Čo bude potom?

           Často sa sama seba pýtam či je smrť krásna. Čo sa stane so mnou keď odtiaľto odídem niekde do neznáma, keď umriem. Pôjdem do neba? Pôjdem do pekla? Existuje také niečo? Existuje duša? Na moje otázky nechce nik odpovedať. Keď sa chcem rozprávať o smrti všetci pokrútia hlavou a pohľadmi mi naznačujú, že som zrelá na psychiatriu. Je na smrti niečo zlé? Prečo to je pre všetkých (česť výnimkám) tabu? Prečo sa o tom nechcú rozprávať? Alebo prečo, prečo práve ja mám takú tému rada? Prečo sa smrti nebojím? Som iná ako ostatný? Ja si myslím, že smrti sa báť netreba. Veď je to zbytočné nemyslíte? Keď sa človek bojí smrti ako môže prežívať deň po dni? Žije stále v strachu? Ja osobne sa smrti nebojím. Alebo sa hrám len na nejakú silnú osôbku? Klamem samú seba? Žijem aj ja v strachu?        

          Blízko smrti som sa už ocitla, vlastnou chybu a vinou. Pokúsila som sa o samovraždu. Smrti som sa nebála. Tešila som sa na ňu, bola som zvedavá čo bude ďalej, čo sa mi stane, ako sa budem cítiť. Chýbalo možno pár minút a už by som sa pozerala na ľudí z hora. Veľa krát ma prepadla myšlienka smrti. Ten pocit, ktorý som prežívala bol silný,  ovládal ma celú. Nemyslela som rozumom! Moje srdce hovorilo čo mám robiť a čo nie. Nie dlho som premýšľala či to má nemám alebom urobiť. Prišlo to tak náhle. A teraz keď sa na to spätne pozriem tak krútim nad sebou hlavou. Mala som vlastne nejaký dôvod na smrť? Nie nemala! Na smrť nieje dôvod nikdy! Človek nemôže byť slabí! Nemôže sa podvoliť svojim depresiám. Musí prekonať všetko, veď za všetkým zlým príde niečo pekné a dobre. Možno nie hneď ale príde to určite!  A preto treba sa len nad všetkým pousmiať a kráčať ďalej!      

            City sú silné, bolesť je zlá, slzy sú dotieravé. Ale úsmev pomáha!