Verný až dokonca 1.časť

        „Kto z vás tam bol?“ pýtal sa ten chlapík v policajnej uniforme stále dokola mňa a Elizabet.                                                                           „My sme tam, neboli keď sa to stalo. O tej hodine sme boli možno už aj doma!“ vysvetľovala mu už trochu podráždená Elizabet.                             „Môže vám to niekto dokázať?“ Ten človek, ktorý si hovoril policajt mal už na nás aj poriadne nervy...dobre, že nepraskol, bol celý červený a spoza úzkych okuliarov mu vykukali drobné oči. Pripomínal mi tak trochu  krtka.                 „Nie“ odvetil som skleslo a potichu „ my sme boli spolu“ dodal som...             „A načo ste boli v tom supermarkete?“ vyzvedal sa policajt                              „Šli sme si kúpiť niečo na pitie!“ pohotovo vyhŕklo z Elizabet            „Hmm...“policajt nahodil výraz rozmýšľajúceho človeka a zadíval sa do okna. Elizabet pokrútila hlavou „ to rozmýšľanie vám nejde nemusíte sa snažiť“ povedala arogantne.                                                                               „Mlčte! Lebo vás obviním ešte aj za urážanie verejného pracovníka!“ povedal škodoradostne. 

 Nakoniec nás obvinili za vylámane, vykradnutie supermarketu a ublížení na zdraví. A my samozrejme sme za to nemohli. Nemali sme dosť peňazí na poriadneho obhajcu a tak nás hneď šupli na psychiatriu alebo ako to oni nazývali “Väzenie pre mladistvých“ . Po nejakom čase nás od seba oddelili. Elizabet poslali na druhú stranu malého sveta. Bolo nám strašideľne smutno. Ešte nikdy sme tak ďaleko a tak dlho od seba neboli. Nemohli sme sa stretávať. Písať si len listy jeden za týždeň. Niekedy listy ani len neprišli.  Volať sme si mohli maximálne raz za mesiac, aj to len pár minút...