Názov? Zmizol... I.

Pani Plháková vedela v dôležitých chvíľach dojímavo plakať. Začala vždy utrápenými, nie príliš hlasnými nádychmi a následne povzdychmi, pri ktorých ju brušká prstov hladili na hrudi a hlava ostávala sklonená, až kým jej z očí nevytryskli prvé slzičky a až vtedy sa pozrela hriešnikovi do očí. Nikdy z nej nevytiekla riava sĺz, ešte aj tu sa držala hesla pomaly ďalej zájdeš a dávala si záležať, aby jej lesklé perly stekali v dostatočne veľkých odstupoch, zgúľali sa tou istou cestičkou priťahujúc a odrážajúc akékoľvek svetlo v okruhu desiatich metrov. Ruku, ktorá bohužiaľ nebola tak detsky malá, akoby si želala, prikladala striedavo k ústam, nosu a na čelo tak, aby nič nezakryla a zdôraznila jemné vzlyky, ktoré otriasali jej schúlenými pleciami. Bola kôpkou nešťastia, zraniteľnou a bezradnou ženou, ktorá prosila o pomoc a ochranu.

Pani Plháková plakala tak nádherne, že jej muž nemohol odolať. Sledovala ju zhypnotizovaný a už keď začínala, vedel, že urobí všetko tak, ako chce ona a toto divadlo sledoval len ako odmenu.

Presne tak ju požiadal o ruku. Chcel odísť pracovať za hranice, ktoré sa práve otvárali a skúsiť nové možnosti. K Magde si prišiel vypýtať povolenie a sľub, že naňho počká. Lenže mladé dievča, bláznivo zaľúbené a varované babičkou, ktorej muž odišiel do Ameriky a viac sa nevrátil, verilo, že odlúčenie zabíja každý silný cit. Ich láska vychladne, ju nahradí iná, možno ani nie taká pekná, alebo možno krajšia a nevedela sa v mysli rozhodnúť, čo by ju škrelo viac. A tak zaplakala. Jozef takmer tiež, takže zostal doma a o pár týždňov si dopriali svadbu.

Strýko im zabehol do mesta kúpiť obrúčky, najprv však pozdravil kamarátov v pohostinstve, z ktorých sa vykľuli „pľuhy„, ako neskôr vravel, lebo s ním hrali o peniaze a jemu zostalo len na dva tenké prúžky, také tenké, že keď z nich postriebrený povrch opadol, zmenšili sa o polovicu. Strýko bol z Magdinej strany, a hoci nevedel dojímavo plakať, vedel sa poriadne opiť a žalovať celému svetu. Preto mu radšej odpustili, no hneď si k piatemu výročiu sľúbili prstene z pravého zlata. Potom k desiatemu, pätnástemu, a tak ďalej. Pred nedodržaním sľubu ich zachránili deti a už pomerne slabý zrak, vďaka ktorému uverili, že prstene od nich sú z ozajstného bieleho! zlata. Strýko sa na svadbe aj tak opil, ale aspoň sa žaloval len na mladých, ako tancujú Fľaškový a predviedol jeho verziu po päťdesiatke.

Tentoraz pani Plháková žialila nad nedôstojnosťou ich života. Už skoro šestnásť rokov žili v jednoizbových bytoch s dcérou Teréziou, ktorá sa narodila rok po svadbe a desať ročným synom Ferdinandom. Jediné, čo dokázali zmeniť, bola ich adresa, nedostatok priestoru zostával. Navyše si Magda dlhšiu dobu nemohla nájsť prácu a deti už neboli také nadšené jej prítomnosťou ako kedysi.

Pár dní dozadu zomrel Jozefov strýko, pre nich úplne neznámy človek, ale vraj hriešne bohatý. Boli mu na pohrebe, Magda, so zúženými očami a zdvihnutou bradou prebodávala jeho manželku a nevlastnú dcéru, dve osoby, ktoré mali všetko zdediť. Dostali sa do rodiny ani nie pár mesiacov pred jeho smrťou a získali tak nárok na pozemky, ornú aj lesnú pôdu, chatky a chaty, rozostavané domy, dva hotové a jeden byt.

„Ak má aspoň desať takýchto klobúkov, zaberie s nimi jednu chatku“, okomentovala jej širokú čiernu ozdobu s ešte väčšou čiernou mašľou pretkanou ligotavými nitkami „ale tie zvyšné budú voľné. Chápeš? Si jediný synovec, aj tebe by mohli niečo dať.“

Húdla do muža, drgala doň, stavala si ho oproti sebe držiac mu ramená, aby mu dodala odvahy ísť a pokoriť sa, lebo takto posmeľovala milenca Juana Maria, aby sa rozviedol so svojou manželkou Annou Kristínou. Využívala, že bol dobrák od kosti a zároveň sa mu dívala do očí, čo tiež neznášal. Nakoniec zabral plač a Jozef šiel.

Získal domček pri lese, v jednej dedine blízko mesta, dvojposchodový.

Že mu ho ponúkli len čo nastolil svoju prosbu, to žene zamlčal.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Magda bola prudká a impulzívna osoba.

V mladosti bola unesená svojím sýtym hlasom, ako krásne sa nesie vzduchom, a keď si pozrela dokument o mechanickom vlnení a šírení zvuku, nádejala sa, že zvukové vlny jej hlasu musia byť niečím výnimočné. Fascinoval ju manželov sklonený krk vždy, keď zvýšila hlas, alebo bola nahnevaná. Aj tak bol o hlavu vyšší od nej, nie preto, že bol vysoký, skôr ona nízka.

Neznášala odkladanie, pomalosť, preto hneď ako získali papiere od domu a zistili, kde je, zavelila rýchle opustenie bytu. Nakúpila igelitky, niečo cez päťdesiat kusov, lebo nemali ani jeden poriadny kufor, do nich natrieskala čo sa dalo a zo zvyku sa sťažovala: „Len päťdesiat! Vidíš? Len päťdesiat tašiek, toľko sme si stihli nahonobiť! Je toto život?!“ Muža poslala na štyrikrát odviezť tašky aj schopnejší nábytok do ich nového domu a na piaty krát šla ona, v čiernom obtiahnutom tričku a rifliach, s do bordova nafarbenými vlasmi stiahnutými do gumičky, lebo na dedine sa žije inak, zaostalejšie a musia sa tomu prispôsobiť. Dcéra a syn vytiahli všetko, čo bolo z rifľoviny, od topánok s imitáciou povrchu, ktorými sa chválil Ferdinand, po rifľovú šiltovku, ktorú si zas uchmatla Teri.

Nakoniec nežali žiadnu slávu, prešli celou tmavou dedinou s každou druhou svietiacou lampou, okolo decák hrajúcich vybíjanú pred úradom hoci bola takmer tma, cez dlhé, poskrúcané, úzke uličky, aby vyšli na hlavnú cestu, z ktorej predtým zišli.

Pokračovali lesnou cestičkou, nízke konáre im bili do skla a nechávali na nich chrobákov, pavúkov a komáre, z ktorých len málo sa nerozcapilo na béžovú bodku. Natriasalo nimi, šli naklonení tridsať stupňov doprava, Ferdinand nacapený na Teri, ktorá ho bolestivo šťuchala do rebier a sľubovala večnú pomstu. Keď vyšli z auta, každý si šúchal chrbát a úplne bez nálady sa dívali na tmavú, pomerne veľkú stavbu pred nimi. Nenašli osvetlenie, nemohli si obzrieť svoj nový dom, a tak radšej zamierili dnu. Bolo tu cítiť chlad betónu, špinu a prach pod prstami a vôňu zatuchliny. Hneď prvá izba bola predsieň aj obývačka, o čom svedčil okrúhly stolík a staré kreslo, napravo bola kuchyňa, ďalšie dvere práčovňa s toaletou a oproti vstupným dverám, za širokým komínom z malých červených tehličiek bol úzka miestnosť, ktorú neskôr povýšili na komoru a popri nej šla ešte užšia chodba na zadný dvor. Najzaujímavejšie im však pripadali schody, idúce neďaleko ľavej časti komína a hore tri dvere pre tri spálne a jedna kúpeľňa. Deti vyleteli nahor, vtrhli do izieb, aby si vybojovali pre seba tie najlepšie. Rozdelili si najkrajnejšie, lebo prostredná mala krásnu manželskú posteľ pokrytú polovicou tašiek, ktoré sem Jozef dovliekol.

Krátko pred polnocou si manželia Plhákovci sadli do svojich vlastných ošúchaných kresiel, nohy vyložili na stolík a dívali sa na dieru v komíne. Bola obrovská. Chýbal aspoň jeden meter krát niečo viac ako meter z jeho prednej časti, perfektne vysekaný obdĺžnik, dokonca aj prach na zemi dával tušiť, že ešte nedávno tu bol kozub. Vnútri boli vychladnuté uhlíky, ktoré sa závanom z otvorených okien menili na prach a opúšťali tento dom.

„Tu bude raz krásny kozub“, poznamenal Jozef, zazíval, Magda zazívala tiež, a tak šli radšej spať.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Ďalší deň, o štvrtej, sa Jozej ocitol za domom a vedľa neho pristávali dva matrace.

„V živote som sa tak hrozne nevyspala! Vieš čo, vytrep ich, lebo ja si už na ne v živote neľahnem! Je mi jedno ako to urobíš, ale ak ešte raz z nich uvidím stúpať prach, tak pôjdu do smetiaka!“, nariekala z balkóna ich spálne Magda hádžuc mu tašku s vysávačom a takmer do hlavy starú drevenú palicu s rúčkou, ktorú našla ktoviekde.

Jozef oprel matrac o najbližší strom, tipoval topoľ, javor, alebo bola to rarita, breza čierna a udrel doň. Zdvihlo sa obrovské mračno prachu, rozvialo ho všade naokolo a on kýchal a kašľal, až si napokon oviazal vreckovku okolo tváre a pokračoval. Bil ten matrac v hmle, ktorú vytvoril, v dusnote, s červenými, slziacimi a opuchnutými očami, udieral doň držiac palicu oboma rukami, s pokrikom so zatvorenými ústami, s otočkou a s predstieraným hnevom, ktorý bol spomienkou na mladosť.

Keď skončil, ibaže len kvôli únave, lebo matrace svoj tajuplný zdroj prachu nechceli vydať, odsúdil ich do smetiaka a zhadzoval zo seba tričko, tepláky i obuv, aby čo najmenej tých šedých neživých parazitov preniesol späť do domu. Nestihol ani len otvoriť dvere a už počul Magdu kričať. „Ježkove husličky!“ volala a medzi to nenapodobiteľné výkriky strachu, alebo prekvapenia, hrôzy, lebo Magda vždy všetko robila naplno, vybičovala každý cit na maximum a nedovolila mu odhadnúť z jej kriku, ako veľmi zle je.

Nebolo zle, bolo dobre. Diera v komíne zmizla a stál tam trochu zaprášený, ale predsa kozub. Kamenný, jednoduchý, tmavošedý až dohneda, aby ladil s kachličkami.

„Och...No...“, nemohol nájsť slová „aspoň ho už nemusíme robiť“, čo nebola práve najlepšie voľba, lebo si zaslúžil manželkin neveriaci pohľad.

„To povieš len tak? Niekto tu možno v noci bol, keď sme spali...“

„To sa nedalo stihnúť. A pozri, veď je zaprášený, to vyzerá skôr ako nejaké čary“, skúšal zľahčovať.

„Čary? To povieš len tak? Len tak?!“ slová sa v nej zasekli a len čo sa pozrela na kozub odvrátila pohľad. Keď uvidela deti schádzajúce zo schodov, úplne v pohode, zvedavé a rozospaté, stratila sebakontrolu a rozfňukala sa. Nie cieľavedome, ale naozaj. Jozef si ju vtedy prichýlil, pristúpil k nej a vzal ju do náručia, lebo takéto chvíle zbožňoval. Necítil sa ovládaný, zrazu bol pánom on, držal ju pod pásom a druhou rukou jej mohol hladiť vlasy, upokojovať, mohol jemne zakývať hlavou na deti, že všetko je v poriadku, má to pod kontrolou. Škoda len, že Magdin pud sebazáchovy bol veľmi silný a čochvíľa ju prebral na nohy. Poutierala sa, aj všetky šmuhy na tvári a mohla odznova začať deň.