký, ehm, čudný... teda, myslím, že, vieš, taký bez nálady. Kde je ten haluzák Lukino, ktorého obyčajný školský deň nevyvedie z miery?", pýtal sa opatrne, aby som sa neurazil. Ale mal pravdu - tak by som sa nemal ani na čo.

„Ja neviem, Maťo," povedal som nehladiac mu do očí, „asi mi len chvíľkovo šibe."

On zo mňa nespustil pohľad a viem, čo si myslel, že to nie je len chvíľkovo. V podstate od konca vianočných prázdin.

Videl, že so mnou nie je do reči, tak si dal sluchadlá do uší a počúval mp3. Autobus zachvátila živá vrava. Spolužiaci, kamaráti, susedia a všetci v autobuse veselo kecali, akoby ani nebol utorok, ale sobota. Janka vedľa sa učila zemepis, Német za mnou sa mrvil na tých strašných nepohodlných sedadlách, ktoré prispievali k mojej zlej nálade. Neznášam čierne poťahy, ešte k tomu boli kožené a v lete sa ne vždy priliepame. Vodič dal hlasnejšie rádio, kde letel známy hit. Zistil som, že ani neviem, od koho to je. Hudbu som nepočúval. Pozrel som pred seba na to dievča. Tvár mala privrátenú k oknu, sledovala pole za cestou, pekne zasnežené a jej ľahký dych nepatrne zahmlieval sklo. Zozadu bola rovnako pôvabná ako spredu. Na štíhlom bielučkom krku malá malú oválnu sinku. Asi minútu som tú sinku priam hltal očami, v jednej chvíli som pocítil nutkanie natiahnuť sa k nej a dotknúť sa toho dokonalého krku. Ovládol som sa. Zistil som, že vedľa dievčaťa sedí moja bývala spolužiačka, ale z béčky, Monča. Na Mončinom mieste som mal sedieť ja, vravel som si v duchu. Vedľa tej peknej baby... Som sprostý, prečo som ti tam nesadol? Hľadal som dobrú výhovorku, veď predsa ako správny kamoš, som si jednoducho musel prisadnúť k Martinovi. Ale v mojom vnútri táto výhovorka bola iba detská lož, len výkrik do prázdna. Celú cestu som sledoval jej vlasy, krk a uši, aby som našiel chybu, tam, kde nebola. Pátral som po niečom, čo má utvrdí v tom, že som spravil dobre. Opak bol pravdou.

Cesta mi prišla nekonečná. Už sme boli v meste blíži sa Hlavná stanica, čochvíľa vystupujeme. Decká balili svoje učebnice do tašiek, schovávali si mptrojky do vačkov búnd, ba niektorí frflali, že musia do školy. Dievča bolo ešte stále v autobuse, modlil som sa, aby aj ona vystúpila na Hlavnej. Šofér prudko zabrzdil, skoro vrazil do červenej embéčky pred nami. Ľudia čo stáli, zanadávali, ledva udržali rovnováhu. Pozrel som sa na to dievča, či si náhodou nebuchla hlavu o sedadlo. Našťastie nie. Otvorili sa dvere a všetci poď ho von. Monča sa postavila, dievča sa zamrvilo, schytilo svoju bledomodrú školskú tašku a tiež vychádzala. Ja už som síce dávno stál, no čakal som, až vojde do uličky. Všimla si moje gesto.

Opäť ma prepichli tie zelenkasté oči plné čohosi, čo som chcel poznať, líčka sčerveneli a vyčarila magický úsmev, čo bola vlastne vďaka. Ja som bol v koncoch, možno budem morbídny, ale ak by som mal zomrieť, tak nech je to teraz. Neva! Povedal by som si, že stálo za to žiť.

„Pome!", kopol mi do členku Martin, ktorého každé ráno na zastávke čaká frajerka. Vtedy je nervózny a nerád mešká. Ešte minútu musím čakať, kým sa pri stánku s novinami docicmajú, až potom kráčame do školy. Dievča vyšlo z dverí a ja hneď za ňou. Martin okolo mňa prebehol a nalepil sa na Luciu. Aj v meste husto snežilo, vôkol nás len hluk aút a slov ľudí, ktorí utekali naproti svojmu dnešnému, celkom obyčajnému dňu. Holuby tu a ta zobali omrvinky pri bufete, netrápilo ich to, že zavadzali ostatným. Na starých ošumelých lavičkách ležali všelijaké odpadky a obaly, na jednej spal bezdomovec. Ako môže spať v takom ruchu? Sneh, špinavý od smogu a topánok, odhŕňali cestári v oranžových reflexných bundách. Jeden na mňa zakričal:

„Zavadzáš zasran, čo stojíš jako cibazol!", odpľul si na cestu a ukázal mi svoje drsné črty tváre, uhol som sa jeho lopate a obzrel sa, kde je Martin. Cestár ešte zahučal na druhých školákov:

„Ste dementi? To vás v škole nenaučá, že keď povím uhnite, tak máte ísť bokom?! Riti psačej..."

Keby som mal dobrú náladu,  tak mu aj volačo odvrknem, ale moja nálada bola nemastná - neslaná. Jednak som bol rád, že sa dievčina na mňa tak pekne usmiala, jednak som sa preklínal, za to, že som si k nej nesadol... Takže celkovo to bolo viac zlé, ako dobré.

Vtom som si ju všimol v dave. Bledomodrú tašku už mala na svojom čiernom kabáte, ktorý mi pripomínal semiš alebo niečo také, jednoducho vyzeral byť jemný na dotyk. Vlastne to dievča vyzeralo byť vôbec jemné na dotyk... Kráčala smerom k podchodu, takže asi chodí na obchodnú alebo na odevnú, hneď som rozmýšľal koho tam poznám. Pri podchode stál čiernovláska v žltej vetrovke, s okuliarmi, hľadiac na hodinky v mobile, lebo je najvyšší čas ísť do školy. To dievča k nej prikráčalo, pozdravili sa.

Dav ľudí mi zatienil ich obraz, tak som sa začal brodiť pomedzi kopu zimných búnd, do pár ľudí som dokonca nechtiac vrazil, no postavil som sa pri stánok s novinami. Bol som od nich sotva päť metrov. Okuliarnatá čiernovláska skríkla: „Poďme Paulína, Adela nás už čaká!"

Obe sa otočili a mizli mi z očí v podchode. Keď už nebolo vidieť ich hlavy, povedal som si:

„Paulína? No nie je to prekrásne meno?"