Názov? Zmizol... II.

Spisovateľ/ka: alien007 | Vložené dňa: 4. augusta 2006
http://citanie.madness.sk/view-2105.php

Po raňajkách si dopriali menšiu obhliadku ich majetku. Ich dom veľmi nezapadol do scenérie prírody, ktorá bola všade okolo. Bol takou nevydarenou kockou, z ktorej vytŕčali raz dvere, raz obločný rám a hore komín. Nevyzeral veľmi starý, hádali mu najviac desať – pätnásť rokov, ale zjavne bol neudržiavaný. Omietka opadávala, stačilo sa dotknúť stien a už pukali a vytvárali sa niekoľko desiatok centimetrov široké diery v jeho svetlohnedom zafarbení. Vpredu bola malá záhradka rozdelená prístupovým chodníkom, rástli v nej krásne zvončeky a klinčeky, biele a fialové hluchavky, listy púpav, rôzne druhy tráv, ale na okraji i chren, žihľava a krásne rozkvitnuté bodliaky. Všade naokolo boli stromy, breza bola len jedna, tá o ktorú Jozef oprel matrace, okrem nej tu boli lipy, javory a smrekovce, hraby a smreky ako zo škôlky. Za domom stál veľký orech, ktorý im krásne tienil balkón. Jeho okraj bol jednoduchý, z pospájaných vertikálnych tyčiek, naberal farbu do hrdzava a šiel od jedného okraju k druhému, ale vchod naň bol iba z prostrednej izby. Deti museli vyliezť cez okno, ak sa chceli prevetrať, užiť si nočnú oblohu a popritom začať fajčiť. Potešili sa malej lúke, ktorá začínala hneď za domom a nenápadným uľahnutým kríkom, o ktorých otec vyhlásil, že sú to určite maliny, no boli to čučoriedky. Aj tak bolo dobre, až kým neskôr nezistili, v akej obľube majú čučoriedky medvede. Našťastie boli blízko dediny a zvieratá sem schádzali z lesov len ak ich ľudia pripravili o potravu, vyhnali nahor do lesov a nedovolili im urobiť si zásoby, čo bolo skoro každý rok, ale oni si to nevšimli. Nezaregistrovali brechanie psov, keď líšky prechádzali okolo ich domu do dediny, uniklo im praskanie v kríkoch a zajačie stopy, šušťanie v korunách a škrabanie pazúrikov o strom. Zato klepanie bocianov a ťukanie ďatľa ich vždy dokázalo rozladiť.

Ešte v ten istý deň si zistili, kde sú v dedine obchody. Našli dve s označením Potraviny, pričom pred každým bola lavička a pár smädných chlapov, ktorí nezabudli komentovať vstupujúce dedinčanky. Na Magdiných rifliach a na celkom slušnej postave si dosť zgustli, pričom ich komunikácia sa pre fľašu v jednej ruke a cigaretu v ústach zmohla hlavne na pokyvkanie hlavy, pokrčenie brady a čokoľvek, čo nebránilo ich celodennej zábave.

Obchody nepoznali boj o zákazníka, ani žiadne akcie. Ceny boli o pár korún vyššie ako v meste, o hlavne mliečnych výrobkoch sa predpokladalo, že sa vypredajú pred dátumom spotreby a z instantných produktov tu mali len pár polievok, aj to len tie, ktoré zachutili majiteľom a chceli ich mať na dosah. Otváracie doby sa nedodržiavali. Ráno sa začínalo o pol hodiny skôr, lebo ľudia museli ísť do práce a popritom nachystať deťom desiaty. Majitelia si odskakovali skôr na obed, vtedy im bolo treba zazvoniť na dvere a čo možno najúctivejšie ich poprosiť, aby si splnili svoju povinnosť a otvorili obchod. Najmä v lete sa nezačínalo o druhej, pretože na záhradke sa dalo dobre opáliť, deťom sa nechcelo ísť domov, alebo ich bolo treba pohľadať a bol tu ešte oneskorený dovoz a s ním spojené vybavovačky. Zatváralo sa o piatej, ale ak ste boli dobrí známi, otvorili pre vás o ktorejkoľvek hodine. To Plhákovci, samozrejme, neboli.

V takýchto neistých časoch sa rozhodli nakúpiť čo možno najviac a vyštartovali k najbližšiemu supermarketu. Pani Magda šla na čele popri každom regáli, vedľa nej manžel tlačiaci vozík, ktorý jej pripadal stále tak úboho prázdny, akoby si nič nemohli dovoliť, a pritom si naozaj nemohli veľa dovoliť. Ferdinand a Teri zamierili k časopisom a okupovali toto miesto až kým za nimi otec neprišiel s výčitkami, prečo ho nechali v kaši. On sám neznášal toto zbytočné promenádovanie sa, nič mu nehovoril pocit, že v tejto veľkej budove mal toľko vecí na dosah a rozhodnúť o ich osude mohol on, lebo je zákazníkom a zákazník je pán. Pri pohľade na nábytok mu nikdy nenapadlo, ako krásne by vyzerala ich kuchyňa s novou linkou a vstavanými spotrebičmi, aké úžasné farby majú nové záclony, ligotavé, alebo matné, s mašľami, alebo decentným viazaním, zaujímalo ho len niekoľkociferné číslo rafinovane skryté, až kým jeho manželka nepodľahla pocitu, že toto musí mať. Do úžasu ho neprivádzal ani výber vôní, od aviváží po sprchové gély, bolo mu jedno, či bude voňať ako vanilka, kokos, jazmín či čerešňa, že jeho pokožka bude hebká s novými perlovými proteínmi a nespáli sa pôsobením diamantových ochranných komplexov. Svoju púť obchodom považoval za povinnosť voči manželke, obeť pre pokoj v dome a nutnosť, lebo je silný a jeho tenká žienka by nepotiahla ťarchu svojich túžob zhmotnených do výrobkov. Ale platil on. To jediné ho čas od času tešilo, že dokáže udržať ich rodinný rozpočet pri živote a nepatrí ku kolegom, ktorí sú závislí na svojich polovičkách.

Pri pokladni siahla pani Magda do veľkej čierno striebornej kabelky, prehrabávala sa v nej, aby vytiahla igelitky, ibaže žiadnu nenašla. Nič to, kúpili ďalšie.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

V stredu, deň kedy už Jozef nemal dovolenku a vyštartoval skoro ráno do mesta, aby na miestnej pošte prijímal zásielky, im zmizli čipsy. Slaninkové, zemiakové aj šunkové. Miesto na poličke bolo prázdne a Ferdinand a Teri pokrikovali na seba celý deň, ako len ten druhý mohol byť taký pažravý a nič, ani len jeden balík im nenechať. Mama ich upokojovala:

„Buďte už ticho! Určite vás je počuť až do dediny!“ pokrikovala po nich.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Vo štvrtok sa mládež upokojila. Čipsy sa našli, podelili si ich a chrúmali celý deň tešiac sa z prázdnin. Jediné, čo museli urobiť, bolo upokojovať mamu. Stratila sa jej drahá voňavka.

„Aj tak už mami bola po záruke...“

„Veď hej, ale taká dobrá. A drahá. Kde som ju len mohla dať. Veď si jasne pamätám, ako som ju položila na poličku, potom som ju dala dole a poličku ešte raz poutierala, lebo sa mi zdala zaprášená.“

„Mne sa vôbec nepáčila. Nedalo sa pri nej dýchať.“

„Ty tomu nerozumieš“, ohradila sa Teri pred bratom, ešte primladým, aby mu zopár rozptýlených molekúl omámilo zmysly.

Rozhovor o voňavke sa touto vetou zvrtol na vybavovanie si účtov zo včerajška, až napokon pani Magda vytriezvela, vzala deťom čipsy a poslala ich zbierať maliny. Nenašli žiadne a čučoriedky boli ešte zelené.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

V piatok skoro ráno sa Ferdinand rozhodol ísť do kuchyne a napiť sa malinovky. Po pár krokoch sa prepadol o viac ako dva metre. Tentoraz zmizli schody.

Ferdinand neznášal bolesť, ale dovtedy o tom nevedel. Bol klasickým príkladom výchovy typu: chlapi sú silní, ničoho sa neboja. Ani on sa nebál, skákal, liezol zo stromov, bil sa s rovnako veľkými, väčšími, najradšej však s menšími a na bicykli predvádzal priam nemožné kúsky a to všetko preto, lebo veril, že ak sa mu niečo stane, vydrží to. Ibaže nová, preň neznesiteľná bolesť v nohe, dokonca v obidvoch, až sa nevedel rozhodnúť, ktorá ho bolí viac, pichanie a odporný, nedotklivý pocit na chodidle ho donútili zaspomínať si na staré dojčenské časy, dokonca na spoločnú genetickú minulosť s vlkom, lebo zavýjal s hlavou dohora k rodičovskej spálni a vzlykal s trhanými pohybmi dopredu.

Vystrašeným rodičom, otcovi, ktorí hrdinsky zoskočil a mame, ktorá to spravila s manželovou pomocou, nedovolil ani len dotknúť sa pravej nohy. Otec vytiahol auto z prístrešku na drevo a záhradka nezáhradka zaparkoval pred dverami, vyniesol jajkajúceho syna a zamieril s ním do nemocnice.

Na ľavej nohe mu našli výron do členka, na pravej pár škaredých modrín a inak nič.

Doma našiel Ferdinand uplakanú mamu, gauč s vankúšmi a dekami, termosku na stolíku so skleneným pohárom, misku s jablkami a čipsy. Dokázal, že nádej na Oskara tkvie aj v tomto národe, zavzdychal „Aaach, ach“ chrapľavo a hlbokým výdychom a zvalil sa na gauč. Mama sa naňho hneď vrhla, chytila mu čelo, líca, uložila ho, zakryla dekou a naliala čaj. Vypytovala sa na lekára, či bol mladý, starý, sestrička milá a úslužná, alebo staršia a tvrdohlavá, presvedčená o svojej pravde, čo mu tam povedali, ako mu to povedali, koľko museli zaplatiť, na ktorom poschodí, či im dovolili použiť výťah, či Jozef pomohol synovi pri röntgene, držal ho a obul, či videl snímok a prečo si ho nechcel obzrieť, prečo teraz nezbadal, že je syn unavený a nechce už odpovedať, prečo ju nevezme za ruku a neposadí za stôl, aby si o všetkom mohli v pokoji pohovoriť a Ferdinand nech už konečne môže zaspať.

Jozef a ako len ľutoval, že to urobil, ju poprosil, nech idú do ich spálne. Magda ho prepichla očami, vyšla z kuchyne a počkala kým vyjde on, aby za ním mohla zavrieť dvere. V obývačke bola prázdnota, veľký nevyužitý priestor bol nepokrytý parketami, neokresaný betón, kde mali byť schody.

„Hore? Chceš aby sme vyšli hore? No, tak si vyjdi hore!“ udusený hlas jej preskakoval, mávala rukou a zbytočne gestikulovala.

„Prepáč“, Jozef jej nemohol pozrieť do tváre, pozeral na zem a na bývalé schody.

„To kde si zaviedol svoju rodinu, há? Máme tu všetci zmiznúť, dolámať si kosti?“

„Môžeme ísť späť do bytu. Ešte sme ho nepredali“, zaváhal, kým to použil „Magduška.“

„Magduška, ahá. Takže teraz zase nakúpime päťdesiat igelitiek...“

„Netreba, už sa našli. A čo sa týka tvojej voňavky, veď ti môžem kúpiť novú“ konečne sa na ňu pozrel, prosebne, spýtavo, chlapsky zúfalo, lebo v hádaní sa nevedel orientovať.

„Aj tá sa našla.“

Magda vychladla, opäť sa presvedčila, že ona jediná má v ich dome rozum a nechala muža, nech chvíľu pobehuje a robí náhradné schody. Vzdychala, že keby toto bola vedela, tak sa ani nevydá, ale aj vyčkávala, ako dopadne spojenie stola, stoličky a nechala ho prvého vyliezť hore.

„Všetko je v poriadku, už som tam. Už som tam!“ zvolal potichu, postavil sa a otočil s úsmevom ako malý chlapec, ktorý vyliezol na rebrík, alebo dospelý, ktorý zdolal Mount Everest a teraz si obzerá zhora krásnu žienku istý si svojím víťazstvom. Nie, nie, pomyslela si, taký žiarivý a naivný úsmev mohol mať na tvári len malý chlapec.

Zvyšok dňa sa krútil okolo Ferdinanda. V Magde sa prebudil opatrovateľský inštinkt a materské pudy posilnené touto nečakanou a nevábivou situáciou. Nikoho nepustila s svojmu chudáčikovi, chrobáčikovu, pokladíku (!), obskakovala ho celý deň a napokon aj ona bola šťastná, že je užitočná. Trpela spolu s ním, dokonca viac ako on, viac ako celá rodina dohromady. Vyhrešila Teri, ktorá fŕkala zlosťou a krútila hlavou, vyškierala sa bratovi a naznačovala mu päsťou a rýchlym šmykom vystretými prstami pod bradou, čo si o jeho bolestiach myslí.

Jozef sa snažil vyhýbať kuchyni a ani mu nenapadlo, že zajtra bude na rade on.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8