"Hon na čarodejnicu"

„Hon na čarodejnicu"

Oziabalo ho, no i tak sa ťarbavo vyšplhal na ďalšiu kopu odpadkov v snahe nájsť niečo, čo by ho zahrialo. Kus dreva slúžiaci ako jediný zdroj svetla pomaly dohasínal a on vedel, že aj túto noc strávi kdesi v tmavom lese premrznutý do špiku kostí. Ticho preťal chrapľavý smiech - predstava ďalšieho rovnako záživného večera ho pobavila. Sklonil sa nad kopu vyhodených starých vecí a začal s triedením. Dve kostnaté ruky dychtivo zmapovali povrch rozbitého džbánu i drobných črepín navôkol neho, s oveľa menším zanietením si premeriavali obsah plátenného vreca, aby sa tak mohli zarazene zastaviť nad zdochlinou, ktorá očividne bola ešte čerstvá.

„Večera!" zaradoval sa pri pohľade na svoj dnešný úlovok. Nežne si ho pritisol k hrudi a začal rýchlo zostupovať. Noc bola jasná, cestu poznal naspamäť a miest, kde by mohol prenocovať, bolo naozaj málo, preto výber nebol ťažký. Rozhodol sa pre rozpadnutú drevenú chatrč - už roky v nej nikto nebýval a hoc nemala strechu, dokázala mu raz za čas poskytnúť pohodlné útočisko.

Zdochlinu položil na zem, z vrecka vytiahol zlomený nôž a začal rezať. Jemne a s citom kládol dôraz na každý ťah. Koža sa pomaly oddeľovala, krv vpíjala do pôdy a jeho radosť nezadržateľne stúpala. Práca ho natoľko pohltila, až si nečakanú návštevu takmer nevšimol. Ten muž pristúpil k ušpinenému oknu, cez ktoré sa predieral mesačný svit chabo osvetľujúci  tulákov príbytok a chvíľu vyčkával. Až keď starec držal v rukách stiahnutú kožu mŕtveho zajaca a svoju zvráskavenú tvár otočil jeho smerom, muž prehovoril:

„Mám pre vás jeden výhodný obchod."

Tulák nemo prikývol, odvrátil sa od nepovolaného návštevníka a pokračoval v pitvaní. Muž sa pohodlne oprel o okennú parapetu, z plášťa vybral objemný mešec a začal si ho pomaly pohadzovať v pravej ruke.

„Potrebujem jedno meno. A dám zaň mešec zlatiek. Čo vy na to?"

„Meno?" zopakoval prekvapený starec.

„Jedno ženské meno... skurvené ženské meno!" rozkričal sa muž, „Nebyť vás a presvedčenia, že podobnú sortu je nutné chrániť, už dávno by som sa tohto bremena zbavil!"   

Tulák kŕčovito zovrel šľachovité telo zdochliny, ktoré náhle skryl pod pár tenkých kusov svojho oblečenia a nemotorne sa postavil. Zrak uprel k vzdialenému východu úpenlivo premýšľajúc, ako utiecť - chatrč už viac nebola bezpečná.

„Len mi nepovedzte, že vidina niekoľkých dní v blahobyte vás neláka."

Ticho pritakal.

„A čo cena za váš život?"

*    *    *

Naum sa flegmaticky poškrabal na zadku, strčil prst do ľavej nosnej dierky, premeral si deravé ponožky a hlasno zazíval. Vstávať sa mu nechcelo, pracovať nemusel, hladný zatiaľ nebol, nuž si opäť ľahol do slamy kochajúc sa výhľadom na veľké panské pole, ktoré sa nateraz stalo jeho prechodným domovom.

„Dnes bude krásny deň," zamrmlal si sám pre seba a otáčajúc sa na druhý bok zaspal. A spal by možno do ďalšieho rána, nebyť nečakanej zmeny počasia, ktorá ho vyhnala pod strom, kde schúlený v klbku netrpezlivo vyčkával, kým dážď neustane.

„No tak, starec," zamrmlal, „pár kvapiek ťa predsa neodrovná! Aspoň sa umyješ," a nastavil husto padajúcemu dažďu ruku. Bol studený.

„Ja si už nájdem miesto, kde uschnem," dodal si odvahu a rezko vykročil.  

Dedina La Glace ležala blízko mesta Le Rivet a nebola takmer ničím zaujímavá. Naum sa jej však potešil, pretože mohla ponúknuť zaujímavé miesta, kde by prečkal tento nečas. Poháňaný príjemnou vidinou suchej noci pridal do kroku.

Dážď neustále silnel, bičoval do okien a zmáčal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Pouličné lampy odrazu zablikali, nejasno osvetlili roh zašitej uličky a v ňom neveľký drevený sud, ktorý okamžite upútal jeho pozornosť. Nevyzeral pohodlne, avšak Naum si po tie roky zvykol na čokoľvek, takže stiesnený priestor ani tvrdé drevené steny suda mu naozaj neprekážali. Práve sa chystal uzavrieť otvor suda, keď sa nad ním zjavila zjazvená tvár neznámeho muža.

„Čo by si povedal na pár rýchlo zarobených zlatiek?" opýtal sa nedbajúc na to, že chlapca vystrašil. Naum neodpovedal, iba si skrehnuté dlane pritisol bližšie k telu a čakal.

„Meno. Chcem jedno jediné meno a mešec bude tvoj."

„No tak, chlapče! Je to úplne ľahké!" naliehal. Naum sa roztriasol.

„Alebo chceš skončiť podobne ako tento starec?" a neznámy muž mu vtisol do náručia hlavu mŕtveho tuláka.

*    *    *

Opát netrpezlivo postával za dverami južnej kaplnky a vyčkával hosťa. Meškal. Hodiny na hradnej veži odbili polnoc, fakľa na stene ticho tlela, navôkol vládlo ticho naháňajúce strach. Odrazu ktosi zaklopal. Opát vyľakane nadskočil - tučnými prstami sa trasľavo dotkol mosadznej kľučky... dvere sa pomaly odchýlili.

„Čakali sme dosť dlho..." zašepkali zvráskavené opátove pery do mrazivej tmy.

„Mám obeť, svedka i vraha," odvetil pokojne chrapľavý hlas z druhej strany a položili na zem vak nasiaknutý krvou. Opát mu však nevenoval pozornosť.  

„Máme pochybnosti."

„Pane, dali ste mi príkazy a tie som splnil. Mám na tú odmenu predsa plné právo!" zvolal chrapľavý hlas beznádejne. Opát sa pokojne usmial - mal ho v hrsti.

„O tom nepochybujem, synu. Po procese ťa spravodlivo vyplatíme. Dovtedy by si sa mal vrúcne modliť. Spáchal si predsa hriech, nie je tak?"

„Pane?" opýtal sa poslednýkrát chrapľavý hlas z druhej strany dvier, „prečo ste za vraha určili práve ženu?"

Drobné mäsovité ruky zovreli mosadznú kľučku dvier, ktoré zhrbený opát teraz otvoril dokorán.

„Už si niekedy počul o Evinom hriechu?" zatiahol pokojne a pozval zjazveného muža dovnútra...